Organizujú protesty, nosievajú transparenty. Čím viac zarobíme, tým viac nám vezmú! Som liberálny demokrat a ľutujem, koho som volil! Kráľ Juraj aspoň čítal svoje daňové zákony! S takýmito a podobnými heslami prichádzajú Američania, ktorí sa nazdávajú, že ich krajina sa uberá nesprávnym smerom. Je ich čoraz viac.
Pýtajú sa, prečo sa vláda nevie uskromniť a žiť z obmedzených prostriedkov, keď tak musia dennodenne fungovať milióny jej občanov. Žiadajú, aby sa Amerika vrátila k pôvodným hodnotám zakotveným v jej ústave. Od základov, zdola, vytvorili hnutie bez oficiálnych štruktúr a vodcov, ktoré nie je politickou stranou, a má vplyv porovnateľný s vplyvom Demokratickej i Republikánskej strany. Nazvali ho Tea Party.
.otrasy pred voľbami
Požiadavky Tea Party nie sú v Spojených štátoch novinkou. Tradične sa s podobnými ozývajú ľudia, ktorí sa hlásia ku konštitucionalizmu – k viere, že pôvodná americká ústava je základom najlepšieho spoločenského usporiadania, k akému môže USA dospieť, a že všetky prijaté zákony by mali byť v súlade s touto ústavou. Jediným dôsledným konštitucionalistom medzi kongresmanmi je Dr. Ron Paul, zvaný aj Dr. No (pre svoje záporné hlasovanie pri každom návrhu, ktorý nie je v súlade s ústavou).
Konštitucionalisti sú vo vysokej politike ojedinelým javom, dosiaľ bolo ľahké mávnuť nad nimi rukou a politický mainstream to aj robil. Zdalo sa, že ich hlasy nepočuť tam, kde sa naozaj rozhoduje o osude krajiny. Teraz má však konštitucionalizmus šancu nielen zarezonovať, ale otriasť Amerikou. V polovici septembra sa v prieskume časopisu Christian Monitor ukázalo, že hnutie Tea Party priaznivo vníma až 44 percent Američanov. Vzniklo pritom iba v roku 2009, spontánne, na rôznych miestach krajiny a výhradne „zdola“. Postupne sa formovalo stretnutiami a demonštráciami či happenigmi, ktoré si začali všímať médiá. Dnes si na svoje konto pripisuje úspechy: v primárkach pred kongresovými voľbami zvíťazilo niekoľko politikov, ktorých hnutie podporilo. Na akciách Tea Party sa už podarilo zhromaždiť stovky tisícov ľudí.
Deje sa to v dôležitom období. Druhého novembra sa konajú voľby do Snemovne reprezentantov, ktoré môžu Demokratom zobrať väčšinu v tomto zhromaždení zástupcov amerického ľudu. To by bola pre Demokratov pohroma – nimi navrhovaná legislatíva by sa cez prevahu republikánskych zástupcov pretláčala veľmi ťažko.
Ak sa členom Tea Party podarí pred voľbami dostatočne zmobilizovať konzervatívnych voličov, Demokratická strana sa môže rozlúčiť s citeľnou časťou kresiel. Preto sa hnutia obáva aj prezident Barack Obama – súdiac podľa jeho reakcií. „Keď som videl demonštrácie, na ktorých ľudia mávajú vrecúškami s čajom a vykrikujú o daniach, pobavilo ma to. Človek by si myslel, že nám budú ďakovať,“ zatrpknuto poznamenal.
.míňame, čo nemáme
Názov Tea Party pôsobí bizarne, pripomína však významnú udalosť z amerických dejín, tzv. Bostonský čajový večierok. Bol to protest amerických kolónií proti daniam, ktorými ich zaťažila materská krajina (preto tie odkazy na kráľa Juraja, ktorý aspoň „čítal svoje daňové zákony“). V Bostone 16. decembra 1773 zneli na protest proti britskému daňovému systému heslá ako No taxation without representation (kolonisti odmietali dane, ktoré im neuložili ich zvolení zástupcovia). A do mora padal čaj – zdanený anglický čaj, symbol dominancie a arogancie. Bola to predohra Americkej revolúcie, po ktorej kolónie napokon získali nezávislosť.
