Kto je teda „sebanenávidiaci žid“? Pokiaľ ide o spomínaných ľudí, každý z nich kritizoval Izrael alebo vyvíjal činnosť, ktorá mohla byť Izraelu nepríjemná. Znamená to však, že tí ľudia patologicky nenávidia vlastný národ? Alebo len majú obavy, že Izrael nejde správnym smerom? Prípadne bez rozmýšľania kopírujú trendové názory takzvaných elít?
A kde je hranica medzi kritikou a antisemitizmom? Je antisemitizmom kritika výstavby židovských osád? A je problém už to, keď židia kritizujú židov alebo až to, keď začínajú nekriticky zdôrazňovať utrpenie Palestínčanov a snažia sa ospravedlniť terorizmus páchaný na vlastných ľuďoch?
.niečo ako štokholmský syndróm
Existuje internetová stránka, ktorá nateraz zaznamenala mená asi 8-tisíc verejne známych údajne sebanenávidiacich židov. Z jej slovníka je zrejmé, že je blízka izraelskej radikálnej pravici. Ku každému menu pridali niečo, čo ho v očiach prívržencov pravicových radikálov ešte viac znemožňuje: niekto je homosexuál, ďalšia bojuje proti korporáciám, niekto mal dedka komunistu, a tak podobne. Je to extrém a často padá hlboko pod ľudský aj etický suterén.
Fenomén sebanenávidiacich židov je však seriózna záležitosť. Má históriu, prejavil sa v literatúre (napríklad u Philipa Rotha či I. B. Singera) a skúmajú ho uznávané kapacity v psychológii. Zaraďujú ho do podobnej kategórie ako štokholmský syndróm či prípady týraných a zneužívaných detí, ktoré prejdú takou transformáciou, že svojich trýzniteľov dokonca ospravedlňujú – tvrdia, že sú zlé, a trýznitelia teda majú plné právo ich mučiť. V širšom kontexte ide aj o reakciu menšiny, ktorá má za sebou históriu represie a dostáva sa do štádia, keď si myslí, že submisia je jedinou cestou na prežitie. Medzi Afroameričanmi sa tomu hovorí aj syndróm strýčka Toma.
Fenomém sebanenávidiacich židov sa v súčasnosti prejavuje najmä v politických a ideologických sporoch. Už z toho je zrejmé, že sa zneužíva. Stačí si spomenúť, ako izraelský premiér Benjamin Netanjahu označil za sebanenávidiacich židov niektorých ľudí blízkych americkému prezidentovi Obamovi. Aj v dávnejších dobách sa takýmito slovami častovali izraelskí politici pomerne často. V mnohých prípadoch však šlo len o klišé.
.tri déčka
Kto je však skutočne sebanenávidiaci žid? Za sebanenávidiacich židov sa považujú ľudia, ktorí odmietajú židovský charakter Izraela, jeho právo brániť sa vojensky, či zveličujú izraelské prešľapy v oblasti ľudských práv a naopak, zľahčujú neprávosti (vrátane teroristických útokov), ktorých sa dopúšťa druhá strana.
Bývalý sovietsky disident a v súčasnosti riaditeľ Židovskej agentúry Natan Sharansky používa na identifikáciu sebanenávidiacich židov takzvaný 3D test. Títo ľudia podľa neho Izrael démonizujú. Napríklad tým, že ho prirovnávajú k nacistickému režimu či palestínske utečenecké tábory považujú za koncentračné tábory. Ďalej na posudzovanie Izraela používajú dvojaký meter. Na židovskom štáte a úrovni jeho demokracie nenechajú ani nitku suchú, a pritom ignorujú evidentné zneužívanie ľudských práv v arabských krajinách, ale napríklad aj na Kube, v KĽDR či v Číne. A potom títo ľudia delegitimizujú Izrael a jeho právo na existenciu.
Uzi Silber pred pár rokmi pre denník Haarec napísal esej o tom, že symptómy, ktoré vytiahol Sharansky, sa môžu označiť za židovskú chrípku (iný výraz pre nový antisemitizmus). Zaujímavé je, že niekoľko redaktorov aj prispievateľov Haarecu židovskou chrípkou evidentne trpí.
