.bublina alebo kotva v neistote?
Roman je 25-ročný štátny úradník. Už päť rokov je nákup zberateľských mincí jeho koníčkom, kým komoditné mince považuje za jeden z najlepších spôsobov uloženia voľných peňažných prostriedkov. Dnes sa však svojich zlatých aktív zbavuje. Zdá sa mu totiž, že ich cena dosiahla vrchol a na trhu sa tvorí špekulatívna bublina: „Investori, ktorí majú prístup k voľnej a lacnej likvidite, za ňu kupujú drahé kovy.“ Roman upozorňuje najmä na rozdiel v cene zlata, vyjadrenej v dolároch a v eurách. Americký FED zaplavuje trh peniazmi a keď sa jeho správanie nezmení, cena zlata v dolároch bude rásť. No Európska centrálna banka je konzervatívnejšia, a tak by sa nárast cien žltého kovu v eurách mal postupne zastaviť.
Kým na jar roku 2001 sa unca (hmotnostná jednotka zodpovedajúca 31,1 gramu) zlata predávala za 260 dolárov, dnes stojí približne 1 350 dolárov. No je pravda, že kým počas septembra napr. v dolárovom vyjadrení cena zlata stúpla o 5,5 percenta, v eurách klesla o takmer 2 percentá. Názor, že ide o strop a vzácny kov pôjde postupne dole, tvorí jednu krajnosť v spektre investorských názorov. Nasvedčovala by mu aj skutočnosť, že tu teraz čítate tento článok. Ak totiž o nejakom investičnom nástroji píšu všetky média a pouliční čističi topánok o ňom hovoria ako o zaručenej horúcej tutovke, väčšinou je už daná vec nadhodnotená. Spľasnutie bubliny sa nezadržateľne blíži.
Na opačnom spektre však prevláda názor, že potenciál zlata dnes ešte ani zďaleka nie je vyčerpaný a investícia doň sa stále oplatí. Johannes je štyridsaťročný rakúsky programátor na voľnej nohe. Do zlata investuje viac ako dva roky. Daňový systém, nižšie životné náklady a krása slovenských dievčat ho viedli k presťahovaniu sa na Slovensko. Avšak svojej vlasti zostáva verný, pokiaľ ide o tradíciu jej ekonomických mysliteľov. Komentátor Bill Bonner a investičný analytik Marc Faber, obaja nadväzujúci na učenie rakúskej školy ekonómie, vyslovujú myšlienky, z ktorých vychádza Johannesovo investičné správanie: „Myslím, že máme bublinu v dlhoch, možno v štátnych dlhopisoch či vládnych intervenciách. Ale to, čo vidíme pri zlate, je len zrkadlový obraz – reakcia na tento vývoj. Zlato rozhodne zatiaľ bublinou nie je.“
Veľký rozdiel medzi prístupom Ameriky a Európy k financiám Rakúšan nevidí: „Dlhy sú problémom všetkých vyspelých západných krajín. Prečo inak potrebujeme zachraňovať Grécko a načo je nám celý ten ochranný val? Navyše, každý chce mať teraz lacnú menu a ani Európania si neželajú zhodnotenie eura voči doláru.“ Zlato pre neho nie je špekulatívny nástroj, ale skôr poistka pre mimoriadne prípady. Ak dočasne pôjde dole, Johannesovi to nevadí. „Ani poistku proti požiaru nezrušíte len preto, že ste nemali požiar,“ hovorí rakúsky programátor. Do zlata investuje nakupovaním odliatkov a investičných mincí, či už ide o kanadský Maple Leaf, American Eagle, juhoafrický Krugerrand, alebo rakúsky Philharmoniker. Posledná menovaná minca je populárna aj medzi Slovákmi. V rokoch 1992, 1995 a 1996 išlo o celosvetovo najlepšie predávanú zlatú mincu. Je na nej vyobrazený organ zo Zlatej sály Viedenskej filharmónie.
