Nebol prvý. Podobný husársky kúsok sa podaril už Vladimírovi Mečiarovi v roku 1998 a podobný príbeh sa prihodil vo voľbách v roku 2006 aj Mikulášovi Dzurindovi. Získal síce najviac hlasov spomedzi všetkých vládnych strán, ale na vládu to nestačilo.
Neuspel ani Robert Fico. Možno preto, že na Slovensku na rozdiel od Ruska, Ukrajiny, Bieloruska, Kirgizska či Maďarska nie je ani jedna politická strana schopná dosiahnuť v slobodných voľbách väčšinu, ktorá by jej umožnila samovládu.
Dlhodobá slovenská skúsenosť je taká, že v slobodných pomeroch nemajú ľudia chuť na autokratickú vládu jednej strany. Asi vedúcu úlohu strany nemáme v povahe a skloníme sa pred ňou len vtedy, keď nám ju nanúti niekto iný, raz tisícročná Ríša, ktorá vydržala na Slovensku šesť rokov, druhý raz dočasne Rusi, aj keď tá dočasnosť trvala dlhých štyridsať rokov.
Robert Fico prehral voľby a dosť dlho mu trvalo, kým sa spamätal. Formálne sa ešte usiloval kúpiť si poniektoré strany, ale z vlažnosti jeho pokusov, pri ktorých mu chvíľku asistoval Ján Čarnogurský, bolo zrejmé, že aj on si uvedomoval, že je neskoro. Najmä keď nad ním visel ako Damoklov meč hlasový záznam, ktorý sa neskôr ocitol na Špeciálnej prokuratúre.
Ani prvý šok mu však nebránil v tom, aby hneď po voľbách nezačali jeho čističi upratovať na ministerstvách. Niečo upratali, no aj to, čo tam ostalo, bolo akurát dosť na to, aby si verejnosť mohla utvoriť obraz o jeho vládnutí ako koristníctve vo veľkom štýle. Od nástupu novej vlády sa však čosi zmenilo a odvtedy sa začína datovať sto dní Roberta Fica ako akýsi inverzný obraz sto dní vlády Ivety Radičovej.
Začalo sa to tým, že nová vládna koalícia mu, na prekvapenie všetkých, čo si mysleli, že človek, podozrivý zo spáchania závažných trestných činov nemôže byť v slušnej demokratickej krajine zvolený do vysokej ústavnej funkcie, dopomohla do kresla podpredsedu parlamentu.
Potom Fico inštrumentalizoval Sulíkovo referendum a dal hlasovať za jeho odvolanie. Vedel vopred, že sa mu to nepodarí, ale prevzal politickú iniciatívu. Tak trochu bokom ostal kľúčový fakt, prekrytý tančekmi okolo Ústavného zákona, že Robert Fico napriek všetkým rétorickým cvičeniam akékoľvek zúženie poslaneckej imunity odmieta.
Pokračovalo to jeho víťazstvom, ktoré vyzerá ako nevinný rozmar doby, ale má veľkú symbolickú platnosť – komunistický Kulichov transfer Svätopluka podľa skýtskeho modelu Frica Motošku ostal napriek jasným protiargumentom na Hrade.
Od tej chvíle sa Fico pevne usadil v sedle. Pri banálnych prípadoch vládnej koalície sa dostali do úzadia jeho gigantické kauzy; lebo ľud vždy potrebuje čerstvú krv.
Hlavným fackovacím panákom prestal byť Fico a stala sa ním vládna koalícia. Pravdu povediac, môže si za to aj sama. Postojom k Ficovi, ktorý možno ona sama pokladá za veľkorysý, ale Fico ho chápe len a len ako slabosť.
A ešte sa ani neskončilo prvých sto dní vlády a ako ovady sa vyrojili ďalšie témy, v ktorých vládna koalícia demonštruje nejednotnosť - zákon o dvojakom občianstve, znižovanie poslaneckých platov, spájanie verejnoprávnych médií. A ako čerešnička na torte generálny prokurátor. A s ním Mikuláš Dzurinda a jeho gesto, ktoré tak nápadne prezrádza naháňanie hlasov opozičných poslancov počas jeho druhej vlády a začiatok jej rozkladu.