Jeden z mnohých mýtov okolo sebanenávidiacich židov je to, že sú to zväčša liberáli či ľavičiari. To nie je pravda. Je medzi nimi veľa nábožných. Prominentný znalec Talmudu a ortodoxný žid profesor Daniel Boyarin sa napríklad nerozpakoval povedať: „Tak ako kresťanstvo mohlo umrieť v Osvienčime, Treblinke a Sobibore, tak sa obávam, že môj judaizmus môže umierať v Nábuluse, Betleheme a Hebrone.“ A Betlehem a Hebron pomenoval arabskými názvami.
Za sebanenávidiacich židov sa môžu pokojne označiť aj prívrženci ultraortodxnej sekty Naturei Karta, podľa ktorých Izrael nemá právo existovať, kým nepríde Mesiáš. To, že očakávajú Mesiáša, by bolo v poriadku, problémom je, že čakanie si krátia návštevami Teheránu. Cestovali tam napríklad na konferenciu o šoa, kde prednášali poprední popierači holokaustu. A to, že si podávali ruky s Ahmadínedžádom, asi netreba komentovať. Prívrženci Naturei Karta sú exoti už na prvý pohľad a vážne ich berie asi len Ahmadínedžád. Pre tých, ktorých strašia sebanenávidiaci židia, sú hrozbou skôr úplne regulárni občania. Čím sú mediálne známejší, bohatší, vplyvnejší a uznávanejší, tým sú nebezpečnejší. Lebo ich názory majú váhu, dopĺňajú sa s väčšinovým názorom, a najmä krásne zapadajú do simplicitného myslenia typu: „Vidíte, sami židia hovoria, že to čo robí Izrael, je zlé. Tak asi na to niečo bude.“
.židia ako antisemiti?
Profesor univerzity v Indiane Alvin H. Rosenfeld vydal pred štyrmi rokmi esej o židoch, ktorí majú názory ako antisemiti. Napísal v nej, že roky sleduje moderné formy antisemitizmu a všimol si, že medzi ľuďmi, ktorí najradikálnejšie kritizujú Izrael, sú často židia. Vyhlásil tiež, že podľa neho nie je antisemitizmom, keď niekto kritizuje židovské osady alebo izraelské zaobchádzanie s Palestínčami. Problém nastáva, keď niekto začína spochybňovať právo Izraela na existenciu. Medzi židovskými intelektuálmi sú totiž takí, čo za príčinu všetkých problémov na Blízkom východe považujú práve vznik štátu Izrael. Nepochybne k nim patrí americký profesor lingvistiky Noam Chomsky. Vyhlásil, že tí, čo podporujú Izrael sú „v skutočnosti podporovateľmi jeho morálnej degenerácie a zrejme aj úplného zániku.“
Chomsky má tiež viac sympatií pre libanonské teroristické hnutie Hizballáh, ktoré volá po zničení Izraela, ako pre židovský štát. Svoje zvláštne názory však publikoval až po smrti svojich rodičov, lebo ich nechcel zahanbiť v kruhu ich židovských priateľov. Chomsky a jemu podobní sa veľmi bránia označeniu sebanenávidiaci žid. Pripadá im hlúpe a prehnané.
Keď profesor Rosenfeld publikoval esej o novom antisemitizme medzi židovskými elitami, stretol sa s nahnevanými reakciami ľudí spomenutých v jeho texte. Hoci on sám sa pojmu sebanenávidiaci žid vyhýbal, takmer všetci dotknutí mu vyčítali, že ich považuje za sebanenávidiacich židov.
Medzi prvými, kto s týmto konceptom prišli, bol Theodor Herzl. Ten vo svojom diele Židovský štát spomenul „antisemitov židovského pôvodu“, ktorí odmietajú jeho koncepciu židovského štátu v Palestíne. V 30. rokoch minulého storočia zase nemecký filozof Theodor Lessing napísal knihu Židovská sebanenávisť, a dal tak fenoménu meno. Lessing, ktorý sa k judaizmu vrátil po konverzii na kresťanstvo, v nej opisoval židov, čo sa vzdali svojich koreňov a asimilovali sa, lebo tak to bolo výhodnejšie. Lessing podľa niektorých názorov v knihe opisoval svoj prerod zo „zbehnutého“ vyznavača judaizmu na vášnivého sionistu.
