Slovo karate znamená prázdnu ruku, ruku bojovníka, ktorá nedrží nijakú zbraň, lebo je sama zbraňou. Dnes sa tak nazýva i šport, ale tradičné karate nie je športom. Nesúťaží sa v ňom a neudeľujú sa medaily. Ide o niečo omnoho vážnejšie, staršie, tajomnejšie a súkromnejšie.
Na japonskom ostrove Okinava sa príbeh karate začal veľmi dávno predtým, než sa Okinava a celé súostrovie Rjúkjú stali súčasťou japonského cisárstva a predtým, než kráľ Šo Haši zjednotil silou všetky tri kráľovstvá súostrovia – Čuzan, Nanzan a Hokuzan – do jedného kráľovstva Rjúkjú v roku 1429. Niekedy v roku 1372 sa stal kráľ Satto, ktorý vládol v kráľovstve Čuzan, vazalom čínskych cisárov dynastie Ming. Vtedy sa usadili v Šuri na Okinave aj čínske rodiny, a tie zrejme priniesli na ostrov aj bojové umenie, ktoré sa mohlo stať prvým základom budúcej vetvy karate známej ako Šuri-te. V roku 1392 sa prisťahovalo na ostrovy Rjúkjú 36 čínskych rodín z provincie Fudžian. Dnes majú postavený na Okinave pamätník a hovorí sa, že jedna z rodín priniesla svoju verziu čínskeho kung-fu, ktorá sa stala predchodcom ďalšej zo škôl karate – Naha-te. Pôvodne boli totiž tam, kde je dnes na Okinave hlavné mesto prefektúry Naha, tri oddelené osady či mestečká. Šuri na kopci bolo vládnym mestom, v ktorom bol aj kráľovský palác a žili tam šľachtici a vládni úradníci. Tomari bola rybárska osada a prístav a Naha bola strediskom obchodu a remesiel. V každom z týchto miest vznikol vlastný špecifický spôsob boja, ktorý sa potom podľa miesta nazýval Šuri-te, Tomari-te a Naha-te. Te v názve znamená v preklade ruky a označoval sa tak spôsob boja bez zbrane.
.kam vedie zákaz zbraní
Za dôležité impulzy pre vznik bojového umenia karate sa považujú dve udalosti okinavskej histórie, ktoré si vraj vznik karate „vynútili“. Jednou z nich bol zákaz súkromného vlastníctva akýchkoľvek zbraní na celom súostroví Rjúkjú, ktorý vydal kráľ Šo Šin v roku 1501 ako reakciu na povstanie, ktoré potlačil. Podľa ústnej tradície to viedlo k takej strate bojového ducha okinavských aristokratov, že to pobúrilo bojovníka Kjohagona, ktorý ich začal učiť karate, aby ich ducha obnovil. Najznámejší historik okinavského karate Tecuhiro Hokama si však myslí, že vznik karate a zákaz zbraní nemusia súvisieť.
Druhou udalosťou bola invázia 2000 samurajov z provincie Sacuma na japonskom ostrove Kjúšu v roku 1609. Samuraji z klanu Sacuma podľahli v tristo rokov trvajúcej vojne o pozíciu šóguna (skutočného vládcu Japonska) víťaznému klanu Tokugawa a víťazi im povolili inváziu na Rjúkjú ako akési odškodnenie. Dvetisíc dokonale ozbrojených a vycvičených samurajov predstavovalo vtedy neuveriteľnú silu, ktorej sa nevyrovnalo takmer nič na svete, tobôž nie mierumilovné kráľovstvo Rjúkjú. Konkrétny súpis zbraní, ktoré mali obrancovia Rjúkjú k dispozícii, udávajú historické pramene takto: 500 lukov, 300 muškiet, 100 mečov a brnenia s helmami. Kráľ Rjúkjú Šo Nie kapituloval. Odvtedy bola Okinava pod akýmsi dvojvládím. Rjúkjú bolo formálne kráľovstvom, ktoré patrilo pod čínskeho cisára, ale zároveň skladalo tribút aj japonskému vládcovi. Samuraji Sacuma zákaz zbraní ešte pritvrdili, čo sa vraj tiež podpísalo na vzniku karate a kobudo ako tajných bojových umení súvisiacich s odporom proti nim. Zaujímavým míľnikom vo vývoji karate môže byť ešte aj rok 1727, keď sa síce priamo na Okinave nestalo nič významné, ale v Číne cisár zakázal cvičenie kung-fu a dal vypáliť slávny kláštor Šao-lin, kde toto bojové umenie vzniklo. Niekoľkým mníchom sa podarilo utiecť a usadili sa na juhu Číny, kam sa potom chodievali učiť aj majstri z Okinavy.
