Čosi o ňom, samozrejme, viem. A mnohé si na ňom vážim. Napríklad to, že bol vždy proti komunistom, a to aj vtedy, keď to vôbec nebolo lacné. V tom sa podobá na Miklosa Duraya.
K dobru mu pripisujem aj to, že na rozdiel od mnohých iných stredoeurópskych politikov je vzdelaný, inteligentný a šikovný. Dá sa s ním nesúhlasiť, dokonca sa dá pred ním varovať, ale nedá sa prehliadať. Orbán nie je šedá myš, priemer, ktorý potrebuje politiku, aby si ho ktokoľvek všimol. On je prvá liga.
K jeho pozitívam priraďujem aj zmysel pre národ. Nemyslím tým nacionalizmus, myslím na prirodzený vzťah k národu, ktorého sa mnohí liberálni intelektuáli aj v Maďarsku zbytočne štítia. Mám za to, že ak by ho Orbán nemal, okamžite by nastúpili onakvejší jobbikovci.
Orbán má tiež neuveriteľnú schopnosť budovať silnú politickú stranu, buldočiu trpezlivosť po prehrách, nevídanú rétorickú šikovnosť – a aj sympatickú vášeň pre futbal.
Mimochodom, mám s ním malú osobnú skúsenosť – robil som s ním ešte pred parlamentnými voľbami u nás aj v Maďarsku rozhovor pre .týždeň a môj dojem bol prevažne pozitívny. Samozrejme, vedel, akému médiu odpovedá, rozumne volil slová, ale odpovedal priamo, neuhýbal, bol v rozumnej miere otvorený a dokonca aj vtipný. Vôbec sa mi nezdal ako politické monštrum, ktoré pre svoju moc obetuje slobodu či prosperitu svojej krajiny. Také monštrá poznám z rozhovorov skôr tu, na Slovensku.
Keď však čítam komentáre o dnešnom Maďarsku a keď počúvam svojich maďarských priateľov, vidím celkom iný obraz. Je to obraz Orbána populistu, ktorý sľubuje nemožné, antikapitalistu, ktorý neznáša banky, totalitného politika, ktorý ohrozuje slobodu médií a celý právny štát. Moji priatelia to hovoria – a aj píšu – s takým zaujatím a s takou nefalšovanou obavou o osud Maďarska a strednej Európy, že nemám dôvod neveriť im.
Tak ako to teda s Orbánom je?
Tu na Slovensku bojujeme spoločne už dvadsať ťažkých rokov s naším vlastným nacionalizmom. Celý ten čas som považoval za svoju povinnosť zastať sa maďarskej menšiny, jej slobody a jej práv proti tým primitívnym Slovákom, ktorí Maďarov neznášajú. Tak to bolo s jazykovým zákonom začiatkom 90. rokov, tak to bolo s Hedvigou v roku 2006, a tak je to s viacerými zákonmi ministra kultúry či školstva dodnes. V tomto spočívalo mnohoročné prirodzené spojenectvo mnohých Slovákov s Bélom Bugárom a jeho stranou. Bolo to spojenectvo slobody a slušnosti. A keďže Bugárova strana bola po celý ten čas spojencom Viktora Orbána, ktorý v Maďarsku zvádzal boj s klamárskymi socialistami, zdalo sa mi, že Orbán a Bugár sú dve strany tej istej mince, nekomunistického Maďarska a civilizovanej maďarskej menšiny u nás. Lenže teraz počúvam, že Orbán je najväčším ohrozením slobody, dokonca omnoho väčším, než boli podvodníci, ktorí si aj v Maďarsku hovorili socialisti.
Nejde mi to dokopy.
Buď bol Orbán ohrozením slobody aj v minulosti – potom však nechápem, ako mohol byť celé tie roky hlavným spojencom Bugára, a tým nepriamo aj slušnejšieho Slovenska. Alebo nie je Orbán ohrozením slobody ani dnes – ale potom nerozumiem, prečo to všetci moji liberálni priatelia, aj tí z okolia Mostu, tak presvedčivo tvrdia.
Milí moji priatelia, Maďari aj Slováci, pomôžte mi zorientovať sa v tom. Kto je podľa vás Viktor Orbán? Povedzte mi, prečo ste s ním bezproblémovo držali v minulosti a prečo ho dnes rovnako bezproblémovo odpisujete?
Zmenil sa on, alebo vy?
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.