Dnes hnutie Tea Party združilo tých, ktorí sa obávajú posilňovania moci štátu, nekontrolovateľného nárastu štátnych výdavkov a zadlžovania. Hnevá ich balíček stimulov, ktorý prezident Barack Obama presadil ako nástroj boja proti ekonomickej kríze. Ako povedala jedna zo zakladateliek, mladá seattleská blogerka a učiteľka Keli Carender, „nedávalo mi zmysel, prečo máme vynaložiť všetky tie peniaze, ktoré jednoducho nemáme“. Takisto sú proti zmenám vo financovaní zdravotnej starostlivosti, ktoré presadil Barack Obama. Argumentujú, že ide o nezdravé zvýšenie právomocí štátu, ktoré navyše zdeformuje situáciu na trhu a dôsledkom bude pokles kvality a dostupnosti zdravotných výkonov.
Občania sa ozývajú aj preto, lebo dôsledky štátneho obmedzovania v čase ekonomickej krízy bolestne pociťujú na svojich aj tak tenších peňaženkách. Hovoria, že sú „už dosť zdanení“ – Taxed Enough Already, čiže T.E.A. Aj to je význam názvu Tea Party.
.aj pre sklamaných demokratov
Al White je šesťdesiatnik, podnikateľ z kalifornskeho mesta San José. Dva roky je aktívnym členom hnutia Tea Party a na otázku, prečo ho začal podporovať, odpovedá prosto: „Došla mi trpezlivosť, keď som videl, ako zvolení politici odmietajú počúvať ľudí, ktorí ich zvolili.“ V minulosti volieval republikánov, teraz ho však aj oni sklamali. „Republikáni sa od demokratov prestali významne líšiť. Jednej aj druhej strane ide v podstate iba o sebazáchovu. A o rozširovanie právomocí štátu.“ Keď sa ho spýtam, ako bude odteraz voliť, povie: „Pokladám sa už skôr za libertariána. Podporím ktoréhokoľvek kandidáta, ak vyznáva takú politickú filozofiu ako ja.“
Aj toto je jedna z charakteristík hnutia. Nie je to, ako zdôrazňuje aj Al White, „republikánske hnutie“. „Je to skôr konzervatívne hnutie. V každej strane sa nájdu konzervatívci. A v každej strane sa nájdu aj ľudia, ktorí majú pocit, že so svojou stranou už nemajú veľa spoločné.“ Al má pravdu. Hnutie vzniklo aj ako reakcia na krízu klasických strán, ktoré rozriedili svoje posolstvo, aby sa zapáčili čo najväčšiemu počtu voličov.
Nečudo, že ku kritikom Tea Party, prevažne ľavicovým, sa pridáva aj znepokojená časť republikánskeho establišmentu. Obava klasických štruktúr Republikánskej strany, že prídu o vplyv, je veľmi citeľná. Tea Party totiž podporuje len tých republikánov, ktorí zodpovedajú jej pohľadu na svet. A oslovuje ľudí naprieč politickým spektrom.
„Rozhodne sú medzi nami aj sklamaní demokrati,“ zdôrazňuje Al White, a dodáva: „Sme tu z rôznych vekových skupín – veľa mojich rovesníkov, ktorí si ešte spomínajú na časy, keď bola spoločnosť iná. A tiež mladí, od osemnásť do tridsať rokov, ktorí si začínajú uvedomovať, že budú musieť nasledujúcich desať-dvadsať rokov splácať peniaze, ktoré minie vláda.“
Tea Party stojí predovšetkým na ľuďoch, ako je Al White. Ľuďoch, ktorých možno s prižmúrením oka nad klišé označiť za „bežných Američanov“. Ale s hnutím sa spájajú aj známe mená. Podporuje ho moderátor Fox News Glenn Beck či bývalá aljašská guvernérka a kandidátka na viceprezidentku za republikánov Sarah Palin. Ako sa blížia voľby do Snemovne reprezentantov, potenciál Tea Party uznáva čoraz viac republikánov. Niektorí kandidáti sa možno aj pragmaticky rozhodli naskočiť na rozbehnutý vlak s nádejou, že ich dopraví do vysnívaného kresla v Kongrese.