Okinava sa stala priamo prefektúrou Japonska a jej obyvatelia japonskými občanmi až v roku 1872 v rámci reštaurácie cisárstva Meidži. Vtedy sa zaviedla aj japončina ako povinný jazyk do škôl. Cvičenie „te“, alebo „to de“ či „to ri“, ako sa karate vtedy nazývalo (na názve karate sa majstri dohodli až v roku 1936), zostáva aj naďalej vlastne utajovaným a v rodinnom kruhu odovzdávaným umením. Ale postupne sa to uvoľňuje a bojové umenie jednotlivých majstrov sa stáva verejne známym. Takmer presne na západ od Okinavy, na pobreží južnej Číny, leží aj prístavné mesto Fu-čou, kam cestuje mnoho okinavských obchodníkov za obchodom a okinavskí majstri „te“ učiť sa čínske bojové umenie kung-fu. O okinavskom karate sa dá povedať, že vzniklo v mnohonásobnej priamej interakcii s čínskymi školami bojového umenia kung-fu, je vlastne ich modifikáciou.
. z Fu-čou na Okinavu
Pre moderné okinavské karate je dôležitý najmä čínsky majster známy pod menom Ru Ru Ko. Naučil sa svoj bojový štýl od ženy – Fang Žiniang, ktorá sa naučila bojovať od svojho otca, ktorý sa to učil od mníchov z južného kláštora Šao-lin. Otca jej zabili a Fang Žinjang ho chcela pomstiť, preto začala intenzívne študovať kung-fu. Odpozorovala vraj pohyby bieleho žeriava, z ktorých potom vytvorila štýly čuan-fa (kung-fu) s názvom „biely žeriav“. Naučila sa aj iný spôsob boja od majstra štýlu známeho ako „tiger“ a všetky prvky spojila – z tigra priame a tvrdé údery, z bieleho žeriava mäkké, plynulé pohyby po oblúkových dráhach. Jej žiak Ru Ru Ko sa tiež učil aj v kláštore Šao-lin a bol vraj na čínske pomery veľmi vysoký a silný a do vysokého veku aj neuveriteľne rýchly a mocný. U majstra Ru Ru Ko študoval od roku 1876 do roku 1888 aj majster Kanryo Higašiona, hádam najslávnejšia postava v modernejších dejinách karate na Okinave. Ru Ru Ko ho neprijal do učenia ľahko. Spočiatku mu dovolil iba upratovať okolo domu. Higašiona sa vtedy živil aj ako prievozník na člne, a tak mal jedného dňa, keď prišla prietrž mračien a nečakaná povodeň, možnosť zachrániť život malej dcére majstra Ru Ru Ko. Ru Ru Ko vraj ponúkol Higašionovi, že mu za odmenu zaplatí cestu domov na Okinavu. Ten mu odvetil, že na cestu má, ale že sa chce predovšetkým učiť bojové umenie. Ru Ru Ko ho akceptoval ako svojho „uči-deši“, teda „vnútorného žiaka“, čo znamená, že ho učil všetko, i tie najtajnejšie veci. Naučil ho vraj za tie roky bojovať so zbraňami (mečmi, palicou, sai), čínsku prírodnú medicínu spolu s učením o vitálnych bodoch, a systém boja zvaný biely žeriav. Ten je základom toho, čo sa volalo Naha-te a čo neskôr žiak Kanryo Higašionu, slávny Čodžun Mijagi, nazval godžu rjú karate. Higašiona sa stal pomocným inštruktorom majstra Ru Ru Ko a preslávil sa fantastickou technikou kopov.
Rovnakého učiteľa mal vo Fu-čou aj Norisato Nakaima, ktorý bol dedom Kenka Nakaimu, učiteľa kobudo, od ktorého získal svoje umenie kobudo aj majster Matajoši, s ktorým prinášame rozhovor v tomto čísle .týždňa.