Lessingov kolega Kurt Lewin, ktorému sa podarilo utiecť do Spojených štátov (Lessing emigroval do Československa, kde naňho nacisti v roku 1933 spáchali atentát), preniesol jeho teóriu do amerického prostredia. Tam sa ujala a diskutuje sa o nej prakticky dodnes. Teda nielen diskutuje. Termín sebanenávidiaci žid sa vyťahuje často a bez rozmýšľania. V Amerike aj Izraeli.
A tak sa do rovnakej skupiny ako Chomsky dostane Chava Alberstein, ktorá napísala zopár piesní o o Palestínčanoch (jednu z nich pred tridsiatimi rokmi zakázali hrať v štátnom rádiu) a pýta sa, či náhodou okupácia neurobila z Izraelčanov necitlivých ľudí. Alebo Woody Allen, ktorý, ako mnohí takzvaní liberáli, cíti potrebu pripomenúť palestínsku vec. A zabúda, ako mnohí iní liberáli, hovoriť o iných veciach. Lebo zásada Padni, komu padni do jeho konceptu nezapadá.
Či ich však obviňovať zo sebanenávisti, to je iná vec. Je zrejmé, a psychológovia to potvrdzujú, že sú ľudia, ktorí sa nenávidia pre to, že sa narodili ako židia. Tak ako sa mnohí iní ľudia nenávidia pre iné veci. Takíto ľudia potrebujú pomoc. Otázkou je, či tí, čo sú považovaní za sebanenávidiacich židov, sú chorí, alebo zaslepení. A či je vôbec dobré tú diagnózu vyťahovať v politickom boji či pri debatách sekulárni verzus nábožní alebo pravicoví verzus ľavicoví. Židia sú stáročia konfrontovaní s nenávisťou. Je možné, že niektorí z nich sa s ňou stotožnili. Už to je dosť hrozné. Načo z toho robiť kauzu a nahrávať tým, ktorí skutočne nenávidia?
A kde je hranica medzi kritikou a antisemitizmom? Je antisemitizmom kritika výstavby židovských osád? A je problém už to, keď židia kritizujú židov alebo až to, keď začínajú nekriticky zdôrazňovať utrpenie Palestínčanov a snažia sa ospravedlniť terorizmus páchaný na vlastných ľuďoch?
.niečo ako štokholmský syndróm
Existuje internetová stránka, ktorá nateraz zaznamenala mená asi 8-tisíc verejne známych údajne sebanenávidiacich židov. Z jej slovníka je zrejmé, že je blízka izraelskej radikálnej pravici. Ku každému menu pridali niečo, čo ho v očiach prívržencov pravicových radikálov ešte viac znemožňuje: niekto je homosexuál, ďalšia bojuje proti korporáciám, niekto mal dedka komunistu, a tak podobne. Je to extrém a často padá hlboko pod ľudský aj etický suterén.
Fenomén sebanenávidiacich židov je však seriózna záležitosť. Má históriu, prejavil sa v literatúre (napríklad u Philipa Rotha či I. B. Singera) a skúmajú ho uznávané kapacity v psychológii. Zaraďujú ho do podobnej kategórie ako štokholmský syndróm či prípady týraných a zneužívaných detí, ktoré prejdú takou transformáciou, že svojich trýzniteľov dokonca ospravedlňujú – tvrdia, že sú zlé, a trýznitelia teda majú plné právo ich mučiť. V širšom kontexte ide aj o reakciu menšiny, ktorá má za sebou históriu represie a dostáva sa do štádia, keď si myslí, že submisia je jedinou cestou na prežitie. Medzi Afroameričanmi sa tomu hovorí aj syndróm strýčka Toma.
