Sedel som v taxíku. Na mobile sa objavilo číslo začínajúce +48, čo, ako už viem, znamená Poľsko. Volala Agnieszka, redaktorka jedného z veľkých poľských denníkov, ktorá píše o Česku. I do Varšavy sa donieslo, že český parlament schválil „Topolánkov batoh“, ktorý je najmä o daniach.
Napodiv sa Agnieszka spýtala najskôr na niečo úplne iné. „A čo je v tej vašej zdravotnej reforme?“ Zamyslel som sa, pretože o zdravotnej reforme sa vôbec nehlasovalo. „Zdravotná reforma? Čo tým myslíš?“ musel som sa spýtať. „To ako bude mať platené zdravotníctvo.“ Osvietilo ma. „Aha, to myslíš tie symbolické poplatky za návštevu lekára, deň v nemocnici a v kúpeľoch?“ „Áno, presne to. Neboja sa ľudia, že na to nebudú mať? Nebúria sa?“ Uistil som Agnieszku, že sa nebúria a búriť nebudú. A že sú to poplatky rádovo v desiatkach korún, ako boli pred Ficom na Slovensku, aby ľudia nechodili k lekárovi pre acylpirín a neostávali v nemocnici len preto, že tam majú zadarmo obedy. A že to ešte žiadna reforma nie je a uvidíme, či niekedy bude.
Potom sa už Agnieszka spýtala na podstatu reformy. „A čo tá pätnásťpercentná rovná daň? To je skvelé, nie?“ „Vieš, Agnieszka, ono to nie je 15, ale 23. Pätnásť je to zo super hrubej mzdy, teda nie z tvojho platu, ale z celkových nákladov na tvoju prácu. Čo vychádza na tých 23 percent. Mimochodom, je to druhá najvyššia rovná daň v Európe.“ A vysvetlil som jej, že podľa prepočtov kolegov z Hospodárskych novín na tom dve tretiny českých rodín nezarobia. „Hlavným účelom celej reformy nebolo, že sa štát uskromní a zníži dane, ale aby sa vybralo na daniach viac.“ V tóne jej hlasu som vycítil, že som tak trochu zničil jej pôvodnú myšlienku, napísať niečo o skvelých Čechoch na čele reformnej Európy. „Ale na druhej strane je to lepšie, než keby vláda nerobila nič a ďalej nás zadlžovala,“ považoval som za nutné dodať. Môj hlas však neznel presvedčivo.
Autor je redaktor Lidových novin
.luboš Palata
Napodiv sa Agnieszka spýtala najskôr na niečo úplne iné. „A čo je v tej vašej zdravotnej reforme?“ Zamyslel som sa, pretože o zdravotnej reforme sa vôbec nehlasovalo. „Zdravotná reforma? Čo tým myslíš?“ musel som sa spýtať. „To ako bude mať platené zdravotníctvo.“ Osvietilo ma. „Aha, to myslíš tie symbolické poplatky za návštevu lekára, deň v nemocnici a v kúpeľoch?“ „Áno, presne to. Neboja sa ľudia, že na to nebudú mať? Nebúria sa?“ Uistil som Agnieszku, že sa nebúria a búriť nebudú. A že sú to poplatky rádovo v desiatkach korún, ako boli pred Ficom na Slovensku, aby ľudia nechodili k lekárovi pre acylpirín a neostávali v nemocnici len preto, že tam majú zadarmo obedy. A že to ešte žiadna reforma nie je a uvidíme, či niekedy bude.
Potom sa už Agnieszka spýtala na podstatu reformy. „A čo tá pätnásťpercentná rovná daň? To je skvelé, nie?“ „Vieš, Agnieszka, ono to nie je 15, ale 23. Pätnásť je to zo super hrubej mzdy, teda nie z tvojho platu, ale z celkových nákladov na tvoju prácu. Čo vychádza na tých 23 percent. Mimochodom, je to druhá najvyššia rovná daň v Európe.“ A vysvetlil som jej, že podľa prepočtov kolegov z Hospodárskych novín na tom dve tretiny českých rodín nezarobia. „Hlavným účelom celej reformy nebolo, že sa štát uskromní a zníži dane, ale aby sa vybralo na daniach viac.“ V tóne jej hlasu som vycítil, že som tak trochu zničil jej pôvodnú myšlienku, napísať niečo o skvelých Čechoch na čele reformnej Európy. „Ale na druhej strane je to lepšie, než keby vláda nerobila nič a ďalej nás zadlžovala,“ považoval som za nutné dodať. Môj hlas však neznel presvedčivo.
Autor je redaktor Lidových novin
.luboš Palata
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.