.kov kráľov, kráľ kovov
Zvýšený záujem o investičné zlato potvrdzuje aj finančný riaditeľ spoločnosti Gold Invest Slovakia, Slavomír Fogaš: „Je tu priama úmera. Čím sú ceny vyššie, tým záujem narastá, niekedy až geometricky. Zlato sa dostáva do popredia a ak spraví nejaký rekord, je to viac medializované, načo investori, samozrejme, reagujú.“ Spoločnosť, v ktorej pôsobí, je na trhu dva roky a zlato i striebro predáva vo forme mincí či odliatkov. Rôzne príjmové vrstvy sú medzi jej zákazníkmi zastúpené prierezovo. Patria medzi nich najbohatší klienti, nakupujúci vo väčších množstvách, ale aj drobní sporitelia, ktorí si raz za mesiac kúpia striebornú mincu. A potom sú aj takí zákazníci, ktorí na aktuálnu cenu neprihliadajú a kúpia si jednu mincu raz za čas, aby o dvadsať rokov mali darček pre deti či vnúčatá.
Ak sa v médiách objaví článok o zlate alebo správa o novom rekorde, Fogaš odporúča chvíľu s nákupom vyčkať, kým sa ošiaľ investorov trochu neupokojí. Ceny sú z krátkodobého hľadiska veľmi vrtošivé, no v horizonte niekoľkých rokov dokáže zlato zreteľne kompenzovať inflačný vývoj papierových peňazí. Pri úvahách o cene treba pamätať na výrobné náklady, ktoré predstavujú asi 800 dolárov na uncu. Toto je dolná hranica, pod ktorú by jeho ceny nemali klesnúť. Keďže krátkodobé poklesy ceny zlata ihneď prilákajú nákupy väčších investorov, cenový výkyv sa upraví nahor. Podľa Fogaša v priebehu troch až piatich rokov môže cena trójskej unce dosiahnuť 2 500 dolárov a ak bude expanzívna politika FED-u pokračovať, o desať rokov by to pokojne mohlo byť
3- až 4-tisíc dolárov.
Prečo dať prednosť minciam a odliatkom pred cennými papiermi, ktoré reprezentujú tieto kovy na burze? Môže nastať situácia, že dôjde k odlúčeniu burzovej ceny zlata a striebra od ceny týchto statkov v ich fyzickej podobe. Je to preto, že burzové kovy nie sú kryté dostatočnou zásobou fyzických kovov. Ak by teda chceli obchodníci masovo a naraz zameniť svoje cenné papiere, neexistuje dosť zlata a striebra, aby boli uspokojení. Investičné mince a odliatky považuje za najlepšiu formu aktív aj Michael Maloney, autor knižky Investujte do zlata a striebra. Dokonca by ich vraj mal investor držať doma, a nie v bankovom sejfe. Najmä v dobách neistoty môžu totiž vlády pristúpiť ku skonfiškovaniu zlata. Udialo sa to nielen v ZSSR, kde za prechovávanie tohto ušľachtilého kovu istý čas hrozil dokonca trest smrti, ale napr. aj v USA. V roku 1933 prezident Roosevelt prikázal, aby Američania predali svoje zlato centrálnej banke výmenou za úradne stanovenú sumu v dolároch. Občanom, ktorí nedodržali nariadenie, hrozil zákon desiatimi rokmi väzenia. Lenže, samozrejme, efektívne vynucovanie takého pravidla by si vyžadovalo existenciu obrovskej siete donášačov a tajnej polície. Preto bolo odovzdaných len asi 22 percent zlata v súkromných rukách. Väčšina Američanov nespravodlivý zákon ignorovala. V každom prípade, dá sa predpokladať, že nejeden zlatý poklad, ktorý môžeme obdivovať v múzeách, je dôsledkom obyčajnej ľudskej snahy ukryť svoj majetok pred kradmou rukou vlády či panovníka.
Zbieranie vzácnych kovov vo forme nákupu rôznych historických mincí či pamätných medailí je podľa Maloneyho pre laika rizikové. Kým investičná minca odráža len obsah kovu a jeho trhové ceny, hodnotu tých zberateľských ovplyvňuje množstvo ďalších premenných. Človek nemusí ľahko nájsť kupca, existuje možnosť podvodu a historickú hodnotu dokážu často náležite odhadnúť len odborníci. Numizmatika má zmysel najmä ako koníček, nie nutne ako investícia. Podobne diskutabilný je napr. aj investičný nákup strieborných tabatierok, rôznych svietnikov či iných dekoračných predmetov. Dané predmety slúžia predovšetkým na okrasu.
