Komu to prospeje?

Vyzerá to tak, že výbor pod predsedníctvom Thorbjřrna Jaglanda prejavil odvahu. Najmä keď vezmeme do úvahy, že prakticky do poslednej chvíle pred vyhlásením najnovšieho laureáta ceny za mier sa z Pekingu ozývali vyhrážky. Čínske oficiálne miesta sa vyjadrili konkrétne: ak bude ocenený Liou Siao-po, v ohrození sa ocitnú stále neukončené obchodné rokovania medzi Oslom a Pekingom, napríklad o nakupovaní nórskych technológií na vyhľadávanie podmorských ložísk ropy a zemného plynu. Aj preto panovali pochybnosti, či sa výbor na také gesto odhodlá. Odhodlal sa. Až také hrdinstvo to však nebolo.

Predovšetkým je otázne, či mohla Čína očakávať, že niekto jej nátlaku vyhovie. Mala totiž pred očami významný precedens: v roku 1989 dostal Nobelovu cenu za mier štrnásty dalajláma. V tom roku, keď sa odohral krvavý zásah čínskych ozbrojených síl proti protestujúcim na pekinskom Námestí nebeského pokoja.

Iste, medzi nominovanými na Nobelovu cenu bol aj minulý rok čínsky disident (Chu Ťia, tento rok ovenčený Sacharovovou cenou od Európskeho parlamentu), ktorého napokon akademici nevybrali. Lenže na ocenenie Lioua mali nórski akademici tento rok pádne dôvody. 

Veľmi pádny dôvod na to, že tento rok dostal Nobelovu cenu za mier Liou Siao-po, predstavuje človek, ktorý ju prevzal minulý rok. Teda americký prezident Barack Obama. Ocenenie Baracka Obamu vyvolalo obrovské prekvapenie a zároveň podnietilo obrovské očakávania. Nobelovskí akademici síce vyhlásili, že Obamovi cenu dali za to, čo už v tom čase na poli mierotvorby dokázal, to tvrdenie sa však nedalo brať vážne. Po chvíli šoku tak zavládol všeobecný konsenzus, že Nobelova cena za mier má povzbudiť Baracka Obamu, aby využil svoj úrad na posilnenie mieru vo svete. To sa mu dosiaľ nepodarilo. Situácia v Afganistane zostáva hrozivá, v Iraku neistá. Vzťahy Západu s moslimským svetom sa prakticky nezlepšili. A hrozba terorizmu je, žiaľ, stále aktuálna – potvrdzujú to jednak odhalené teroristické sprisahania na oboch brehoch Atlantiku, jednak výstrahy pred teroristickými útokmi, ktoré vzišli z Washingtonu. Jedným slovom, ocenenie Baracka Obamu dopadlo pre nobelovský výbor dosť rozpačito. Preto sa tento rok dalo čakať, že akademici vyzdvihnú osobnosť, ktorej výberom sa nestrápnia.

Druhým pádnym dôvodom pre ocenenie Liou Siao-poa je fakt, že stav ľudských práv v Číne predstavuje pre Západ čoraz väčší politický problém. Neprejde vari týždeň, aby sa nehovorilo o tom, ktoré západné firmy sklonia hlavu pred nariadeniami čínskych komunistov, len aby sa dostali k výnosnému čínskemu trhu. Alebo o tom, ktorí vplyvní západní politici mali na oficiálnej pôde vyjadriť znepokojenie nad útlakom v Číne, a neurobili to – takisto zo zištných dôvodov, veď obchodovať s Čínou je výnosné. Ani USA, ani Európa neprevzali úlohu vonkajšieho svedomia Číny.

Preto bol skutočne najvyšší čas na gesto, ktorým by Západ prejavil záujem o stav ľudských práv v Číne. Len aby sa teraz Západ na dlhšie neučičíkal predstavou, že na povzbudenie čínskeho disentu urobil už dosť. Pretože dosť to určite nie je. Ani pre Liou Siao-poa, ani pre mnohých ďalších, ktorí sú v jeho krajine vystavení útlaku.

Na otázku .týždňa, či je pravdepodobné, že Nobelova cena zlepší situáciu samotného laureáta, odpovedal sinológ Martin Slobodník takto: „Žiaľ, som si istý, že Liou Siao-poa v najbližšom čase neprepustia. Vrcholoví čínski politici, ktorí rozhodujú o jeho väzbe či prepustení, by v súčasnej situácii pokladali akékoľvek ústupky za znamenie slabosti, za podľahnutie tlaku západných mocností.“ Dodal, že aj diplomatický konflikt s Japonskom, ktorého sme boli svedkami v septembri, ukázal, že čínska politická špicka nie je pripravená na akékoľvek kompromisy. Navyše, schopnosť hľadať konsenzus v takýchto otázkach isto nezvýši šance funkcionárov presadiť sa na vrchole mocenskej pyramídy – už na jeseň roku 2012, keď bude v Pekingu 17. zjazd Komunistickej strany Číny, sa tam totiž chystá ďalšie striedanie generácií lídrov. „Je pravda,“ hovorí Martin Slobodník, „že v minulosti, keď čínska vláda chcela ukázať dobrú vôľu, bola v prípade niektorých politických väzňov (napríklad Wej Ťing-šenga) ochotná prepustiť ich zo tzv. zdravotných dôvodov a umožnila im liečiť sa v zahraničí. No obávam sa, že v najbližšom období nebude v prípade Liou Siao-poa pripravená pristúpiť ani na toto riešenie.“

