Nobelisti bojujú s nezamestnanosťou

Cena Švédskej ríšskej banky za ekonomické vedy na pamiatku Alfreda Nobela je takým benjamínkom medzi udeľovanými cenami a časť verejnosti ju berie s nadhľadom. Hádam práve preto zmenilo ocenenie oficiálny názov už jedenásťkrát, hoci vzniklo len v roku 1969.

Pritom ocenené práce a jej laureáti majú často bezprostredný dosah na spoločnosť. Napríklad jej nositeľ za rok 2008, Paul Krugman, by o tom vedel rozprávať. Po tom, čo minulý rok výbor prvýkrát pripustil do elitného klubu ženu, Ellinor Ostrom (spolu s Oliverom Williamsom), odborná verejnosť čakala, či už konečne príde „krízová" cena. 

Dočkali sme sa. Trojica ekonómov – Peter A. Diamond, Dale T. Mortensen a Christopher A. Pissarides – bola ocenená za analýzu trhov s nedokonalým párovaním a vyhľadávaním, ktorej implikácie sú dôležité najmä pre pracovný trh.

Legenda z MIT, Peter Diamond, je najvýraznejším členom trojice. Aktívne učiť prestal na jar tohto roku. Vo svojej akademickej kariére sa venoval celému spektru problémov, od štátneho dlhu cez penzijné systémy až po teóriu zdaňovania. Jeho nedávna kniha (napísaná spolu s Peterom Orszagom) o sociálnom zabezpečení je kľúčovou príručkou amerických demokratov.

Barack Obama ho v apríli nominoval za člena rady guvernérov FED, no senátori ho vzápätí odmietli, údajne pre nekompetentnosť. Jeden z nich si dokonca neodpustil poznámku, že nechcú niekoho „kto sa bude v práci zaúčať“, čoho sa média teraz s radosťou chytili. Obama ho opäť nominoval začiatkom septembra, takže bude mať šancu zase raz spolupracovať so svojím bývalým študentom Benom Bernankem.

Diamondova práca zo sedemdesiatych a osemdesiatych rokov tvorí základ, ktorý neskôr Mortensen s Pissaridesom rozvinuli. Diamond skúmal, aký efekt môže mať zavedenie párovacích a vyhľadávacích nákladov do interakcie ekonomických agentov. Ako demonštroval na svojom modeli s kokosovými orechmi, výsledkom je výstup pod teoretickým optimom. Teda hoci existujú, nie vždy sa tí správni agenti dokážu na trhu nájsť a spárovať.

Američan Mortensen (Northwestern University) a cyperský Brit Pissarides (London School of Economics)publikovali svoju kľúčovú prácu v roku 1994. Vychádzajúc z Diamonda, zisťovali, prečo v čase krízy vzniká vysoká nezamestnanosť, ktorá pretrváva ešte aj dlho po jej skončení, napriek tomu, že v ekonomike vzniká množstvo pracovných miest (len v tomto auguste vzniklo v USA 4,1 milióna pracovných miest, ale 4,2 milióna ľudí o prácu prišlo). 

Problémom je nedokonalé spárovanie požiadaviek zamestnávateľa a schopností nezamestnaného. Pokles dopytu ako tradičné vysvetlenie nezamestnanosti spôsobí dočasnú (cyklickú) nezamestnanosť. Tá sa však môže premeniť na trvalú (štrukturálnu), keď sa štruktúra ekonomiky prebudúva a nové pracovné miesta vznikajú v iných odboroch ako zanikli. 

Pissarides upozorňuje, že je dôležité udržať kontakt nezamestnaných s trendmi v oblasti práce, aby sa zabránilo premene cyklickej nezamestnanosti na štrukturálnu, teda trvalú. On a Mortensen však nie sú obhajcami minimálnych dávok, ktoré by nútili k okamžitému prijatiu akejkoľvek práce. Podpora v nezamestnanosti dáva totiž nezamestnaným čas nájsť si vhodnejšiu prácu, v ktorej budú produktívnejší a tým zlepšuje proces párovania.

Tohtoročná nobelovka išla do rúk ostrieľaných mainstreamových akademikov, po ktorých sa už chvíľu poškuľovalo. Časy strašiacej nezamestnanosti sa ukázali pre túto voľbu ako nanajvýš vhodné. Všetci traja laureáti sú klasickí technokratickí ekonómovia, patriaci skôr do keynesiánskeho tábora. Ich navrhované štátne zásahy do pracovného trhu nájdu vo Washingtone pozorných poslucháčov. No ich práca zároveň potvrdzuje, že keynesiánsky nedostatočný dopyt (na ktorý sa ako všeliečiaci mastičkársky zázrak aplikujú štátne výdaje a kvantitatívne uvoľňovanie) nie je univerzálnym vysvetlením všetkých dnešných problémov. Pissarides, najprotrhovejší z trojice, dokonca ocenil úlohy oslabenia britských odborov a silnej protiinflačnej politiky na rast zamestnanosti v Spojenom kráľovstve v 90. rokoch.

Ale je nutné dodať, že finančná kríza, s ktorou nielen americkí odborníci bojujú len za cenu obrovských dlhov a hazardovania so samou podstatou meny, by si zaslúžila, aby Nobelov výbor trocha povzbudil odvahu a kontroverzné alternatívy na ekonomickom poli.