Fenomém sebanenávidiacich židov sa v súčasnosti prejavuje najmä v politických a ideologických sporoch. Už z toho je zrejmé, že sa zneužíva. Stačí si spomenúť, ako izraelský premiér Benjamin Netanjahu označil za sebanenávidiacich židov niektorých ľudí blízkych americkému prezidentovi Obamovi. Aj v dávnejších dobách sa takýmito slovami častovali izraelskí politici pomerne často. V mnohých prípadoch však šlo len o klišé.
.tri déčka
Kto je však skutočne sebanenávidiaci žid? Za sebanenávidiacich židov sa považujú ľudia, ktorí odmietajú židovský charakter Izraela, jeho právo brániť sa vojensky, či zveličujú izraelské prešľapy v oblasti ľudských práv a naopak, zľahčujú neprávosti (vrátane teroristických útokov), ktorých sa dopúšťa druhá strana.
Bývalý sovietsky disident a v súčasnosti riaditeľ Židovskej agentúry Natan Sharansky používa na identifikáciu sebanenávidiacich židov takzvaný 3D test. Títo ľudia podľa neho Izrael démonizujú. Napríklad tým, že ho prirovnávajú k nacistickému režimu či palestínske utečenecké tábory považujú za koncentračné tábory. Ďalej na posudzovanie Izraela používajú dvojaký meter. Na židovskom štáte a úrovni jeho demokracie nenechajú ani nitku suchú, a pritom ignorujú evidentné zneužívanie ľudských práv v arabských krajinách, ale napríklad aj na Kube, v KĽDR či v Číne. A potom títo ľudia delegitimizujú Izrael a jeho právo na existenciu.
Uzi Silber pred pár rokmi pre denník Haarec napísal esej o tom, že symptómy, ktoré vytiahol Sharansky, sa môžu označiť za židovskú chrípku (iný výraz pre nový antisemitizmus). Zaujímavé je, že niekoľko redaktorov aj prispievateľov Haarecu židovskou chrípkou evidentne trpí.
Jeden z mnohých mýtov okolo sebanenávidiacich židov je to, že sú to zväčša liberáli či ľavičiari. To nie je pravda. Je medzi nimi veľa nábožných. Prominentný znalec Talmudu a ortodoxný žid profesor Daniel Boyarin sa napríklad nerozpakoval povedať: „Tak ako kresťanstvo mohlo umrieť v Osvienčime, Treblinke a Sobibore, tak sa obávam, že môj judaizmus môže umierať v Nábuluse, Betleheme a Hebrone.“ A Betlehem a Hebron pomenoval arabskými názvami.
Za sebanenávidiacich židov sa môžu pokojne označiť aj prívrženci ultraortodxnej sekty Naturei Karta, podľa ktorých Izrael nemá právo existovať, kým nepríde Mesiáš. To, že očakávajú Mesiáša, by bolo v poriadku, problémom je, že čakanie si krátia návštevami Teheránu. Cestovali tam napríklad na konferenciu o šoa, kde prednášali poprední popierači holokaustu. A to, že si podávali ruky s Ahmadínedžádom, asi netreba komentovať. Prívrženci Naturei Karta sú exoti už na prvý pohľad a vážne ich berie asi len Ahmadínedžád. Pre tých, ktorých strašia sebanenávidiaci židia, sú hrozbou skôr úplne regulárni občania. Čím sú mediálne známejší, bohatší, vplyvnejší a uznávanejší, tým sú nebezpečnejší. Lebo ich názory majú váhu, dopĺňajú sa s väčšinovým názorom, a najmä krásne zapadajú do simplicitného myslenia typu: „Vidíte, sami židia hovoria, že to čo robí Izrael, je zlé. Tak asi na to niečo bude.“
.židia ako antisemiti?
