.samuraj
Čínske a japonské bojové umenia predstavujú to, čo starí Gréci rozumeli pod kalokagatiou – harmóniou tela a ducha. Ázijské bojové umenia sú dôkazom toho, že akákoľvek veľká fyzická sila v súboji podľahne sile ducha. Čínski a japonskí majstri sú často vetchí starčekovia, ktorí však dávajú priúčky mladíkom v rozkvete sily. Adept bojových umení je potom pod tlakom reality nútený akceptovať nevyhnutnosť duchovného rozvoja vlastnej osobnosti. K dispozícii má taoizmus, zenbuddhizmus..., môže si vybrať podľa toho, ktorý „návod na použitie života“ mu je najbližší.
Aj ja som si vyberal. Spočiatku boli pre mňa atraktívnejšie čínske bojové umenia. Neskôr ma však očarila krása a elegancia kendó. Kendó sa nedá oddeliť od samurajov – nositeľov a uchovávateľov tohto umenia. Samuraji sú pre Japoncov viac ako 1 000 rokov ideálom statočnosti a vernosti.
Najväčším samurajom v histórii bol Mijamoto Musaši. Narodil sa v roku 1584. Svoj prvý súboj na život a na smrť vyhral ako trinásťročný, posledný absolvoval ako dvadsaťdeväťročný. Zostávajúcich tridsať rokov života prežil v ústraní. Mesiac pred smrťou napísal svoju jedinú knihu – Knihu piatich kruhov, sprievodcu pre mužov, ktorí sa chcú naučiť stratégiu. A rovnako ako vodca, ktorý je vždy vpredu, obsah tejto knihy vždy presahuje porozumenie čitateľa.
Knihu piatich kruhov som už čítal veľakrát a stále mám pocit, že je viac toho, čomu nerozumiem, než toho, čomu rozumiem. Čas od času sa k nej vraciam, a niekedy s potešením zisťujem, že rozumiem ďalšiemu odseku. Kniha je pre mňa jedným z príkladov, že poznanie môže byť dobrodružstvom.
Musaši učí, ako byť úspešný. V boji aj v živote. Jeho knihu dnes japonskí študenti čítajú ako príručku marketingu a konkurenčného boja. Musaši však zanechal nasledovníkom viac ako len „stratégiu úspechu“. Ku Knihe piatich kruhov napísal Musaši dodatok Dokukódó – akýsi závet pre svojich nasledovníkov. Je to 21 pravidiel, Musašiho „návod na použitie života“, Musašiho kódex. Začína sa pravidlom „Neprotiv sa tradičným mravom,“ vystríha pred rozkošami, zaujatosťou, túžbami, ľútosťou, závisťou, pripútanosťou, materiálnymi vecami a pôžitkami, ohováraním a kritizovaním, zaujatosťou, zosmiešňovaním iných a braním seba samého vážne, veštením, strachom zo smrti. Posledné tri pravidlá nabádajú ctiť bohov a buddhov ale nebyť od nich závislý, nezabúdať na česť a nikdy neopúšťať cestu bojovníka.
Nič podobné som dovtedy v žiadnej európskej literatúre nenašiel. Harmónia tela a ducha. Cesta zmysluplného života. Napriek tomu, že ma hľadanie podľa Musašiho napĺňalo a inšpirovalo, nenašiel som taký pokoj duše, aby ma čosi nehnalo hľadať ďalej.
Zopakujem prvé pravidlo Dokukódó: Neprotiv sa tradičným mravom.
No a čože sú už mravné tradície Bratislavčana s hornonitrianskymi koreňmi, ak nie kresťanstvo?
.krst
Otázka mojich duchovných koreňov a mojej duchovnej tradície sa vynárala predo mnou už od januára 1992. Vtedy som si ako devätnásťročný muž bez náboženského vierovyznania, cestujúci na dlhší čas do Spojených arabských emirátov, orientálnej islamskej despócie, zakúpil v podchode na Trnavskom mýte svoju prvú Bibliu. Aby som získal vstupné víza do Emirátov, na radu svojho otca som v žiadosti do kolónkz vierovyznanie uviedol, že som „kresťan“, pretože „bez vyznania“ by ma považovali za extrémistu.
Pod vplyvom Biblie, potreby nájdenia duchovných koreňov, ako aj kázní Antona Hlinku v terajšom UPC v Mlynskej doline, som sa rozhodol, že sa nechám pokrstiť. Zostávalo vyriešiť iba dve podstatné otázky, na ktoré môj vtedajší rozum nevedel nájsť odpoveď: Ako mohol Boh, ktorý je dobrý, žiadať Abraháma, aby zabil svojho syna? Nedajú sa zázraky Starého aj Nového zákona vysvetliť existenciou civilizácie, ktorá bola približne na našej dnešnej úrovni, a ktorá zasiahla do života na Zemi? Moje vtedajšie dilemy sa dnes môžu zdať úsmevné, ale pre mňa to znamenalo osemročný odklad krstu. Toľko trvalo, kým som pochopil, že Boh mi už vtedy ukázal odpovede, len ja som ich nebol schopný prijať.
V roku 2000 nastal čas môjho krstu. Konvertita má možnosť vybrať si krstné meno sám. A tak som opäť prežíval radosť z hľadania. Radosť z hľadania vzoru. Radosť z hľadania symbolu. V knihách o svätých som chcel nájsť kresťanského „samuraja“, v ktorom sa snúbi bojovník so služobníkom Božím. Rozmýšľal som napríklad o svätom Martinovi, patrónovi rytierov alebo o Ferdinandovi II. – hrdinovi reconquisty. Nakoniec som si zvolil ako patróna duchovného rytiera, ktorý za mladi veľmi túžil po tom, aby sa stal slávnym rytierom – bojovníkom. Som pokrstený ako Ignác. Po latinsky Ohnivák.
