Útok vo Vítkove spadal do kategórie trestných činov, ktoré prekračujú spoločnosťou zakreslenú „neprekročiteľnú“ hranicu, keď je voči tomu druhému dovolené všetko. Takú hranicu prekračujú páchatelia brutálnych vrážd, ale aj ľudia, ktorí vedome nejakú skupinu ľudí začnú brať ako takú, ktorá má nižšiu cenu. Táto hranica sa v dejinách kreslila rôzne, konštitučnou skúsenosťou západnej civilizácie po druhej svetovej vojne sa však stalo ponaučenie z holokaustu: označenie inej skupiny za skupinu s nižšou hodnotou je vykročením do pekla. Preto ho treba zastaviť hneď na začiatku, tých, ktorí sa s takým označením stotožňujú, priebežne sledovať, a tých, ktorí na jeho základe ohrozujú na živote tých druhých, brať so všetkou vážnosťou obratom na zodpovednosť. Presne to minulý týždeň urobil ostravský súd, keď štyrom mužom vymeral také vysoké tresty.
Zápalné fľaše hodili útočníci vo Vítkove na rómsky dom v apríli 2009. Najvážnejšie zranenia si odnieslo dvojročné dievča Natália, ktoré utrpelo ťažké popáleniny a ktoré žije iba vďaka veľkej starostlivosti lekárov. O niekoľko mesiacov polícia obvinila štyroch mužov z prostredia pravicových extrémistov. Súd pri minulotýždňovom rozsudku dodal, že pri plánovaní takejto vraždy neexistuje poľahčujúca okolnosť. Aj ten účastník, ktorý svoj čin oľutoval, je podľa žalobcov svojím presvedčením neonacista.
Hlasy, ktoré sa vo verejnej debate v Česku ozvali, sa zväčša vyslovovali k výške trestu – či sú dlhé desaťročia žalára pre štyroch mladých útočníkov primerané. Komentátori zväčša tvrdili, že áno. Poradca predsedu vlády Roman Joch by dokonca najradšej útočníkom dal trest smrti, keby to zákon dovoľoval. Prezident Václav Klaus, naopak, zapochyboval ohľadom výšky trestu. Nespochybňoval však vinu ani úmysel útočníkov a závažnosť zločinu, a pochybnosť zameral skôr na skutočný odstrašujúci efekt voči ďalším prípadným útočníkom.
Ako pri všetkom potieraní kriminality, aj v tomto prípade represívne konanie štátu rieši iba menšiu časť problému. Snaha riešiť koreňové príčiny by sa mala vydať dvoma cestami. Prvou je práca s postojmi a hodnotami väčšinovej populácie, najmä vo výchove, v médiách a v drobnej činnosti zameranej na zlepšenie spolunažívania s menšinami, vrátane tej rómskej. Druhá spočíta v pomoci a vo vytvorení podmienok na kultúrnu zmenu, ktorá by umožnila rómskej menšine vo väčšej miere sa zapojiť života väčšiny, predovšetkým do vzdelávania, do trhu práce, ako aj do vedúcich pozícií v rôznych oblastiach.
To, nakoľko sú tieto dve cesty potrebné, a naopak, nakoľko sú náročné, záleží od podmienok danej krajiny – a tie sú pri porovnaní na Slovensku predsa len ťažšie ako v Česku. V slovenských podmienkach bude tá druhá cesta – cesta pomoci kultúrnej zmene – ešte ťažšia, drahšia a náročnejšia ako tá prvá. Je veľakrát popísané, že cesta z rómskej osady na vysokú školu a k dobrej kariére je zázrakom, ktorý sa udeje napriek ťažkým okolnostiam. Bez pomoci štátu a bez súhry štátu, desiatok (stoviek) mimovládnych organizácií a tisícov (desaťtisícov) sociálnych pracovníkov, učiteľských asistentov a dobrovoľníkov je táto kultúrna zmena nemožná. Bez (dočasného) zavedenia zvýhodňovania tejto zaostávajúcej skupiny najmä personálnou podporou v školách, ale aj v pomoci pri finančnom či rodinnom plánovaní a v budovaní osobnej zodpovednosti, sa vecí nebudú zlepšovať.
