Hrozia svetu menové vojny?

Toto je scenár, ktorým predminulý týždeň celkom vážne strašil čínsky premiér Wen Ťia-pao predstaviteľov Európskej únie. Spoločný summit v Bruseli sa skončil nečakaným zrušením ohlásenej tlačovej konferencie. A Číňania navyše Európanov jasne varovali, aby sa nepridávali k medzinárodnému nátlaku na Peking ohľadne zhodnotenia ich meny. Svet vraj stojí na pokraji menovej vojny.   

Pred pár rokmi obchádzali svet, otrasený recesiou, obavy z možného vypuknutia obchodných vojen. Existovala hrozba, že zvíťazí národný egoizmus a štáty v snahe chrániť svoje domáce ekonomiky zavedú dovozné clá a ďalšie protekcionistické opatrenia. Objemy vzájomnej obchodnej výmeny by to znížilo, ekonomická globalizácia by sa ocitla v troskách a témy, ktoré medzinárodné spoločenstvo rozdeľujú, by sa zrejme stali silnejšími než ekonomický záujem, ktorý ho doposiaľ držal pohromade. Ale strach, že by sa opakoval vývoj z 30. rokov minulého storočia, keď sa podobný scenár odohral, priviedol vlády k rozumu. Slobodný obchod (ak ho tak vôbec možno nazvať) zostal zachovaný. Dočasne! 

Dnes kolujú obavy z možných menových vojen, lebo viaceré krajiny vedome oslabujú vlastné meny s cieleným zámerom podporiť domácich vývozcov a stimulovať doma tvorbu pracovných miest. Ide teda len o inú formu ekonomického nacionalizmu – vlády neblokujú import, aktívne sa však snažia uchmatnúť pre seba väčší podiel na svetovej spotrebe jednostrannou podporou exportu.     

Ukážkovým príkladom je Čína, ktorej jüan je umelo podhodnotený asi o 40 percent. Čím lacnejšie sú čínske tovary, tým väčší je po nich inde dopyt a ekonomika zaznamenáva rast HDP. Odvrátenou stránkou takejto politiky je, že čínski zamestnanci si za svoje mzdy v podhodnotenej mene môžu kúpiť len obmedzené množstvo tovarov a služieb. Týka sa to najmä produktov z dovozu. Natíska sa prirodzene otázka, či je to pre Európanov a Američanov ako spotrebiteľov naozaj problém? Veď ak si čínska vláda neváži vlastných občanov viac ako otrokov a chce nám predávať tovary pod cenu či takmer zadarmo, tak prečo jej v tom brániť? Nie je prílev lacných čínskych produktov požehnaním práve pre menej majetné vrstvy na Západe? 

V určitom zmysle je to pravda, no do hry vstupujú aj ďalšie premenné. Každý jeden z nás je súčasne v pozícii konzumenta i producenta. Patrí k ľudskej prirodzenosti, že ako spotrebitelia by sme všetci najradšej nakupovali na čo najslobodnejších súťaživých trhoch s nízkymi cenami a vysokou kvalitou, kým vlastnú produkciu by sme najradšej predávali draho, na trhoch ochraňovaných pred konkurenciou. Politici v Európe a Spojených štátoch kritizujú Čínu práve z hľadiska záujmov ich vlastných výrobcov. Nielenže sú napríklad americké výrobky v Číne nepredajné pre vysoké ceny, ale navyše politika lacného jüanu láka západné firmy presunúť svoje prevádzky do Ríše stredu. To vedie k strate pracovných miest v Amerike a Európania sa sťažujú, že Čína sabotuje hospodárske oživenie Únie. K tomu sa pridávajú náreky, že výsadné postavenie čínskych vývozcov na západných trhoch nie je dôsledkom väčšej kvality alebo vyššej inovatívnosti Číňanov, ale iba výsledkom primitívnej a nečistej vládnej manipulácie s vlastnou menou.   

Samozrejme, Číňania sa bránia, že sú v porovnaní so Západom stále chudobní a skokovým zhodnotením jüanu by svojich exportérov priviedli ku krachu. Postupné zhodnotenie by však mohlo, naopak, zvýšiť kúpnu silu radových Číňanov, ktorí by sa vyššou životnou úrovňou konečne mohli spolupodieľať na fenomenálnom hospodárskom raste, ktorý zaznamenala ich krajina v uplynulých rokoch. 

Problém je, že ku krátkozrakej politike podpory exportu znehodnotením vlastnej meny sa pridali aj ďalšie krajiny, ako Brazília, Švajčiarsko, Izrael, Južná Kórea, Taiwan či Japonsko. Spojené štáty riedia hodnotu vlastnej meny tiež – činia tak ani nie kvôli vývozu, ale skôr v snahe zvládnuť svoje astronomické dlhy. 

Je to šialená politika, keďže logicky by víťazom menovej vojny mala byť krajina, ktorá v mene zlacnenia svojich výrobkov na svetových trhoch úplne zruinuje schopnosť vlastného obyvateľstva kupovať si výrobky z dovozu. Ide o akúsi sofistikovanejšiu formu merkantilizmu. Jedným z kritikov tohto spôsobu uvažovania je známy podnikateľ a finančný komentátor Peter Schiff. Súčasný nábeh na menovú vojnu je podľa neho dôsledkom toho, že politici aj mnohí ekonómovia sú jednostranne posadnutí hrubým domácim produktom ako jediným relevantným meradlom blahobytu krajiny. Ale ani výroba tovarov či služieb a ich predaj v zahraničí nie sú samoúčelné. Ľudia neodvodzujú svoj osobný blahobyt od hodnoty toho, čo vyprodukujú, ale skôr od množstva tovarov a služieb, ktoré si za utŕžené peniaze sami môžu kúpiť.        