Kanryo Higašiona mal na Okinave slávnych žiakov – Juhatsu Kjodu, Čodžuna Mijagiho a Seika Higu. Higašiona často trel biedu a jeho žiak, neskôr legendárny zakladateľ godžu rjú Čodžun Mijagi, bol z bohatej rodiny, takže po tréningu často Higašionu vo svojom dome hostil. Cvičil s nimi aj mladučký Seiko Higa, ktorý po Higašionovej smrti v roku 1915 pokračoval ako Mijagiho žiak. Higa bol jediný, ktorého počas svojho života majster Mijagi poveril, aby si otvoril svoje dodžo v roku 1931. Čodžun Mijagi zomrel v roku 1953. Žiakmi Seika Higu sú i majster Matajoši a majster Kijuna, učiteľ slovenských karatistov. Poznamenávam to trochu s bázňou, lebo učiť sa u majstra „v priamej línii“ je zriedkavá česť. Pre nezasvätených to vyzerá trochu nepochopiteľne, ale tradičné okinavské karate nie je šport a už vôbec nie masový šport a jeho učitelia nemávajú stovky žiakov, nanajvýš desiatky, niektorí naozaj iba dvoch či troch.
Aj druhá vetva okinavského karate, ktorá vznikla splynutím Šuri-te a Tomari-te a nazýva sa dnes Šorin rjú, má čínskych predkov – vidno to aj z toho, že Šorin je japonská výslovnosť čínskeho názvu Šao-lin.
.pravdivé legendy
Väčšina majstrov bojových umení je opradených legendami. Nie všetky znejú pravdepodobne, ale mnohé z nich sú skutočné príbehy. V roku 1901 zomrel majster Šuri-te Sokon Macumura, ktorý sa narodil v roku 1809. Bol to skutočne výnimočný karatista – učil aj samotného kráľa, ktorý mu udelil titul „buši“, bojovník. Prostí ľudia ho považovali za boha. Obávanou bojovníčkou bola aj jeho manželka Curu Macumura, o ktorej sa tradujú skutočne divoké historky vrátane tej ako „zložila“ aj svojho vlastného muža, ktorý si chcel zamaskovaný jej umenie vyskúšať. Najznámejšia historka o Macumurovi však nie je o karate, ale o jeho dôvtipe. Kráľ raz dostal od japonského cisára do daru statného býka a rozhodol sa pobaviť ľud i svojho učiteľa karate ich vzájomným súbojom. Macumura sa to dozvedel až z úradného výnosu, nepotešil sa, ale vymyslel si priam „pavlovovský“ plán. Muž poverený starostlivosťou o býka ho s hlbokou úctou pustil k pripútanému zvieraťu. Macumura oblečený v bojovníckom odeve a s maskou na tvári k zvieraťu prikročil, vytiahol krátku palicu „konbo“ a prudko ňou udrel býka po hlave a zároveň hlasno kričal. Mužovi potom zakázal o svojej návšteve hovoriť. Prichádzal k priviazanému býkovi každý deň, vždy rovnako oblečený a vždy urobil to isté – udrel býka palicou a kričal. Robil to, až kým si nebol istý, že ho zviera pozná a má z neho strach. V deň zápasu sa zhromaždili davy ľudí a boli svedkami toho, že keď sa pred funiacim veľkým býkom zjavil Macumura v bojovom odeve a s maskou, býk, hneď sa mu do nozdier dostal jeho pach, spanikáril a ušiel z arény. Ľudia jasali a kráľ mu práve za tento kúsok udelil titul „buši“.
Od Sokona Macumuru pochádzajú aj najstaršie zachované písané dokumenty karate. Jedným je jeho list písaný štetcom a vlastnou rukou. Macumura bol známy aj ako veľký majster kaligrafie. List písal viac než sedemdesiatročný a je adresovaný jeho obľúbenému žiakovi s oslovením „Môjmu múdremu mladému bratovi Kuwae“. Okrem iného v liste napísal i toto: „Neskrotiteľný pokoj spolu s divokosťou tigra a rýchlosťou vtáka spôsobia podrobenie si akéhokoľvek nepriateľa bez veľkého úsilia. Budo no bugei (cesta bojovníka) zakazuje úmyselné násilie, ovláda bojovníka, zoceľuje muža, pestuje cnosť, uspokojuje komunitu a prináša hlavný zmysel vyrovnanosti a prosperity.“ Macumura vždy propagoval pokoru a skromnosť a uprednostňoval „víťazstvo bez boja“, psychologické víťazstvo. V jeho vlastnom krásnom písme sa zachovali na zvitku aj tieto slová: „S taseným mečom by mal byť človek v rovnakom rozpoložení, ako keď drží rybársky prút.“ Kto stretol okinavského majstra karate, vie, že je to možné.
