Poľský novinár z Gazety Wyborczej, ktorý ju vyhral, strávil na hranici Turecka a Grécka niekoľko týždňov, aby z toho potom napísal jedinú, ale krásnu a dlhú reportáž. A to je niečo, o čom sa môže českému a slovenskému novinárovi len snívať. Zvlášť, keď ten milý Poliak pri obede oznámil, že mu po celý ten čas bežal vo Varšave plat, ktorý hneď bez okolkov prezradil: dvetisíc eur. „Už to nie je, čo to bývalo. Predtým mohol človek na niečom robiť hoci aj pol roka, a plat mu bežal. Dnes už po dvoch-troch týždňoch musíš niečo uverejniť, lebo inak máš problém a výplata ti nepríde,“ odhalil, ako to vyzerá v najväčšom a dnes už skoro jedinom slušnom stredoeurópskom denníku.
V novinách a komunikačných prostriedkoch sa teraz všeobecne šetrí. A napríklad v českom a slovenskom prostredí neviem o denníku, ktorý by mal stáleho spravodajcu hoci len v Bruseli, v mnohých ohľadoch našom skutočnom hlavnom meste. Nevyhlo sa to ani Gazete Wyborczej, pretože, ako sa posťažoval onen európsky laureát, časy, keď mala Gazeta stáleho spravodajcu napríklad v mongolskom Ulanbátare, sú už dnes tiež preč. Ale stále si drží sieť asi desiatky rôznych spravodajcov od Moskvy cez Washington až po Prahu, kde mi na mesiac platia slušných päť stoviek eur.
Ale to je Gazeta Wyborcza. Inak zahraniční spravodajcovia miznú z tiráží a titulkov televízií, rádií, ba aj z našich stredoeurópskych agentúr ako jarný sneh.
Teraz dokonca oznámila stiahnutie svojich spravodajcov zo svetových metropol a susedných krajín Česká tlačová kancelária, ktorá bola svojho času pre Slovensko hlavným zdrojom informácií nielen o okolitom svete, Česku, ale napokon aj o samotnom Slovensku.
Možno si poviete, načo je dnes novinám, televízii, tlačovým agentúram zahraničný spravodajca, keď je už aj tak všetko na internete. Na internete je toho naozaj dosť, ale zároveň je to nebezpečná informačná diaľnica, ohradená vysokým múrom hlavných svetových médií – ktoré zaujíma len to, čo sa dá „globálne predať“, o čo je takpovediac „globálny záujem“. Každý, kto šiel niekedy po diaľnici, musí priznať, že sa po nej síce rýchlo dostane z miesta A do miesta B, no z krajiny, miest a štátu, ktorým prechádza, videl dve benzínové pumpy a nejaké kopce a lesy.
Sám som takto štyri roky chodieval po diaľnici medzi Prahou a Bratislavou, no keď som sa chcel niečo dozvedieť o južnej Morave, Českomoravskej vrchovine alebo o okolí Sázavy, musel som z tej diaľnice zísť na užšie, pomalšie cesty, ba aj cestičky. A tiež niekde zastaviť, vystúpiť, ísť na kopec, na miestny zámok, do kostola alebo do krčmy.
Podobné je to s tými informačnými diaľnicami. Vieme alebo budeme dopodrobna vedieť životný príbeh každého z tridsiatky baníkov v čilskej bani, ale už netušíme, ako to vyzerá v baniach na susednej Ukrajine. Nevieme, ako sa majú baníci v Poľsku či vo východnom Nemecku. Žijeme v nedramatickej časti Európy, ktorá je pre svetové informačné diaľnice zaujímavá, keď spadne lietadlo s poľským prezidentom alebo praskne hrádza jazera s červeným bahnitým svinstvom pri maďarskej Ajke.
Ak nebudeme mať za hranicami oči v podobe novinárov, ktorí tam budú žiť, prípadne týždne a týždne nerušene pracovať, budeme slepí. Nebudeme mať možnosť porovnávať, nedozvieme sa veci, ktoré by sme sa dozvedieť mali, necháme sa ovládnuť bludmi bludných politikov. Budeme mať síce slobodu tlače, ale tá tlač bude taká obmedzená a hlúpa, že nám to bude nanič. Európsku cenu dostal môj poľský kolega správne. Je len otázka, či z tej našej časti Európy bude mať niekto iný za niečo podobné šancu ju niekedy v budúcnosti ešte získať.
Autor je redaktor Lidových novín
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.