Expresne a bez diskusie

Slovenská televízia a v minulosti aj Slovenský rozhlas za dvadsať rokov existencie dokázali, že takýchto manažérov je veľmi málo. A predovšetkým, že na dobrú vôľu sa rozhodne spoliehať nedá. 

Základná idea – štíhla mediálna inštitúcia narysovaná podľa toho, čo si môžeme dovoliť – znie celkom dobre. Načo večne napodobňovať Česko, ktoré je väčšie a bohatšie. A okrem toho má aj násobný počet „koncesionárov”. Ale aj takáto radikálna zmena sa dá urobiť tak dobre, ako aj zle. Ako napríklad voľba riaditeľa parlamentom zabezpečí, aby „strategická vízia rozvoja" každého nového manažmentu trvala dlhšie ako jedno volebné obdobie? Ako zabezpečiť nestranné spravodajstvo? Bude zadefinované zadanie „verejnoprávnosti”, alebo to opäť ostane v rovine lyrických predstáv? Bude systém obsahovať mechanizmus, ktorý zamedzí produkovaniu straty alebo jej neodôvodnenému plánovaniu? Nehovoriac o nespočetných nuansách spájania dvoch veľkých firiem, spolu s viac ako 

1 500 zamestnancami.

Svoju reformu verejnoprávnych médií táto vláda pôvodne plánovala na začiatok roka 2012, teraz to chce urobiť už o niekoľko mesiacov. Rozhodla sa teda verejnoprávne problémy vyriešiť expresne. Bez diskusie, skúmania situácie a dôslednej prípravy. 

Možno by však bolo dobré začať novú éru verejnoprávnych médií inými metódami, aké priviedli televíziu do súčasného stavu: teda manažovať s rozvahou a zodpovednosťou. Ministerstvo poháňajú predovšetkým budúce peniaze, ktoré by si riaditeľ STV Štefan Nižňanský čoskoro určite zapýtal na „prežitie”. Čo tak začať reformu ročným útlmom Slovenskej televízie na „krízový režim” a získať čas? STV si takým niečím prešla v roku 2003 a podobne ako vtedy, ani teraz už televízia nemá kam klesnúť. A Slovenský rozhlas to aj ďalší rok zvládne bez extrémnej záťaže na rozpočet.  Ročný útlm môže byť už súčasťou reformy. 

Namiesto dôslednej analýzy sme sa však dočkali návrhu na skrátené legislatívne konanie a pomaly to vyzerá tak, že zamestnanci si budú počas Vianoc sťahovať fascikle. Ktovie kam.

Médiá verejnej služby vznikajú v zázemí štátu, rozhodnutím štátu, v rámci zákonných medzí, ktoré štát stanoví. A riadia ich ľudia, ktorí vyšli z jeho štruktúr, alebo ich štát prostredníctvom svojich ľudí vyberie a odobrí. Je farizejské tváriť sa, že televízia a rozhlas nemajú so štátom absolútne nič. Naopak, priamo dedia jeho vlastnosti. Preto je jasné, že nefungujúce médiá verejnej služby majú predovšetkým tie krajiny, ktoré majú problém samy so sebou. A to, bohužiaľ, nevyrieši akákoľvek reforma, aj keby sme kompletne skopírovali obdivovaný systém fungovania BBC. Na dobré médiá verejnej služby u nás musí byť dostatočná kultúra riadenia verejných vecí. Škoda, že zámeru, možno dobrému, zbytočne sťaží cestu do života snaha o rýchlosť. Pretože tá nie je súčasťou lepšej kultúry.