.františek Šebej
Na japonskom ostrove Okinava sa príbeh karate začal veľmi dávno predtým, než sa Okinava a celé súostrovie Rjúkjú stali súčasťou japonského cisárstva a predtým, než kráľ Šo Haši zjednotil silou všetky tri kráľovstvá súostrovia – Čuzan, Nanzan a Hokuzan – do jedného kráľovstva Rjúkjú v roku 1429. Niekedy v roku 1372 sa stal kráľ Satto, ktorý vládol v kráľovstve Čuzan, vazalom čínskych cisárov dynastie Ming. Vtedy sa usadili v Šuri na Okinave aj čínske rodiny, a tie zrejme priniesli na ostrov aj bojové umenie, ktoré sa mohlo stať prvým základom budúcej vetvy karate známej ako Šuri-te. V roku 1392 sa prisťahovalo na ostrovy Rjúkjú 36 čínskych rodín z provincie Fudžian. Dnes majú postavený na Okinave pamätník a hovorí sa, že jedna z rodín priniesla svoju verziu čínskeho kung-fu, ktorá sa stala predchodcom ďalšej zo škôl karate – Naha-te. Pôvodne boli totiž tam, kde je dnes na Okinave hlavné mesto prefektúry Naha, tri oddelené osady či mestečká. Šuri na kopci bolo vládnym mestom, v ktorom bol aj kráľovský palác a žili tam šľachtici a vládni úradníci. Tomari bola rybárska osada a prístav a Naha bola strediskom obchodu a remesiel. V každom z týchto miest vznikol vlastný špecifický spôsob boja, ktorý sa potom podľa miesta nazýval Šuri-te, Tomari-te a Naha-te. Te v názve znamená v preklade ruky a označoval sa tak spôsob boja bez zbrane.
.kam vedie zákaz zbraní
Za dôležité impulzy pre vznik bojového umenia karate sa považujú dve udalosti okinavskej histórie, ktoré si vraj vznik karate „vynútili“. Jednou z nich bol zákaz súkromného vlastníctva akýchkoľvek zbraní na celom súostroví Rjúkjú, ktorý vydal kráľ Šo Šin v roku 1501 ako reakciu na povstanie, ktoré potlačil. Podľa ústnej tradície to viedlo k takej strate bojového ducha okinavských aristokratov, že to pobúrilo bojovníka Kjohagona, ktorý ich začal učiť karate, aby ich ducha obnovil. Najznámejší historik okinavského karate Tecuhiro Hokama si však myslí, že vznik karate a zákaz zbraní nemusia súvisieť.
Druhou udalosťou bola invázia 2000 samurajov z provincie Sacuma na japonskom ostrove Kjúšu v roku 1609. Samuraji z klanu Sacuma podľahli v tristo rokov trvajúcej vojne o pozíciu šóguna (skutočného vládcu Japonska) víťaznému klanu Tokugawa a víťazi im povolili inváziu na Rjúkjú ako akési odškodnenie. Dvetisíc dokonale ozbrojených a vycvičených samurajov predstavovalo vtedy neuveriteľnú silu, ktorej sa nevyrovnalo takmer nič na svete, tobôž nie mierumilovné kráľovstvo Rjúkjú. Konkrétny súpis zbraní, ktoré mali obrancovia Rjúkjú k dispozícii, udávajú historické pramene takto: 500 lukov, 300 muškiet, 100 mečov a brnenia s helmami. Kráľ Rjúkjú Šo Nie kapituloval. Odvtedy bola Okinava pod akýmsi dvojvládím. Rjúkjú bolo formálne kráľovstvom, ktoré patrilo pod čínskeho cisára, ale zároveň skladalo tribút aj japonskému vládcovi. Samuraji Sacuma zákaz zbraní ešte pritvrdili, čo sa vraj tiež podpísalo na vzniku karate a kobudo ako tajných bojových umení súvisiacich s odporom proti nim. Zaujímavým míľnikom vo vývoji karate môže byť ešte aj rok 1727, keď sa síce priamo na Okinave nestalo nič významné, ale v Číne cisár zakázal cvičenie kung-fu a dal vypáliť slávny kláštor Šao-lin, kde toto bojové umenie vzniklo. Niekoľkým mníchom sa podarilo utiecť a usadili sa na juhu Číny, kam sa potom chodievali učiť aj majstri z Okinavy.