Prvých sto dní Roberta Fica je za nami. Dá sa hodnotiť komplikovane, ale možno stačí lapidárna veta – nie je ani tak prejavom jeho sily ako slabosti vládnej koalície.
Neuspel ani Robert Fico. Možno preto, že na Slovensku na rozdiel od Ruska, Ukrajiny, Bieloruska, Kirgizska či Maďarska nie je ani jedna politická strana schopná dosiahnuť v slobodných voľbách väčšinu, ktorá by jej umožnila samovládu.
Dlhodobá slovenská skúsenosť je taká, že v slobodných pomeroch nemajú ľudia chuť na autokratickú vládu jednej strany. Asi vedúcu úlohu strany nemáme v povahe a skloníme sa pred ňou len vtedy, keď nám ju nanúti niekto iný, raz tisícročná Ríša, ktorá vydržala na Slovensku šesť rokov, druhý raz dočasne Rusi, aj keď tá dočasnosť trvala dlhých štyridsať rokov.
Robert Fico prehral voľby a dosť dlho mu trvalo, kým sa spamätal. Formálne sa ešte usiloval kúpiť si poniektoré strany, ale z vlažnosti jeho pokusov, pri ktorých mu chvíľku asistoval Ján Čarnogurský, bolo zrejmé, že aj on si uvedomoval, že je neskoro. Najmä keď nad ním visel ako Damoklov meč hlasový záznam, ktorý sa neskôr ocitol na Špeciálnej prokuratúre.
Ani prvý šok mu však nebránil v tom, aby hneď po voľbách nezačali jeho čističi upratovať na ministerstvách. Niečo upratali, no aj to, čo tam ostalo, bolo akurát dosť na to, aby si verejnosť mohla utvoriť obraz o jeho vládnutí ako koristníctve vo veľkom štýle. Od nástupu novej vlády sa však čosi zmenilo a odvtedy sa začína datovať sto dní Roberta Fica ako akýsi inverzný obraz sto dní vlády Ivety Radičovej.
Začalo sa to tým, že nová vládna koalícia mu, na prekvapenie všetkých, čo si mysleli, že človek, podozrivý zo spáchania závažných trestných činov nemôže byť v slušnej demokratickej krajine zvolený do vysokej ústavnej funkcie, dopomohla do kresla podpredsedu parlamentu.
Potom Fico inštrumentalizoval Sulíkovo referendum a dal hlasovať za jeho odvolanie. Vedel vopred, že sa mu to nepodarí, ale prevzal politickú iniciatívu. Tak trochu bokom ostal kľúčový fakt, prekrytý tančekmi okolo Ústavného zákona, že Robert Fico napriek všetkým rétorickým cvičeniam akékoľvek zúženie poslaneckej imunity odmieta.
Pokračovalo to jeho víťazstvom, ktoré vyzerá ako nevinný rozmar doby, ale má veľkú symbolickú platnosť – komunistický Kulichov transfer Svätopluka podľa skýtskeho modelu Frica Motošku ostal napriek jasným protiargumentom na Hrade.
Od tej chvíle sa Fico pevne usadil v sedle. Pri banálnych prípadoch vládnej koalície sa dostali do úzadia jeho gigantické kauzy; lebo ľud vždy potrebuje čerstvú krv.
Hlavným fackovacím panákom prestal byť Fico a stala sa ním vládna koalícia. Pravdu povediac, môže si za to aj sama. Postojom k Ficovi, ktorý možno ona sama pokladá za veľkorysý, ale Fico ho chápe len a len ako slabosť.
A ešte sa ani neskončilo prvých sto dní vlády a ako ovady sa vyrojili ďalšie témy, v ktorých vládna koalícia demonštruje nejednotnosť - zákon o dvojakom občianstve, znižovanie poslaneckých platov, spájanie verejnoprávnych médií. A ako čerešnička na torte generálny prokurátor. A s ním Mikuláš Dzurinda a jeho gesto, ktoré tak nápadne prezrádza naháňanie hlasov opozičných poslancov počas jeho druhej vlády a začiatok jej rozkladu.
Prvých sto dní Roberta Fica je za nami. Dá sa hodnotiť komplikovane, ale možno stačí lapidárna veta – nie je ani tak prejavom jeho sily ako slabosti vládnej koalície.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.