Je to pochopiteľné. Tea Party už preukázala, že svojou podporou dokáže veľa. Ňou podporovaní kandidáti víťazili v početných primárkach a porážali aj kandidátov, ktorých presadzoval republikánsky establišment.
.rodí sa tretia strana?
Kritici hnutia často uvádzajú, že je potenciálne nebezpečné, pretože je populistické, rasistické, exkluzívne. Ba nájdu sa aj obvinenia z rodiaceho sa či už prítomného fašizmu. Tie sú však skôr na úrovni internetového nadávania.
Aj seriózny pohľad však musí pripustiť, že rizikom každého masového a zhora neorganizovaného hnutia je, že pri nedostatku oficiálnych štruktúr sa doň „zmestia“ rôzne postoje a na okrajoch sa môžu vyskytnúť aj tie extrémnejšie. Okrem toho, proti hnutiu Tea Party sa často používa argument, že je prevažne „biele“, a keďže kritizuje administratívu „menšinového prezidenta“, nálepka rasizmu je vždy poruke.
Tea Party má však prívržencov aj medzi Afroameričanmi či Hispáncami – je totiž ilúziou (a rasizmom) domnievať sa, že myšlienky nezávislosti občana od štátu sú nejako závislé od farby pokožky. Obvinenia z rasizmu sa teda ťažko dokladajú – ak sa len za dôkaz nepokladá neslávne preslávený transparent, ktorý raz niesol jeden aktivista: Štát rovná sa otrokár, daňovník rovná sa neger.
Je Tea Party populistické? Je, ak sa za populizmus pokladá jeho voľná štruktúra a to, že vzniklo zdola. (Americký populizmus je však iný ako európsky, vzhľadom na americkú tradíciu slobody má menej autoritatívne tendencie.) A nie je, ak vezmeme do úvahy fakt, že skutočne škodlivý populizmus väčšinou potrebuje vodcu, ktorého by uctieval. Tea Party vodcovskú osobnosť nemá. Tentoraz kráčajú davy demonštrantov nie za nejakou propagovanou tvárou, ale za ideami. Už sa len treba opýtať, dokedy im to vydrží.
Nuž, to je práve otázka. Aký osud čaká Tea Party? Objaví sa jeden vodca, ktorý hnutie zjednotí, „zoficiálni“, prípadne z neho vytvorí politickú stranu? Alebo sa hnutie transformuje na politickú stranu spontánne? Libertariánsky komentátor Lew Rockwell sa nazdáva, že ideály Tea Party budú nevyhnutne zradené, pretože ich pohltí mašinéria politiky: ak kandidáti podporovaní hnutím získajú vo voľbách kreslá, budú podrobení tlaku nových kolegov, tlače, straníckych elít. Budú mať na výber – „stanú sa nepriateľmi systému, alebo budú fungovať spolu s ním?“ Rockwell je presvedčený, že výsledok tej voľby je vopred jasný. Dôraz na slobodu sa podľa neho v súkolí politickej mašinérie postupne oslabí – a vytratí.