Tradičný trhový rozvojový model vyzeral inak: Podnikaniu naklonené rastúce krajiny prirodzene priťahovali finančné prostriedky zo zahraničia, či už v podobe investičného kapitálu, alebo tržieb za vyvezené produkty v odvetviach, kde mali ich výrobcovia komparatívnu výhodu. Na to, aby ste investovali alebo nakupovali priamo na mieste, potrebujete lokálnu menu, takže po nej rastie dopyt a ona sa zhodnocuje. Miestne obyvateľstvo z toho profituje, lebo stúpa kúpyschopnosť ich platidla. Môžu si za tie isté peniaze zrazu dovoliť viac a ich životná úroveň rastie. Aby si exportéri pod tlakom zhodnocujúcej sa meny udržali konkurencieschopnosť, snažia sa pritiahnuť zahraničných spotrebiteľov už nielen nízkou cenou, ale vyššou kvalitou, sofistikovanejším dizajnom, technickou prepracovanosťou výrobkov a pod.

Tento mechanizmus by sa uplatnil aj v Číne, keby Peking umelo nekompenzoval nákupom amerických dlhopisov rastúci dopyt po jüane, ktorý tlačí na jeho zhodnotenie. Keď dôjde kdekoľvek na svete k oslabeniu meny, nasleduje argument, že to nevadí, lebo exportérom aspoň zlacnejú ich tovary na zahraničných trhoch, čo obratom podporí ekonomiku. Tieto efekty sú však len dočasné. Žiadna krajina sa nemôže systematicky predevalvovať k blahobytu, pretože tým zákonite poškodí kúpyschopnosť vlastného obyvateľstva. Znehodnotenie meny sa totiž prejaví zdražením tovarov a služieb. Ak tento scenár nastáva, sporitelia sú znevýhodnení. Leda, že si úspory prevedú do niečoho hmatateľnejšieho, než je ich papierová mena. Ceny zlata ako bezpečného investičného prístavu zrejme ešte nepovedali svoje posledné slovo... 

Mohla by menová vojna v kombinácií s ďalšími obchodnými spormi byť rozbuškou prípadného vojenského konfliktu? Medzinárodní pozorovatelia sa zhodujú, že streľba ostrými je zatiaľ ďalej ako v nedohľadne. Aj keď množstvo obchodných a menových sporov nepochybne zaťažuje krehké medzinárodné vzťahy. Hoci titulky o kolapse dolára a čínskej snahe získať svetovládu noviny dobre predávajú, globálna ekonomika je príliš úzko prepojená obchodom a svetoví hráči od seba navzájom závisia. Bolo by nerozumné riskovať ozbrojený konflikt, pretože všetci zúčastnení by ním viac stratili ako získali. V nukleárnom veku by rovnica mohla vyzerať dokonca tak, že potenciálny agresor by mohol stratiť úplne všetko vrátane svojej budúcnosti. 

Na druhej strane, isté varovné signály netreba prehliadať. Značné znepokojenie medzi západnými stratégmi vyvolalo oznámenie Pekingu, že znižuje export vzácnych lantanoidov o takmer tri štvrtiny. Ide o vážnejší problém, než čínske šikanovanie Nórska za udelenie Nobelovej ceny miestnemu disidentovi. Tieto chemické prvky sú nevyhnutnou súčasťou nielen spotrebnej elektroniky, ale aj sofistikovaných zbraňových systémov, od ktorých sú životne závislé najmä americké ozbrojené sily. Číňania v minulých rokoch prostredníctvom cenovej konkurencie urobili väčšinu zahraničných nálezísk nerentabilnými, čím si zabezpečili takmer stopercentný monopol. Zatvorené bane mimo Ríše stredu sa síce dajú znovu sprevádzkovať, no môže to trvať roky. Rozhodovanie o prioritnom využití dostupných zásob medzi výrobou spotrebných tovarov a vojenským priemyslom zrejme skomplikuje situáciu japonskej, americkej aj európskej ekonomike. 

Istý znepokojujúci scenár načrtol aj zástupca šéfredaktora denníka Financial Times Philip Stephens. Pred pár týždňami porovnával v rozhovore pre náš časopis dnešný svet so situáciou pred rokom 1914. Obe svetové vojny mali totiž aj ekonomickú predohru, ktorej spoločným menovateľom bol príklon k etatizmu a ekonomickému nacionalizmu. Podľa Stephensa všetci britskí pozorovatelia pred prvou svetovou vojnou tvrdili, že konflikt s Nemeckom je vylúčený, lebo obe ekonomiky sú previazané. Čosi podobné počuť aj dnes, pokiaľ ide o čínsko-americké vzťahy. Vojna vraj bola z oboch strán neracionálna. Napriek tomu nastala. Niekedy totiž náhla reťaz neočakávaných udalostí, ktoré ani vlády nemusia mať pod kontrolou, vyústi do situácie, keď politici zahodia dlhodobé racionálne kalkulácie a dajú sa prosto unášať vybičovanými nacionálnymi vášňami.