.zlato ako (anti)politikum
V roku 1921 Lenin vyhlásil, že po celosvetovom víťazstve komunizmu zrazí zlato z pomyselného trónu výstavbou zlatých záchodov. Pre lorda Keynesa bolo zase zlato „barbarským reliktom“. V šľapajach oboch zmienených pánov kráčal aj bývalý britský premiér Gordon Brown. Ešte ako minister financií v rokoch 1999 – 2002 rozpredal takmer dve tretiny britských zlatých rezerv za pätinu ich dnešnej hodnoty, a to krátko predtým, než tento kov začal svoje dodnes trvajúce víťazné ťaženie. Na opačnej strane politického spektra sa nachádzajú ekonómovia a investori, ktorí zlato, naopak, pokladajú za záruku osobnej slobody, trvanlivosti, pokoja duše a istoty v neistých časoch. Ak cena vzácneho kovu posledné desaťročie rástla, išlo to v mnohom na vrub predovšetkým rastúcej nedôvere v politiku centrálnych bánk (najmä tej americkej), ministerstiev financií a vlád ako takých.
Politici zlato nemajú radi. Jeho množstvo sa na rozdiel od nekrytých papierových mien nedá umelo nafukovať. Zlatý štandard umožňuje len obmedzené vojenské konflikty (dôjde zlato, rinčanie zbraní musí skončiť). Na tie dlho sa vlečúce treba mať inflačnú papierovú menu, ako sa to stalo v oboch svetových vojnách. Zlato tiež núti vlády na rozpočtovú disciplínu a straní minimálnemu štátu. Ľuďom dáva nezávislosť i anonymitu (zlaté mince verzus peniaze na elektronických účtoch). Obidvaja drobní investori, oslovení pre potreby tohto článku, trvali na nezverejňovaní ich priezviska.
Stará investičná múdrosť hovorí, že aspoň desať percent úspor by človek mal mať v zlate. Nie kvôli špekulácii, ale ako trvalú poistku na zlé časy. Zlato je totiž odolné voči inflácii i deflácii. Dá sa ním platiť na celom svete, a to aj počas nepokojov či katastrof. Cena zlata nikdy v dejinách neklesne na nulu, pretože má aj nemonetárne a neinvestičné využitie (šperky, priemysel). Na druhej strane, autor polemického knižného pamfletu Sloboda menom zlato, Švajčiar Hans J. Bocker, tvrdí, že nepozná v dejinách nekrytú papierovú menu, ktorej hodnota by napokon neskončila na nule.
Roman je 25-ročný štátny úradník. Už päť rokov je nákup zberateľských mincí jeho koníčkom, kým komoditné mince považuje za jeden z najlepších spôsobov uloženia voľných peňažných prostriedkov. Dnes sa však svojich zlatých aktív zbavuje. Zdá sa mu totiž, že ich cena dosiahla vrchol a na trhu sa tvorí špekulatívna bublina: „Investori, ktorí majú prístup k voľnej a lacnej likvidite, za ňu kupujú drahé kovy.“ Roman upozorňuje najmä na rozdiel v cene zlata, vyjadrenej v dolároch a v eurách. Americký FED zaplavuje trh peniazmi a keď sa jeho správanie nezmení, cena zlata v dolároch bude rásť. No Európska centrálna banka je konzervatívnejšia, a tak by sa nárast cien žltého kovu v eurách mal postupne zastaviť.
Kým na jar roku 2001 sa unca (hmotnostná jednotka zodpovedajúca 31,1 gramu) zlata predávala za 260 dolárov, dnes stojí približne 1 350 dolárov. No je pravda, že kým počas septembra napr. v dolárovom vyjadrení cena zlata stúpla o 5,5 percenta, v eurách klesla o takmer 2 percentá. Názor, že ide o strop a vzácny kov pôjde postupne dole, tvorí jednu krajnosť v spektre investorských názorov. Nasvedčovala by mu aj skutočnosť, že tu teraz čítate tento článok. Ak totiž o nejakom investičnom nástroji píšu všetky média a pouliční čističi topánok o ňom hovoria ako o zaručenej horúcej tutovke, väčšinou je už daná vec nadhodnotená. Spľasnutie bubliny sa nezadržateľne blíži.