Bez ohľadu na to, ako dopadnú voľby, bez ohľadu na to, čo sa – možno už o pár mesiacov – stane z hnutia Tea Party, je jasné, že na americkej politickej scéne sa dejú veľké zmeny. Tea Party mení Ameriku a uvidíme, ako časom Amerika (Amerika vysokej politiky) zmení Tea Party. Ani Lew Rockwell nie je úplný skeptik. „Politické prostredie,“ hovorí, „teraz podnecuje na úvahy o dôležitých témach ako sloboda, ekonómia, kultúra, moc a jej využívanie, a rola štátu. Ľudia diskutujú so svojimi susedmi, sledujú volebné spravodajstvo, načúvajú kandidátom, pozorujú politický proces. Učia sa a najmä uvažujú – aj nanovo zvažujú mnohé, čo pokladali za jasné.“
Pýtajú sa, prečo sa vláda nevie uskromniť a žiť z obmedzených prostriedkov, keď tak musia dennodenne fungovať milióny jej občanov. Žiadajú, aby sa Amerika vrátila k pôvodným hodnotám zakotveným v jej ústave. Od základov, zdola, vytvorili hnutie bez oficiálnych štruktúr a vodcov, ktoré nie je politickou stranou, a má vplyv porovnateľný s vplyvom Demokratickej i Republikánskej strany. Nazvali ho Tea Party.
.otrasy pred voľbami
Požiadavky Tea Party nie sú v Spojených štátoch novinkou. Tradične sa s podobnými ozývajú ľudia, ktorí sa hlásia ku konštitucionalizmu – k viere, že pôvodná americká ústava je základom najlepšieho spoločenského usporiadania, k akému môže USA dospieť, a že všetky prijaté zákony by mali byť v súlade s touto ústavou. Jediným dôsledným konštitucionalistom medzi kongresmanmi je Dr. Ron Paul, zvaný aj Dr. No (pre svoje záporné hlasovanie pri každom návrhu, ktorý nie je v súlade s ústavou).
Konštitucionalisti sú vo vysokej politike ojedinelým javom, dosiaľ bolo ľahké mávnuť nad nimi rukou a politický mainstream to aj robil. Zdalo sa, že ich hlasy nepočuť tam, kde sa naozaj rozhoduje o osude krajiny. Teraz má však konštitucionalizmus šancu nielen zarezonovať, ale otriasť Amerikou. V polovici septembra sa v prieskume časopisu Christian Monitor ukázalo, že hnutie Tea Party priaznivo vníma až 44 percent Američanov. Vzniklo pritom iba v roku 2009, spontánne, na rôznych miestach krajiny a výhradne „zdola“. Postupne sa formovalo stretnutiami a demonštráciami či happenigmi, ktoré si začali všímať médiá. Dnes si na svoje konto pripisuje úspechy: v primárkach pred kongresovými voľbami zvíťazilo niekoľko politikov, ktorých hnutie podporilo. Na akciách Tea Party sa už podarilo zhromaždiť stovky tisícov ľudí.
Deje sa to v dôležitom období. Druhého novembra sa konajú voľby do Snemovne reprezentantov, ktoré môžu Demokratom zobrať väčšinu v tomto zhromaždení zástupcov amerického ľudu. To by bola pre Demokratov pohroma – nimi navrhovaná legislatíva by sa cez prevahu republikánskych zástupcov pretláčala veľmi ťažko.
Ak sa členom Tea Party podarí pred voľbami dostatočne zmobilizovať konzervatívnych voličov, Demokratická strana sa môže rozlúčiť s citeľnou časťou kresiel. Preto sa hnutia obáva aj prezident Barack Obama – súdiac podľa jeho reakcií. „Keď som videl demonštrácie, na ktorých ľudia mávajú vrecúškami s čajom a vykrikujú o daniach, pobavilo ma to. Človek by si myslel, že nám budú ďakovať,“ zatrpknuto poznamenal.
.míňame, čo nemáme
Názov Tea Party pôsobí bizarne, pripomína však významnú udalosť z amerických dejín, tzv. Bostonský čajový večierok. Bol to protest amerických kolónií proti daniam, ktorými ich zaťažila materská krajina (preto tie odkazy na kráľa Juraja, ktorý aspoň „čítal svoje daňové zákony“). V Bostone 16. decembra 1773 zneli na protest proti britskému daňovému systému heslá ako No taxation without representation (kolonisti odmietali dane, ktoré im neuložili ich zvolení zástupcovia). A do mora padal čaj – zdanený anglický čaj, symbol dominancie a arogancie. Bola to predohra Americkej revolúcie, po ktorej kolónie napokon získali nezávislosť.