Vypátrať a v pomerne krátkom čase exemplárne odsúdiť páchateľov hnusného pokusu o masovú vraždu je hodné ocenenia – i keď sa odsúdení ešte odvolali, takže celá hra bude ešte nejaký čas pokračovať. Aj pre český útok však platí, že tie ďalšie kroky, s väčšinou i s menšinovou populáciou, chcú vytrvalosť a trpezlivosť, sú prácou nadlho, a každý odklad zvyšuje riziko, že posledné odstrašujúce rozsudky ďalších potenciálnych násilníkov neodstrašia.
Zápalné fľaše hodili útočníci vo Vítkove na rómsky dom v apríli 2009. Najvážnejšie zranenia si odnieslo dvojročné dievča Natália, ktoré utrpelo ťažké popáleniny a ktoré žije iba vďaka veľkej starostlivosti lekárov. O niekoľko mesiacov polícia obvinila štyroch mužov z prostredia pravicových extrémistov. Súd pri minulotýždňovom rozsudku dodal, že pri plánovaní takejto vraždy neexistuje poľahčujúca okolnosť. Aj ten účastník, ktorý svoj čin oľutoval, je podľa žalobcov svojím presvedčením neonacista.
Hlasy, ktoré sa vo verejnej debate v Česku ozvali, sa zväčša vyslovovali k výške trestu – či sú dlhé desaťročia žalára pre štyroch mladých útočníkov primerané. Komentátori zväčša tvrdili, že áno. Poradca predsedu vlády Roman Joch by dokonca najradšej útočníkom dal trest smrti, keby to zákon dovoľoval. Prezident Václav Klaus, naopak, zapochyboval ohľadom výšky trestu. Nespochybňoval však vinu ani úmysel útočníkov a závažnosť zločinu, a pochybnosť zameral skôr na skutočný odstrašujúci efekt voči ďalším prípadným útočníkom.
Ako pri všetkom potieraní kriminality, aj v tomto prípade represívne konanie štátu rieši iba menšiu časť problému. Snaha riešiť koreňové príčiny by sa mala vydať dvoma cestami. Prvou je práca s postojmi a hodnotami väčšinovej populácie, najmä vo výchove, v médiách a v drobnej činnosti zameranej na zlepšenie spolunažívania s menšinami, vrátane tej rómskej. Druhá spočíta v pomoci a vo vytvorení podmienok na kultúrnu zmenu, ktorá by umožnila rómskej menšine vo väčšej miere sa zapojiť života väčšiny, predovšetkým do vzdelávania, do trhu práce, ako aj do vedúcich pozícií v rôznych oblastiach.
To, nakoľko sú tieto dve cesty potrebné, a naopak, nakoľko sú náročné, záleží od podmienok danej krajiny – a tie sú pri porovnaní na Slovensku predsa len ťažšie ako v Česku. V slovenských podmienkach bude tá druhá cesta – cesta pomoci kultúrnej zmene – ešte ťažšia, drahšia a náročnejšia ako tá prvá. Je veľakrát popísané, že cesta z rómskej osady na vysokú školu a k dobrej kariére je zázrakom, ktorý sa udeje napriek ťažkým okolnostiam. Bez pomoci štátu a bez súhry štátu, desiatok (stoviek) mimovládnych organizácií a tisícov (desaťtisícov) sociálnych pracovníkov, učiteľských asistentov a dobrovoľníkov je táto kultúrna zmena nemožná. Bez (dočasného) zavedenia zvýhodňovania tejto zaostávajúcej skupiny najmä personálnou podporou v školách, ale aj v pomoci pri finančnom či rodinnom plánovaní a v budovaní osobnej zodpovednosti, sa vecí nebudú zlepšovať.
Vypátrať a v pomerne krátkom čase exemplárne odsúdiť páchateľov hnusného pokusu o masovú vraždu je hodné ocenenia – i keď sa odsúdení ešte odvolali, takže celá hra bude ešte nejaký čas pokračovať. Aj pre český útok však platí, že tie ďalšie kroky, s väčšinou i s menšinovou populáciou, chcú vytrvalosť a trpezlivosť, sú prácou nadlho, a každý odklad zvyšuje riziko, že posledné odstrašujúce rozsudky ďalších potenciálnych násilníkov neodstrašia.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.