Pri príležitosti Lennonových sedemdesiatín sa večer premietal nový dokument LennonNYC. O šiestej sa brány konečne otvorili a každý, kto sa dostal dnu, si pred plátnom našiel svoj fliačik central-parkovej zeme, rozložil deku a piknikový proviant. Sklenené fľaše boli zakázané, zato sa masívne hulilo.
LennonNYC je dosť pro-Yoko Ono, ale to nič. Je to dobrý film, pre fanúšikov Johna, ktorí sa chcú dozvedieť viac o jeho sólo kariére a živote v New Yorku, dokonca výborný. A kto by už nebol fanúšikom…
Dokonca aj ja som bývala, len som na to zabudla. Už v predškolskom veku, dávno predtým, ako som sa naučila povedať „Hi, my name is Maria, I live in Bratislava.“ Stačilo pár taktov z Lennonových hitov, aby som sa úplne plasticky ocitla na béžovom prskanom koberci v obývačke v byte, kde som vyrastala, so zeleným gaučom a drevenou „stenou“, ktorej súčasťou bol aj výsek s gramofónom a chlievikmi na platne.
Lennon vo filme šarmantným liverpoolskym prízvukom žartuje o NYC, že je pre neho ideálnym miestom, pretože ho tam ľudia poznajú natoľko, aby to udržalo jeho ego v hladine, ale nie natoľko, aby mu to bránilo vo voľnosti pohybu. Sloboda s výhodami.
Než som sa naučila tlak v hlave vyrovnávať aktívnejšími spôsobmi, bol Lennon mojím „ticket to ride,“ pred-newyorským zábleskom, chvíľkovou slobodou. Vlniac sa ako kobrie mláďa som sedávala pred gramofónom, a dokola si púšťala jeho songy. Boli sme len on a ja, osamelí speváci vymyslených textov: hudobné útočisko pred svetom, ktorý sa mi potichu rozpadal pred očami.
Lennonovi spolupracovníci vo filme opakovane chvália jeho dar písať úprimné slová, ktoré sa prihovárajú ľuďom na všetkých úrovniach. Moje päťročné ja to môže len potvrdiť. Presne som vedela, čo myslí, keď sme v Number 9 Dream spolu spievali „Ah! böwakawa poussé, poussé.“
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.