Dnes hnutie Tea Party združilo tých, ktorí sa obávajú posilňovania moci štátu, nekontrolovateľného nárastu štátnych výdavkov a zadlžovania. Hnevá ich balíček stimulov, ktorý prezident Barack Obama presadil ako nástroj boja proti ekonomickej kríze. Ako povedala jedna zo zakladateliek, mladá seattleská blogerka a učiteľka Keli Carender, „nedávalo mi zmysel, prečo máme vynaložiť všetky tie peniaze, ktoré jednoducho nemáme“. Takisto sú proti zmenám vo financovaní zdravotnej starostlivosti, ktoré presadil Barack Obama. Argumentujú, že ide o nezdravé zvýšenie právomocí štátu, ktoré navyše zdeformuje situáciu na trhu a dôsledkom bude pokles kvality a dostupnosti zdravotných výkonov.
Občania sa ozývajú aj preto, lebo dôsledky štátneho obmedzovania v čase ekonomickej krízy bolestne pociťujú na svojich aj tak tenších peňaženkách. Hovoria, že sú „už dosť zdanení“ – Taxed Enough Already, čiže T.E.A. Aj to je význam názvu Tea Party.
.aj pre sklamaných demokratov
Al White je šesťdesiatnik, podnikateľ z kalifornskeho mesta San José. Dva roky je aktívnym členom hnutia Tea Party a na otázku, prečo ho začal podporovať, odpovedá prosto: „Došla mi trpezlivosť, keď som videl, ako zvolení politici odmietajú počúvať ľudí, ktorí ich zvolili.“ V minulosti volieval republikánov, teraz ho však aj oni sklamali. „Republikáni sa od demokratov prestali významne líšiť. Jednej aj druhej strane ide v podstate iba o sebazáchovu. A o rozširovanie právomocí štátu.“ Keď sa ho spýtam, ako bude odteraz voliť, povie: „Pokladám sa už skôr za libertariána. Podporím ktoréhokoľvek kandidáta, ak vyznáva takú politickú filozofiu ako ja.“
Aj toto je jedna z charakteristík hnutia. Nie je to, ako zdôrazňuje aj Al White, „republikánske hnutie“. „Je to skôr konzervatívne hnutie. V každej strane sa nájdu konzervatívci. A v každej strane sa nájdu aj ľudia, ktorí majú pocit, že so svojou stranou už nemajú veľa spoločné.“ Al má pravdu. Hnutie vzniklo aj ako reakcia na krízu klasických strán, ktoré rozriedili svoje posolstvo, aby sa zapáčili čo najväčšiemu počtu voličov.
Nečudo, že ku kritikom Tea Party, prevažne ľavicovým, sa pridáva aj znepokojená časť republikánskeho establišmentu. Obava klasických štruktúr Republikánskej strany, že prídu o vplyv, je veľmi citeľná. Tea Party totiž podporuje len tých republikánov, ktorí zodpovedajú jej pohľadu na svet. A oslovuje ľudí naprieč politickým spektrom.
„Rozhodne sú medzi nami aj sklamaní demokrati,“ zdôrazňuje Al White, a dodáva: „Sme tu z rôznych vekových skupín – veľa mojich rovesníkov, ktorí si ešte spomínajú na časy, keď bola spoločnosť iná. A tiež mladí, od osemnásť do tridsať rokov, ktorí si začínajú uvedomovať, že budú musieť nasledujúcich desať-dvadsať rokov splácať peniaze, ktoré minie vláda.“
Tea Party stojí predovšetkým na ľuďoch, ako je Al White. Ľuďoch, ktorých možno s prižmúrením oka nad klišé označiť za „bežných Američanov“. Ale s hnutím sa spájajú aj známe mená. Podporuje ho moderátor Fox News Glenn Beck či bývalá aljašská guvernérka a kandidátka na viceprezidentku za republikánov Sarah Palin. Ako sa blížia voľby do Snemovne reprezentantov, potenciál Tea Party uznáva čoraz viac republikánov. Niektorí kandidáti sa možno aj pragmaticky rozhodli naskočiť na rozbehnutý vlak s nádejou, že ich dopraví do vysnívaného kresla v Kongrese.