Profesor univerzity v Indiane Alvin H. Rosenfeld vydal pred štyrmi rokmi esej o židoch, ktorí majú názory ako antisemiti. Napísal v nej, že roky sleduje moderné formy antisemitizmu a všimol si, že medzi ľuďmi, ktorí najradikálnejšie kritizujú Izrael, sú často židia. Vyhlásil tiež, že podľa neho nie je antisemitizmom, keď niekto kritizuje židovské osady alebo izraelské zaobchádzanie s Palestínčami. Problém nastáva, keď niekto začína spochybňovať právo Izraela na existenciu. Medzi židovskými intelektuálmi sú totiž takí, čo za príčinu všetkých problémov na Blízkom východe považujú práve vznik štátu Izrael. Nepochybne k nim patrí americký profesor lingvistiky Noam Chomsky. Vyhlásil, že tí, čo podporujú Izrael sú „v skutočnosti podporovateľmi jeho morálnej degenerácie a zrejme aj úplného zániku.“
Chomsky má tiež viac sympatií pre libanonské teroristické hnutie Hizballáh, ktoré volá po zničení Izraela, ako pre židovský štát. Svoje zvláštne názory však publikoval až po smrti svojich rodičov, lebo ich nechcel zahanbiť v kruhu ich židovských priateľov. Chomsky a jemu podobní sa veľmi bránia označeniu sebanenávidiaci žid. Pripadá im hlúpe a prehnané.
Keď profesor Rosenfeld publikoval esej o novom antisemitizme medzi židovskými elitami, stretol sa s nahnevanými reakciami ľudí spomenutých v jeho texte. Hoci on sám sa pojmu sebanenávidiaci žid vyhýbal, takmer všetci dotknutí mu vyčítali, že ich považuje za sebanenávidiacich židov.
Medzi prvými, kto s týmto konceptom prišli, bol Theodor Herzl. Ten vo svojom diele Židovský štát spomenul „antisemitov židovského pôvodu“, ktorí odmietajú jeho koncepciu židovského štátu v Palestíne. V 30. rokoch minulého storočia zase nemecký filozof Theodor Lessing napísal knihu Židovská sebanenávisť, a dal tak fenoménu meno. Lessing, ktorý sa k judaizmu vrátil po konverzii na kresťanstvo, v nej opisoval židov, čo sa vzdali svojich koreňov a asimilovali sa, lebo tak to bolo výhodnejšie. Lessing podľa niektorých názorov v knihe opisoval svoj prerod zo „zbehnutého“ vyznavača judaizmu na vášnivého sionistu.
Lessingov kolega Kurt Lewin, ktorému sa podarilo utiecť do Spojených štátov (Lessing emigroval do Československa, kde naňho nacisti v roku 1933 spáchali atentát), preniesol jeho teóriu do amerického prostredia. Tam sa ujala a diskutuje sa o nej prakticky dodnes. Teda nielen diskutuje. Termín sebanenávidiaci žid sa vyťahuje často a bez rozmýšľania. V Amerike aj Izraeli.
A tak sa do rovnakej skupiny ako Chomsky dostane Chava Alberstein, ktorá napísala zopár piesní o o Palestínčanoch (jednu z nich pred tridsiatimi rokmi zakázali hrať v štátnom rádiu) a pýta sa, či náhodou okupácia neurobila z Izraelčanov necitlivých ľudí. Alebo Woody Allen, ktorý, ako mnohí takzvaní liberáli, cíti potrebu pripomenúť palestínsku vec. A zabúda, ako mnohí iní liberáli, hovoriť o iných veciach. Lebo zásada Padni, komu padni do jeho konceptu nezapadá.
Či ich však obviňovať zo sebanenávisti, to je iná vec. Je zrejmé, a psychológovia to potvrdzujú, že sú ľudia, ktorí sa nenávidia pre to, že sa narodili ako židia. Tak ako sa mnohí iní ľudia nenávidia pre iné veci. Takíto ľudia potrebujú pomoc. Otázkou je, či tí, čo sú považovaní za sebanenávidiacich židov, sú chorí, alebo zaslepení. A či je vôbec dobré tú diagnózu vyťahovať v politickom boji či pri debatách sekulárni verzus nábožní alebo pravicoví verzus ľavicoví. Židia sú stáročia konfrontovaní s nenávisťou. Je možné, že niektorí z nich sa s ňou stotožnili. Už to je dosť hrozné. Načo z toho robiť kauzu a nahrávať tým, ktorí skutočne nenávidia?
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.