Obdobie po roku 1930 bolo aj vo vtedajšej Prahe obdobím hospodárskej krízy. Možno aj vďaka nej nedostatok zákaziek otvoril priestor na realizovanie autorovej imaginácie bez ohľadu na potenciál komerčnej využiteľnosti. Vystavené diela sú v popise označené ako pracovné štúdie a variácie, ktoré pôvodne neboli určené na zverejnenie. Nejde však o okrajovú výstavu. Zverejnené diela dokumentujú najsilnejšie a najoriginálnejšie obdobie autorovej tvorby. Drtikol v tomto období už definitívne opustil techniky piktoralizmu a všetky vystavené diela sú klasické – aj keď slovo klasické je pri opise Drtikolovej práce z tohto obdobia viac ako zavádzajúce – bromostrieborné fotografie, kontakty z veľkoformátových negatívov.
Nosnou témou vystavených prác je ženský akt. Drtikolovi však už v tomto čase nejde o zobrazenie ženy, a občas sa zdá, že mu je ľahostajný aj erotický potenciál tejto témy. Drtikolove fotografie – obrazy sú oslavou krásy, nie však krásy ženskej. Stredobodom, začiatkom a príčinou všetkého je posolstvo vyjadrené cez hru línií, svetiel a tieňov. Ženské krivky často nie sú v tejto hre stredom, ale iba doplnkom, vhodne zasadeným do špirál, kvádrov, kruhov a priamok. Figúra sa mení na líniu, kocky na mrakodrapy, tieň na tvar a svetlo na dôraz.
Napriek tomuto „zneužitiu“ žien sú Drtikolove obrazy plné krehkej krásy a nežnosti, odrážajúcej lásku a oddanosť. Nejde tu však ani tak o oddanosť ku konkrétnej bytosti, ako o oddanosť k žene – znaku, symbolu krásy a božskej dokonalosti, súčasti harmónie vesmíru a vecí. Drtikol bol hlboko spirituálny človek a jeho vierou sú nasiaknuté i jeho obrazy. Cesta k Bohu cez krásu, čistotu a dokonalosť. Preto tie na kosť ohlodané, silné kompozície bez čačiek a príkras, preto žena iba ako symbol až do takej miery, že namiesto živej modelky úplne stačí figúra vystrihnutá z kresby alebo fotografie.
Drtikolova hra so siluetami, keď z kociek tvorí mestá obývané z papiera vystrihnutými ľuďmi v podobe siluety v tvare idealizovanej ženy, to sú najlepšie miesta výstavy. Svety, obrazy, posolstvá vznikajú na doske stola či dlážke ateliéru s tým najjednoduchším nasvietením. Prepojenie medzi tým najhlbším intímnom autora ako východiskom, a dokonalou krásou a harmóniou ako výsledkom, je jeden z najsilnejších momentov, ktoré fotografia priniesla v prvej polovici minulého storočia.
Drtikolov vzťah k ženám musel byť zvláštny. Ženu zobrazuje iba symbolicky, často iba torzo, bez hlavy či končatín. Je iba niekoľko fotografií, na ktorých vidieť modelkám oči. A len vy rozhodnete, či sa ich oči smejú, alebo vysmievajú.
Drtikolova práca bola jednou zo silných inšpirácií aj pre vlnu slovenskej inscenovanej fotografie. V rámci Mesiaca fotografie budú tento rok vystavené i práce Roba Kočana, pokračovateľa tejto tradície. Drtikol nakoniec fotografiu, pre ktorú objavil nový svet, opustil a venoval sa už iba maliarstvu. Ako on sám hovorí na jednom zo sprievodných textov k výstave: „Když jsi s jedním ůkolem hotov, tu Bůh obrátí tvé srdce, tvé přání a posléze celý tvůj život v jiný směr, abys opět tam prováděl jeho Vůli...”
Výstavu fotografií Františka Drtikola možno vidieť v SNG do 28. novembra 2010.
Autor je fotograf.
Nosnou témou vystavených prác je ženský akt. Drtikolovi však už v tomto čase nejde o zobrazenie ženy, a občas sa zdá, že mu je ľahostajný aj erotický potenciál tejto témy. Drtikolove fotografie – obrazy sú oslavou krásy, nie však krásy ženskej. Stredobodom, začiatkom a príčinou všetkého je posolstvo vyjadrené cez hru línií, svetiel a tieňov. Ženské krivky často nie sú v tejto hre stredom, ale iba doplnkom, vhodne zasadeným do špirál, kvádrov, kruhov a priamok. Figúra sa mení na líniu, kocky na mrakodrapy, tieň na tvar a svetlo na dôraz.
Napriek tomuto „zneužitiu“ žien sú Drtikolove obrazy plné krehkej krásy a nežnosti, odrážajúcej lásku a oddanosť. Nejde tu však ani tak o oddanosť ku konkrétnej bytosti, ako o oddanosť k žene – znaku, symbolu krásy a božskej dokonalosti, súčasti harmónie vesmíru a vecí. Drtikol bol hlboko spirituálny človek a jeho vierou sú nasiaknuté i jeho obrazy. Cesta k Bohu cez krásu, čistotu a dokonalosť. Preto tie na kosť ohlodané, silné kompozície bez čačiek a príkras, preto žena iba ako symbol až do takej miery, že namiesto živej modelky úplne stačí figúra vystrihnutá z kresby alebo fotografie.
Drtikolova hra so siluetami, keď z kociek tvorí mestá obývané z papiera vystrihnutými ľuďmi v podobe siluety v tvare idealizovanej ženy, to sú najlepšie miesta výstavy. Svety, obrazy, posolstvá vznikajú na doske stola či dlážke ateliéru s tým najjednoduchším nasvietením. Prepojenie medzi tým najhlbším intímnom autora ako východiskom, a dokonalou krásou a harmóniou ako výsledkom, je jeden z najsilnejších momentov, ktoré fotografia priniesla v prvej polovici minulého storočia.
Drtikolov vzťah k ženám musel byť zvláštny. Ženu zobrazuje iba symbolicky, často iba torzo, bez hlavy či končatín. Je iba niekoľko fotografií, na ktorých vidieť modelkám oči. A len vy rozhodnete, či sa ich oči smejú, alebo vysmievajú.
Drtikolova práca bola jednou zo silných inšpirácií aj pre vlnu slovenskej inscenovanej fotografie. V rámci Mesiaca fotografie budú tento rok vystavené i práce Roba Kočana, pokračovateľa tejto tradície. Drtikol nakoniec fotografiu, pre ktorú objavil nový svet, opustil a venoval sa už iba maliarstvu. Ako on sám hovorí na jednom zo sprievodných textov k výstave: „Když jsi s jedním ůkolem hotov, tu Bůh obrátí tvé srdce, tvé přání a posléze celý tvůj život v jiný směr, abys opět tam prováděl jeho Vůli...”
Výstavu fotografií Františka Drtikola možno vidieť v SNG do 28. novembra 2010.
Autor je fotograf.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.