Na opačnom spektre však prevláda názor, že potenciál zlata dnes ešte ani zďaleka nie je vyčerpaný a investícia doň sa stále oplatí. Johannes je štyridsaťročný rakúsky programátor na voľnej nohe. Do zlata investuje viac ako dva roky. Daňový systém, nižšie životné náklady a krása slovenských dievčat ho viedli k presťahovaniu sa na Slovensko. Avšak svojej vlasti zostáva verný, pokiaľ ide o tradíciu jej ekonomických mysliteľov. Komentátor Bill Bonner a investičný analytik Marc Faber, obaja nadväzujúci na učenie rakúskej školy ekonómie, vyslovujú myšlienky, z ktorých vychádza Johannesovo investičné správanie: „Myslím, že máme bublinu v dlhoch, možno v štátnych dlhopisoch či vládnych intervenciách. Ale to, čo vidíme pri zlate, je len zrkadlový obraz – reakcia na tento vývoj. Zlato rozhodne zatiaľ bublinou nie je.“
Veľký rozdiel medzi prístupom Ameriky a Európy k financiám Rakúšan nevidí: „Dlhy sú problémom všetkých vyspelých západných krajín. Prečo inak potrebujeme zachraňovať Grécko a načo je nám celý ten ochranný val? Navyše, každý chce mať teraz lacnú menu a ani Európania si neželajú zhodnotenie eura voči doláru.“ Zlato pre neho nie je špekulatívny nástroj, ale skôr poistka pre mimoriadne prípady. Ak dočasne pôjde dole, Johannesovi to nevadí. „Ani poistku proti požiaru nezrušíte len preto, že ste nemali požiar,“ hovorí rakúsky programátor. Do zlata investuje nakupovaním odliatkov a investičných mincí, či už ide o kanadský Maple Leaf, American Eagle, juhoafrický Krugerrand, alebo rakúsky Philharmoniker. Posledná menovaná minca je populárna aj medzi Slovákmi. V rokoch 1992, 1995 a 1996 išlo o celosvetovo najlepšie predávanú zlatú mincu. Je na nej vyobrazený organ zo Zlatej sály Viedenskej filharmónie.
.kov kráľov, kráľ kovov
Zvýšený záujem o investičné zlato potvrdzuje aj finančný riaditeľ spoločnosti Gold Invest Slovakia, Slavomír Fogaš: „Je tu priama úmera. Čím sú ceny vyššie, tým záujem narastá, niekedy až geometricky. Zlato sa dostáva do popredia a ak spraví nejaký rekord, je to viac medializované, načo investori, samozrejme, reagujú.“ Spoločnosť, v ktorej pôsobí, je na trhu dva roky a zlato i striebro predáva vo forme mincí či odliatkov. Rôzne príjmové vrstvy sú medzi jej zákazníkmi zastúpené prierezovo. Patria medzi nich najbohatší klienti, nakupujúci vo väčších množstvách, ale aj drobní sporitelia, ktorí si raz za mesiac kúpia striebornú mincu. A potom sú aj takí zákazníci, ktorí na aktuálnu cenu neprihliadajú a kúpia si jednu mincu raz za čas, aby o dvadsať rokov mali darček pre deti či vnúčatá.
Ak sa v médiách objaví článok o zlate alebo správa o novom rekorde, Fogaš odporúča chvíľu s nákupom vyčkať, kým sa ošiaľ investorov trochu neupokojí. Ceny sú z krátkodobého hľadiska veľmi vrtošivé, no v horizonte niekoľkých rokov dokáže zlato zreteľne kompenzovať inflačný vývoj papierových peňazí. Pri úvahách o cene treba pamätať na výrobné náklady, ktoré predstavujú asi 800 dolárov na uncu. Toto je dolná hranica, pod ktorú by jeho ceny nemali klesnúť. Keďže krátkodobé poklesy ceny zlata ihneď prilákajú nákupy väčších investorov, cenový výkyv sa upraví nahor. Podľa Fogaša v priebehu troch až piatich rokov môže cena trójskej unce dosiahnuť 2 500 dolárov a ak bude expanzívna politika FED-u pokračovať, o desať rokov by to pokojne mohlo byť
3- až 4-tisíc dolárov.
