Demokracia a neinformovaní voliči

Ako uvádza ekonóm Bryan Caplan vo svojej knihe Mýtus racionálneho voliča, iba necelých 40 percent amerických občanov pozná mená oboch senátorov zastupujúcich štát, v ktorom žijú. A ešte menej voličov vie, aká je stranícka príslušnosť každého z týchto dvoch senátorov. Pritom práve stranícku príslušnosť politikov považujú politológovia za jednu z najvýznamnejších informačných pomôcok. Ešte oveľa horšie sú znalosti toho, ako dotyčný politik  hlasoval v zákonodarnom zbore a aké sú jeho politické stanoviská. Tieto znalosti sú takmer nulové – a to aj pri horúcich témach. Na druhej strane, voliči majú až ohromujúce vedomosti o faktoch, ktoré sú z hľadiska posudzovania hospodárskej a inej politiky irelevantné, ale verejnosť ich vníma ako zábavné. Ide zväčša o rôzne pikantnosti z politikovho osobného života.

Úroveň objektívnych politických vedomostí, ktorú daný volič má, pritom prináša závažné praktické dôsledky. Ľudia s vyššou úrovňou politických znalostí totiž dávajú prednosť výrazne odlišným štátnym politikám a opatreniam, ako občania s nižšou úrovňou politických znalostí. Scott Althaus sa pokúsil štatisticky odhadnúť tzv. „informované preferencie“ občanov, teda aké štátne politiky a opatrenia by preferovali, keby sa úroveň ich politických znalostí posunula na najvyššiu úroveň, ale v ostatných ohľadoch by ich charakteristiky ostali rovnaké. Z hľadiska klasického liberalizmu je najpozoruhodnejším zistenie, že ľudia s „informovanými preferenciami“ majú podstatne priaznivejšie postoje k trhu a sú naopak skeptickejší k „veľkému štátu“. Vplyv rastúcich politických znalostí je podľa Althausových poznatkov často veľký. Napríklad v prieskumoch verejnej mienky dáva 62 percent opýtaných prednosť silnému štátu pred slobodným trhom, zatiaľ čo 38 percent zaujíma opačný postoj. Ich štatisticky odhadnuté „informované preferencie“ by však boli o 15 percentuálnych bodov viac pro-trhové. Rozloženie názorov by sa tak zmenilo z 62/38 v prospech štátu na 47/53 v prospech trhu.

Caplan analyzuje názory ekonómov a bežných občanov na ekonomické záležitosti a zisťuje, že pri väčšine otázok existuje značný a systematický rozdiel medzi ekonómami a laikmi, ktorý pritom má predvídateľný smer. Caplan ukazuje, že verejnosť sa nachádza pod silným vplyvom predsudkov proti trhu, predsudkov voči cudzincom, trpí sklonom k pesimizmu a je „posadnutá zamestnanosťou“. 

Predsudky voči trhu a sklon k pesimizmu sa odrážajú aj v nedávnej štúdii Billa Goffeho (2009). Goffe skúmal názory študentov, ktorí navštevujú jeho kurz základov makroekonómie, a objavil u nich veľa systematicky skreslených názorov. Tak napríklad mediánový študent sa domnieval, že zákonnú minimálnu mzdu poberá 35 percent amerických zamestnancov, a podstatná časť opýtaných je dokonca presvedčená, že minimálnu mzdu poberá väčšina zamestnancov! V skutočnosti však minimálnu mzdu dostáva iba 2,3 percenta zamestnanca s hodinovou mzdou a ešte menšie percento všetkých zamestnancov (údaj z roku 2007). Na otázku, aká vysoká je miera zisku, ak ju vyjadríme ako percento z celkových tržieb, mediánovou odpoveďou študentov bolo 30 percent. Miera zisku v americkej ekonomike je však zhruba 4 percentá. Keď sa Goffe pýtal na to, aká bola miera inflácie v poslednom roku, mediánovou odpoveďou bolo 11 percent. Skutočná miera inflácie sa v danom roku blížila nule. Študenti tiež značne podceňujú, ako veľmi sa za posledných 60 rokov zvýšil ekonomický blahobyt občanov. Keď mali odhadnúť, o koľko percent sa zvýšil reálny príjem (t.j. očistený o infláciu) na obyvateľa od roku 1950, ich mediánový odhad bol 25 percent. V skutočnosti sa reálny príjem na osobu zvýšil počas tejto doby o 248 percent, takže mediánový študent ho podcenil približne desaťnásobne!

Ak dokonca aj študenti ekonómie (na začiatku svojho štúdia) silne preceňujú, koľko ľudí poberá štátom nariadenú minimálnu mzdu, osemnásobne preceňujú mieru zisku, ktorú americké firmy a podnikatelia dosahujú, značne preceňujú mieru inflácie a naopak, obrovsky podceňujú rast hmotného blahobytu, nemožno sa čudovať, že bežní občania majú veľa úplne mylných ekonomických názorov. Ale tie majú systematický dosah na to, aké opatrenia sú v demokraciách uvádzané do praxe. Takže ľudia značne podceňujú prospešnosť slobodného trhu, a naopak, preceňujú prospešnosť aktivistických štátnych zásahov.

Základný problém je v tom, že v masových demokraciách nemajú občania takmer žiadnu motiváciu na to, aby obetovali patričný čas a vyvinuli úsilie na získanie vierohodných a neskreslených informácií, ktoré sú potrebné na adekvátne posúdenie otázok verejného záujmu. A rovnako malú motiváciu majú na to, aby sa nad týmito vecami starostlivejšie zamýšľali a všímali si aj menej viditeľné, vzdialenejšie dôsledky navrhovaných opatrení. Politika je plná páčivých sloganov a hesiel, ktorými sú navonok  prezentované „dobré zámery“, ako to či ono „zlepšiť“. Čo však celkom chýba, sú správne predstavy o tom, aké praktické účinky preferované opatrenia prinášajú.

Prečo je to tak? Hlas jednotlivého voliča sa stráca v mori ostatných hlasov. Pravdepodobnosť, že jeho hlas bude rozhodujúci, sa blíži nule. To znamená, že nech už daný volič hlasuje akokoľvek, výsledok volieb svojím hlasom neovplyvní; výsledok bude takmer vždy rovnaký, nech už hlasuje pre akúkoľvek stranu, alebo sa na voľbách vôbec nezúčastní. 

Predstavme si, že človek vynaloží stovky hodín voľného času na to, aby dobre pochopil základné ekonomické princípy, ktoré mu pomôžu, aby vedel lepšie vopred rozpoznať opatrenia, ktoré pravdepodobne prinesú kontraproduktívne účinky. Čo mu taká investícia pri voľbách prinesie? Nič, keďže výsledok volieb od jeho individuálneho hlasu nezávisí. Po voľbách dostane presne také hospodárske politiky a opatrenia, aké by dostal, keby túto investíciu neurobil. To má aj ďalšie závažné následky. Ako hovorí Bryan Caplan, jednotliví voliči si pri voľbách môžu dopriať „iracionalitu“ zdarma. 

Nie je preto vôbec prekvapujúce, že práve v oblasti politiky ľudia oveľa častejšie konajú na základe iracionálnych, nezmyselných predstáv a názorov než v iných oblastiach ľudskej činnosti a sú oveľa menej informovaní.