Okinava sa stala priamo prefektúrou Japonska a jej obyvatelia japonskými občanmi až v roku 1872 v rámci reštaurácie cisárstva Meidži. Vtedy sa zaviedla aj japončina ako povinný jazyk do škôl. Cvičenie „te“, alebo „to de“ či „to ri“, ako sa karate vtedy nazývalo (na názve karate sa majstri dohodli až v roku 1936), zostáva aj naďalej vlastne utajovaným a v rodinnom kruhu odovzdávaným umením. Ale postupne sa to uvoľňuje a bojové umenie jednotlivých majstrov sa stáva verejne známym. Takmer presne na západ od Okinavy, na pobreží južnej Číny, leží aj prístavné mesto Fu-čou, kam cestuje mnoho okinavských obchodníkov za obchodom a okinavskí majstri „te“ učiť sa čínske bojové umenie kung-fu. O okinavskom karate sa dá povedať, že vzniklo v mnohonásobnej priamej interakcii s čínskymi školami bojového umenia kung-fu, je vlastne ich modifikáciou.
. z Fu-čou na Okinavu
Pre moderné okinavské karate je dôležitý najmä čínsky majster známy pod menom Ru Ru Ko. Naučil sa svoj bojový štýl od ženy – Fang Žiniang, ktorá sa naučila bojovať od svojho otca, ktorý sa to učil od mníchov z južného kláštora Šao-lin. Otca jej zabili a Fang Žinjang ho chcela pomstiť, preto začala intenzívne študovať kung-fu. Odpozorovala vraj pohyby bieleho žeriava, z ktorých potom vytvorila štýly čuan-fa (kung-fu) s názvom „biely žeriav“. Naučila sa aj iný spôsob boja od majstra štýlu známeho ako „tiger“ a všetky prvky spojila – z tigra priame a tvrdé údery, z bieleho žeriava mäkké, plynulé pohyby po oblúkových dráhach. Jej žiak Ru Ru Ko sa tiež učil aj v kláštore Šao-lin a bol vraj na čínske pomery veľmi vysoký a silný a do vysokého veku aj neuveriteľne rýchly a mocný. U majstra Ru Ru Ko študoval od roku 1876 do roku 1888 aj majster Kanryo Higašiona, hádam najslávnejšia postava v modernejších dejinách karate na Okinave. Ru Ru Ko ho neprijal do učenia ľahko. Spočiatku mu dovolil iba upratovať okolo domu. Higašiona sa vtedy živil aj ako prievozník na člne, a tak mal jedného dňa, keď prišla prietrž mračien a nečakaná povodeň, možnosť zachrániť život malej dcére majstra Ru Ru Ko. Ru Ru Ko vraj ponúkol Higašionovi, že mu za odmenu zaplatí cestu domov na Okinavu. Ten mu odvetil, že na cestu má, ale že sa chce predovšetkým učiť bojové umenie. Ru Ru Ko ho akceptoval ako svojho „uči-deši“, teda „vnútorného žiaka“, čo znamená, že ho učil všetko, i tie najtajnejšie veci. Naučil ho vraj za tie roky bojovať so zbraňami (mečmi, palicou, sai), čínsku prírodnú medicínu spolu s učením o vitálnych bodoch, a systém boja zvaný biely žeriav. Ten je základom toho, čo sa volalo Naha-te a čo neskôr žiak Kanryo Higašionu, slávny Čodžun Mijagi, nazval godžu rjú karate. Higašiona sa stal pomocným inštruktorom majstra Ru Ru Ko a preslávil sa fantastickou technikou kopov.
Rovnakého učiteľa mal vo Fu-čou aj Norisato Nakaima, ktorý bol dedom Kenka Nakaimu, učiteľa kobudo, od ktorého získal svoje umenie kobudo aj majster Matajoši, s ktorým prinášame rozhovor v tomto čísle .týždňa.