Je to pochopiteľné. Tea Party už preukázala, že svojou podporou dokáže veľa. Ňou podporovaní kandidáti víťazili v početných primárkach a porážali aj kandidátov, ktorých presadzoval republikánsky establišment.
.rodí sa tretia strana?
Kritici hnutia často uvádzajú, že je potenciálne nebezpečné, pretože je populistické, rasistické, exkluzívne. Ba nájdu sa aj obvinenia z rodiaceho sa či už prítomného fašizmu. Tie sú však skôr na úrovni internetového nadávania.
Aj seriózny pohľad však musí pripustiť, že rizikom každého masového a zhora neorganizovaného hnutia je, že pri nedostatku oficiálnych štruktúr sa doň „zmestia“ rôzne postoje a na okrajoch sa môžu vyskytnúť aj tie extrémnejšie. Okrem toho, proti hnutiu Tea Party sa často používa argument, že je prevažne „biele“, a keďže kritizuje administratívu „menšinového prezidenta“, nálepka rasizmu je vždy poruke.
Tea Party má však prívržencov aj medzi Afroameričanmi či Hispáncami – je totiž ilúziou (a rasizmom) domnievať sa, že myšlienky nezávislosti občana od štátu sú nejako závislé od farby pokožky. Obvinenia z rasizmu sa teda ťažko dokladajú – ak sa len za dôkaz nepokladá neslávne preslávený transparent, ktorý raz niesol jeden aktivista: Štát rovná sa otrokár, daňovník rovná sa neger.
Je Tea Party populistické? Je, ak sa za populizmus pokladá jeho voľná štruktúra a to, že vzniklo zdola. (Americký populizmus je však iný ako európsky, vzhľadom na americkú tradíciu slobody má menej autoritatívne tendencie.) A nie je, ak vezmeme do úvahy fakt, že skutočne škodlivý populizmus väčšinou potrebuje vodcu, ktorého by uctieval. Tea Party vodcovskú osobnosť nemá. Tentoraz kráčajú davy demonštrantov nie za nejakou propagovanou tvárou, ale za ideami. Už sa len treba opýtať, dokedy im to vydrží.
Nuž, to je práve otázka. Aký osud čaká Tea Party? Objaví sa jeden vodca, ktorý hnutie zjednotí, „zoficiálni“, prípadne z neho vytvorí politickú stranu? Alebo sa hnutie transformuje na politickú stranu spontánne? Libertariánsky komentátor Lew Rockwell sa nazdáva, že ideály Tea Party budú nevyhnutne zradené, pretože ich pohltí mašinéria politiky: ak kandidáti podporovaní hnutím získajú vo voľbách kreslá, budú podrobení tlaku nových kolegov, tlače, straníckych elít. Budú mať na výber – „stanú sa nepriateľmi systému, alebo budú fungovať spolu s ním?“ Rockwell je presvedčený, že výsledok tej voľby je vopred jasný. Dôraz na slobodu sa podľa neho v súkolí politickej mašinérie postupne oslabí – a vytratí.
Bez ohľadu na to, ako dopadnú voľby, bez ohľadu na to, čo sa – možno už o pár mesiacov – stane z hnutia Tea Party, je jasné, že na americkej politickej scéne sa dejú veľké zmeny. Tea Party mení Ameriku a uvidíme, ako časom Amerika (Amerika vysokej politiky) zmení Tea Party. Ani Lew Rockwell nie je úplný skeptik. „Politické prostredie,“ hovorí, „teraz podnecuje na úvahy o dôležitých témach ako sloboda, ekonómia, kultúra, moc a jej využívanie, a rola štátu. Ľudia diskutujú so svojimi susedmi, sledujú volebné spravodajstvo, načúvajú kandidátom, pozorujú politický proces. Učia sa a najmä uvažujú – aj nanovo zvažujú mnohé, čo pokladali za jasné.“
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.