Možno keby sa v Číne verejná mienka postavila výraznejšie za disidentov, situácia by bola iná. To sa však v súčasnej situácii nedá očakávať. Aj podľa Martina Slobodníka sa väčšina obyvateľov Číny o politiku veľmi nezaujíma: jednak preto, že sa pragmaticky sústreďujú najmä na zvyšovanie vlastnej životnej úrovne, ale aj preto, že nedávna minulosť (kultúrna revolúcia a demokratické hnutie z jari 1989) ich naučila, že priveľká angažovanosť v politických hnutiach sa môže rýchlo obrátiť proti nim. „Tlačové a elektronické médiá má pod kontrolou vláda a komunistická strana, aj cenzúra internetu je v Číne pomerne efektívna, preto majú Číňania limitovaný prístup k informáciám o aktivistoch zasadzujúcich sa za dodržiavanie ľudských práv,“ vysvetľuje a dodáva kľúčovú vetu: „Disidenti predstavujú pomerne izolovanú skupinu, ktorá má na verejnú mienku v Číne len veľmi obmedzený vplyv.“

K tomu prispieva skutočnosť, že oficiálne sa celá problematika predostiera ako ideologická vojna Západu proti Číne a sám Liou Siao-po ako zločinec, ktorý konšpiruje proti svojej vlasti. Keďže väčšina Číňanov nemá prístup k alternatívnym zdrojom informácií, nedá sa očakávať, že by si mysleli niečo výrazne iné. Martin Slobodník na Nobelovej cene vyzdvihol, že je „symbolom toho, že napriek rastúcemu hospodárskemu, politickému a aj vojenskému vplyvu Číny vo svete západné krajiny v dialógu s Pekingom celkom nerezignovali na problematiku ľudských práv.“

„Netrúfam si predpovedať vývoj v Číne,“ hovorí Martin Slobodnik, „ale ak si pripomenieme Nobelovu cenu za mier, ktorú v roku 1989 udelili 14. dalajlámovi, môžeme konštatovať, že táto cena nezlepšila dodržiavanie ľudských práv a náboženských slobôd v Tibete. Skôr naopak, zvýšila nedôveru režimu voči Tibeťanom a najmä mníchom i mníškam a posilnila politický tlak na kláštory.“  Dá sa teda čakať, že tlak na disidentov a kritikov čínskej vlády sa teraz zintenzívni – vláda bude brániť prejavom solidarity s Liouom. 

Podľa Martina Slobodníka zostáva pravdepodobnejší scenár, v ktorom budú hlavnými nositeľmi zmien v čínskej spoločnosti liberálnejšie zmýšľajúci stranícki funkcionári. V tejto súvislosti je hodný pozornosti napríklad otvorený list vyše dvadsiatky bývalých vysokých straníckych funkcionárov, ktorí sa obrátili na predsedníctvo čínskeho parlamentu a žiadajú o uplatňovanie slobody slova. Medzi signatármi je aj Chu Ťi-wej, bývalý šéfredaktor denníka Žen-min ž’-pao, ktorý vydáva Ústredný výbor Komunistickej strany Číny.

Je otázne, čo presne si títo bývalí funkcionári pod slobodou slova predstavujú. Západu však musí byť jasné jedno: práve sloboda slova je šancou pre čínsky disent. Ak aj prijmeme ako fakt, že zmeny v Číne musia prísť „perestrojkovým smerom“, teda zhora, od liberálnejších jedincov v oficiálnych štruktúrach, nesmieme si zároveň nahovoriť, že pre osud slobody v Číne nemôže Západ veľa urobiť.

Ocenenie pre Liou Siao-poa by naozaj nemalo zostať len jednorazovým gestom, po ktorom Západ spokojne zaspí na vavrínoch. Teraz je čas na kampane, na presviedčanie a burcovanie proti neslobode v Číne. Nobelova cena za mier je iba prvý krok. Ak na ňu Západ nenadviaže sústredeným nátlakom na Peking, dokáže dve veci: že sa neslobodnej, no vplyvnej Číny veľmi obáva. A že ešte väčšmi by sa obával Číny slobodnej – napokon, je celkom možné, že by bola bohatšia a ešte vplyvnejšia.