Kanryo Higašiona mal na Okinave slávnych žiakov – Juhatsu Kjodu, Čodžuna Mijagiho a Seika Higu. Higašiona často trel biedu a jeho žiak, neskôr legendárny zakladateľ godžu rjú Čodžun Mijagi, bol z bohatej rodiny, takže po tréningu často Higašionu vo svojom dome hostil. Cvičil s nimi aj mladučký Seiko Higa, ktorý po Higašionovej smrti v roku 1915 pokračoval ako Mijagiho žiak. Higa bol jediný, ktorého počas svojho života majster Mijagi poveril, aby si otvoril svoje dodžo v roku 1931. Čodžun Mijagi zomrel v roku 1953. Žiakmi Seika Higu sú i majster Matajoši a majster Kijuna, učiteľ slovenských karatistov. Poznamenávam to trochu s bázňou, lebo učiť sa u majstra „v priamej línii“ je zriedkavá česť. Pre nezasvätených to vyzerá trochu nepochopiteľne, ale tradičné okinavské karate nie je šport a už vôbec nie masový šport a jeho učitelia nemávajú stovky žiakov, nanajvýš desiatky, niektorí naozaj iba dvoch či troch.
Aj druhá vetva okinavského karate, ktorá vznikla splynutím Šuri-te a Tomari-te a nazýva sa dnes Šorin rjú, má čínskych predkov – vidno to aj z toho, že Šorin je japonská výslovnosť čínskeho názvu Šao-lin.
.pravdivé legendy
Väčšina majstrov bojových umení je opradených legendami. Nie všetky znejú pravdepodobne, ale mnohé z nich sú skutočné príbehy. V roku 1901 zomrel majster Šuri-te Sokon Macumura, ktorý sa narodil v roku 1809. Bol to skutočne výnimočný karatista – učil aj samotného kráľa, ktorý mu udelil titul „buši“, bojovník. Prostí ľudia ho považovali za boha. Obávanou bojovníčkou bola aj jeho manželka Curu Macumura, o ktorej sa tradujú skutočne divoké historky vrátane tej ako „zložila“ aj svojho vlastného muža, ktorý si chcel zamaskovaný jej umenie vyskúšať. Najznámejšia historka o Macumurovi však nie je o karate, ale o jeho dôvtipe. Kráľ raz dostal od japonského cisára do daru statného býka a rozhodol sa pobaviť ľud i svojho učiteľa karate ich vzájomným súbojom. Macumura sa to dozvedel až z úradného výnosu, nepotešil sa, ale vymyslel si priam „pavlovovský“ plán. Muž poverený starostlivosťou o býka ho s hlbokou úctou pustil k pripútanému zvieraťu. Macumura oblečený v bojovníckom odeve a s maskou na tvári k zvieraťu prikročil, vytiahol krátku palicu „konbo“ a prudko ňou udrel býka po hlave a zároveň hlasno kričal. Mužovi potom zakázal o svojej návšteve hovoriť. Prichádzal k priviazanému býkovi každý deň, vždy rovnako oblečený a vždy urobil to isté – udrel býka palicou a kričal. Robil to, až kým si nebol istý, že ho zviera pozná a má z neho strach. V deň zápasu sa zhromaždili davy ľudí a boli svedkami toho, že keď sa pred funiacim veľkým býkom zjavil Macumura v bojovom odeve a s maskou, býk, hneď sa mu do nozdier dostal jeho pach, spanikáril a ušiel z arény. Ľudia jasali a kráľ mu práve za tento kúsok udelil titul „buši“.
Od Sokona Macumuru pochádzajú aj najstaršie zachované písané dokumenty karate. Jedným je jeho list písaný štetcom a vlastnou rukou. Macumura bol známy aj ako veľký majster kaligrafie. List písal viac než sedemdesiatročný a je adresovaný jeho obľúbenému žiakovi s oslovením „Môjmu múdremu mladému bratovi Kuwae“. Okrem iného v liste napísal i toto: „Neskrotiteľný pokoj spolu s divokosťou tigra a rýchlosťou vtáka spôsobia podrobenie si akéhokoľvek nepriateľa bez veľkého úsilia. Budo no bugei (cesta bojovníka) zakazuje úmyselné násilie, ovláda bojovníka, zoceľuje muža, pestuje cnosť, uspokojuje komunitu a prináša hlavný zmysel vyrovnanosti a prosperity.“ Macumura vždy propagoval pokoru a skromnosť a uprednostňoval „víťazstvo bez boja“, psychologické víťazstvo. V jeho vlastnom krásnom písme sa zachovali na zvitku aj tieto slová: „S taseným mečom by mal byť človek v rovnakom rozpoložení, ako keď drží rybársky prút.“ Kto stretol okinavského majstra karate, vie, že je to možné.
.františek Šebej
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.