Prečo dať prednosť minciam a odliatkom pred cennými papiermi, ktoré reprezentujú tieto kovy na burze? Môže nastať situácia, že dôjde k odlúčeniu burzovej ceny zlata a striebra od ceny týchto statkov v ich fyzickej podobe. Je to preto, že burzové kovy nie sú kryté dostatočnou zásobou fyzických kovov. Ak by teda chceli obchodníci masovo a naraz zameniť svoje cenné papiere, neexistuje dosť zlata a striebra, aby boli uspokojení. Investičné mince a odliatky považuje za najlepšiu formu aktív aj Michael Maloney, autor knižky Investujte do zlata a striebra. Dokonca by ich vraj mal investor držať doma, a nie v bankovom sejfe. Najmä v dobách neistoty môžu totiž vlády pristúpiť ku skonfiškovaniu zlata. Udialo sa to nielen v ZSSR, kde za prechovávanie tohto ušľachtilého kovu istý čas hrozil dokonca trest smrti, ale napr. aj v USA. V roku 1933 prezident Roosevelt prikázal, aby Američania predali svoje zlato centrálnej banke výmenou za úradne stanovenú sumu v dolároch. Občanom, ktorí nedodržali nariadenie, hrozil zákon desiatimi rokmi väzenia. Lenže, samozrejme, efektívne vynucovanie takého pravidla by si vyžadovalo existenciu obrovskej siete donášačov a tajnej polície. Preto bolo odovzdaných len asi 22 percent zlata v súkromných rukách. Väčšina Američanov nespravodlivý zákon ignorovala. V každom prípade, dá sa predpokladať, že nejeden zlatý poklad, ktorý môžeme obdivovať v múzeách, je dôsledkom obyčajnej ľudskej snahy ukryť svoj majetok pred kradmou rukou vlády či panovníka.
Zbieranie vzácnych kovov vo forme nákupu rôznych historických mincí či pamätných medailí je podľa Maloneyho pre laika rizikové. Kým investičná minca odráža len obsah kovu a jeho trhové ceny, hodnotu tých zberateľských ovplyvňuje množstvo ďalších premenných. Človek nemusí ľahko nájsť kupca, existuje možnosť podvodu a historickú hodnotu dokážu často náležite odhadnúť len odborníci. Numizmatika má zmysel najmä ako koníček, nie nutne ako investícia. Podobne diskutabilný je napr. aj investičný nákup strieborných tabatierok, rôznych svietnikov či iných dekoračných predmetov. Dané predmety slúžia predovšetkým na okrasu.
.zlato ako (anti)politikum
V roku 1921 Lenin vyhlásil, že po celosvetovom víťazstve komunizmu zrazí zlato z pomyselného trónu výstavbou zlatých záchodov. Pre lorda Keynesa bolo zase zlato „barbarským reliktom“. V šľapajach oboch zmienených pánov kráčal aj bývalý britský premiér Gordon Brown. Ešte ako minister financií v rokoch 1999 – 2002 rozpredal takmer dve tretiny britských zlatých rezerv za pätinu ich dnešnej hodnoty, a to krátko predtým, než tento kov začal svoje dodnes trvajúce víťazné ťaženie. Na opačnej strane politického spektra sa nachádzajú ekonómovia a investori, ktorí zlato, naopak, pokladajú za záruku osobnej slobody, trvanlivosti, pokoja duše a istoty v neistých časoch. Ak cena vzácneho kovu posledné desaťročie rástla, išlo to v mnohom na vrub predovšetkým rastúcej nedôvere v politiku centrálnych bánk (najmä tej americkej), ministerstiev financií a vlád ako takých.
Politici zlato nemajú radi. Jeho množstvo sa na rozdiel od nekrytých papierových mien nedá umelo nafukovať. Zlatý štandard umožňuje len obmedzené vojenské konflikty (dôjde zlato, rinčanie zbraní musí skončiť). Na tie dlho sa vlečúce treba mať inflačnú papierovú menu, ako sa to stalo v oboch svetových vojnách. Zlato tiež núti vlády na rozpočtovú disciplínu a straní minimálnemu štátu. Ľuďom dáva nezávislosť i anonymitu (zlaté mince verzus peniaze na elektronických účtoch). Obidvaja drobní investori, oslovení pre potreby tohto článku, trvali na nezverejňovaní ich priezviska.
Stará investičná múdrosť hovorí, že aspoň desať percent úspor by človek mal mať v zlate. Nie kvôli špekulácii, ale ako trvalú poistku na zlé časy. Zlato je totiž odolné voči inflácii i deflácii. Dá sa ním platiť na celom svete, a to aj počas nepokojov či katastrof. Cena zlata nikdy v dejinách neklesne na nulu, pretože má aj nemonetárne a neinvestičné využitie (šperky, priemysel). Na druhej strane, autor polemického knižného pamfletu Sloboda menom zlato, Švajčiar Hans J. Bocker, tvrdí, že nepozná v dejinách nekrytú papierovú menu, ktorej hodnota by napokon neskončila na nule.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.