Euro má problémy aj za ochranným valom

Veď dnes sú rizikové prirážky niektorých euro-prasiatok (tzv. PIIGS, teda problematických štátov) vyššie, ako boli v období vrcholu gréckej krízy. A to aj napriek bombastickému rozhodnutiu chrániť euro nákupmi dlhopisov zo strany Európskej centrálnej banky (ECB) a zostrojením  tzv. eurovalu –  500-miliardového štátneho megafondu, z ktorého budú môcť krajiny uhnané „vlčou svorkou súkromných investorov“ čerpať lacné pôžičky. Rekordy z mája 2010 nedávno v tomto smere presiahlo Írsko a Portugalsko. Investori vyžadujú za držanie ich 10-ročného dlhu o 4 percentá vyšší úrok ako pri nízkorizikových nemeckých dlhopisoch. 

Ako je to možné? Bolo by to bez eurovalu ešte horšie?  Alebo mu investori neveria a čakajú, že nemecká vláda neustojí pred svojimi voličmi prvé čerpanie väčšieho nespratníka z fondu? Pravdepodobným vysvetlením je, že trhy eurovalu rozumejú až príliš dobre. Ten totiž problém nedostatku kapitálu a obrovských krízových deficitov verejných financií nerieši, iba ho maskuje a presúva na iné plecia. A tým, paradoxne, ešte znižuje tlak na problematické krajiny a potrebu naozaj radikálnych škrtov v ich výdavkoch. 

K horúcej jeseni v eurozóne prispelo veľkým podielom Írsko. Tamojší úradníci sa totiž pomaly dopočítavajú k tomu, koľko bude írskych daňových poplatníkov stáť bohatierske gesto vlády, ktorá zoštátnením prebrala záväzky najproblematickejších bánk. Výsledné číslo na kalkulačke muselo prekvapiť aj samo ministerstvo financií, ktoré do sveta okamžite posielalo upokojujúce tlačové správy. Tohtoročné náklady na reštrukturalizáciu bánk zvýšia deficit verejných financií na úctyhodných 32 percent HDP. Nevhodná monetárna politika minulých rokov vo forme steroidov lacných peňazí z ECB nafúkla obrovskú bublinu v írskych nehnuteľnostiach, ktorú mnohí mylne považovali za ekonomický zázrak (a okrem iného aj jeden z argumentov za vstup Slovenska do eurozóny). No a táto bublina práve praskla do tvárí írskych daňových poplatníkov. V snahe nepohnevať si zahraničné banky (dealerov steroidov, na ktorých  ekonomika dlho bežala) a predísť tak osudu inej ostrovnej krajiny, ktorej názov sa tiež začína na I, je írska vláda rozhodnutá splniť záväzky znárodnených bánk. Vzhľadom na ich spoluvinu v naozaj štedrom pomere 1:1. Írska ekonomika dlhuje zahraničným bankám takmer 5-násobok írskeho HDP (Slovensko asi jednu šestinu) a takmer polovica úverov je od nemeckých či britských bánk. Účet za pochybné úsudky zahraničných bánk a írskych dlžníkov tak majú naplno zatiahnuť všetci írski občania. Vzhľadom na vyššie uvedené objemy a vyhliadky írskej ekonomiky to však nemusí byť veľmi realistický scenár. 

Na Slovensku sa o írskych problémoch vo všeobecnosti mlčí, a preto je dobré pozrieť sa na vyjadrenia zahraničných ekonómov. Tyler Cowen, americký ekonóm a spoluautor jedného z najčítanejších ekonomických blogov The Marginal Revolution reagoval na veľkosť záväzkov írskeho bankového systému nasledovne: „Prečo niekto drží akúkoľvek väčšiu sumu svojich peňazí v írskej banke, keď môže mať eurový účet v nemeckej či anglickej banke?“  Poukazuje na riziko, že masívny odliv vkladov z írskych bánk by euro položil na lopatky. Íri by totiž boli nútení zaviesť kontrolu pohybu kapitálu, čo by de facto dalo vzniknúť „írskemu euru“. To isté sa, samozrejme, týka aj iných problematických krajín. Stačí aby povolilo jediné ohnivko z krajín PIIGS. „V súčasnosti by som svoje peniaze nedržal v žiadnej z írskych bánk, no podľa všetkého niektorí ľudia v Írsku zostávajú verní svojim inštitúciám. Je to zvláštne, eurozóna postavená na myšlienke kozmopolitnej Európy dnes visí na  vlákne veľmi provinčných preferencií,“ uzatvára Cowen.

Podľa štátnych ekonómov je už Veľká recesia za nami. Hľadiac na súvahy bánk, rozbité verejné financie štátov, vysokú nezamestnanosť a vyprchávajúce účinky stimulov, kríza sa ešte neskončila a euro nie je ani za valom v bezpečí.