Počas obliehania Pamplony Francúzmi v roku 1522 sa chceli obrancovia mesta vzdať francúzskej presile. Ignác z Loyoly ich presvedčil, aby sa bránili ďalej. Obrana bola taká urputná, že Francúzi napriek opakovaným útokom nemohli mesto dobyť. Až keď delová guľa rozdrvila Ignácovi nohu, pristúpilo mesto na kapituláciu. U Francúzov to vzbudilo taký rešpekt, že Ignáca nechali dopraviť na jeho panstvo v Loyole, aby sa tam doliečil. Počas dlhého liečenia chcel čítať obľúbené rytierske romány. K dispozícii však mali iba knihy o živote svätých. Vďaka nim sa rozhodol, že slúžiť Bohu je oveľa väčším činom, ako byť len udatným rytierom.
O veľa rokov neskôr sa Ignác rozhodol so svojimi priateľmi založiť rytiersky rád a ísť bojovať do Svätej zeme. Podriadili sa však pokynom pápeža a stali sa záchrancami katolicizmu pred prenikajúcim protestantizmom v strednej Európe, ako aj misionármi na ďalekom východe a v Latinskej Amerike.
Svätý Ignác z Loyoly je autorom druhej knihy, ktorá výrazne ovplyvnila môj život. Jeho Duchovné cvičenia boli a sú mojou inšpiráciou pri premýšľaní o zmysle môjho života.
Autor pracuje na MV SR
Čínske a japonské bojové umenia predstavujú to, čo starí Gréci rozumeli pod kalokagatiou – harmóniou tela a ducha. Ázijské bojové umenia sú dôkazom toho, že akákoľvek veľká fyzická sila v súboji podľahne sile ducha. Čínski a japonskí majstri sú často vetchí starčekovia, ktorí však dávajú priúčky mladíkom v rozkvete sily. Adept bojových umení je potom pod tlakom reality nútený akceptovať nevyhnutnosť duchovného rozvoja vlastnej osobnosti. K dispozícii má taoizmus, zenbuddhizmus..., môže si vybrať podľa toho, ktorý „návod na použitie života“ mu je najbližší.
Aj ja som si vyberal. Spočiatku boli pre mňa atraktívnejšie čínske bojové umenia. Neskôr ma však očarila krása a elegancia kendó. Kendó sa nedá oddeliť od samurajov – nositeľov a uchovávateľov tohto umenia. Samuraji sú pre Japoncov viac ako 1 000 rokov ideálom statočnosti a vernosti.
Najväčším samurajom v histórii bol Mijamoto Musaši. Narodil sa v roku 1584. Svoj prvý súboj na život a na smrť vyhral ako trinásťročný, posledný absolvoval ako dvadsaťdeväťročný. Zostávajúcich tridsať rokov života prežil v ústraní. Mesiac pred smrťou napísal svoju jedinú knihu – Knihu piatich kruhov, sprievodcu pre mužov, ktorí sa chcú naučiť stratégiu. A rovnako ako vodca, ktorý je vždy vpredu, obsah tejto knihy vždy presahuje porozumenie čitateľa.
Knihu piatich kruhov som už čítal veľakrát a stále mám pocit, že je viac toho, čomu nerozumiem, než toho, čomu rozumiem. Čas od času sa k nej vraciam, a niekedy s potešením zisťujem, že rozumiem ďalšiemu odseku. Kniha je pre mňa jedným z príkladov, že poznanie môže byť dobrodružstvom.
Musaši učí, ako byť úspešný. V boji aj v živote. Jeho knihu dnes japonskí študenti čítajú ako príručku marketingu a konkurenčného boja. Musaši však zanechal nasledovníkom viac ako len „stratégiu úspechu“. Ku Knihe piatich kruhov napísal Musaši dodatok Dokukódó – akýsi závet pre svojich nasledovníkov. Je to 21 pravidiel, Musašiho „návod na použitie života“, Musašiho kódex. Začína sa pravidlom „Neprotiv sa tradičným mravom,“ vystríha pred rozkošami, zaujatosťou, túžbami, ľútosťou, závisťou, pripútanosťou, materiálnymi vecami a pôžitkami, ohováraním a kritizovaním, zaujatosťou, zosmiešňovaním iných a braním seba samého vážne, veštením, strachom zo smrti. Posledné tri pravidlá nabádajú ctiť bohov a buddhov ale nebyť od nich závislý, nezabúdať na česť a nikdy neopúšťať cestu bojovníka.
Nič podobné som dovtedy v žiadnej európskej literatúre nenašiel. Harmónia tela a ducha. Cesta zmysluplného života. Napriek tomu, že ma hľadanie podľa Musašiho napĺňalo a inšpirovalo, nenašiel som taký pokoj duše, aby ma čosi nehnalo hľadať ďalej.
Zopakujem prvé pravidlo Dokukódó: Neprotiv sa tradičným mravom.
No a čože sú už mravné tradície Bratislavčana s hornonitrianskymi koreňmi, ak nie kresťanstvo?
.krst
Otázka mojich duchovných koreňov a mojej duchovnej tradície sa vynárala predo mnou už od januára 1992. Vtedy som si ako devätnásťročný muž bez náboženského vierovyznania, cestujúci na dlhší čas do Spojených arabských emirátov, orientálnej islamskej despócie, zakúpil v podchode na Trnavskom mýte svoju prvú Bibliu. Aby som získal vstupné víza do Emirátov, na radu svojho otca som v žiadosti do kolónkz vierovyznanie uviedol, že som „kresťan“, pretože „bez vyznania“ by ma považovali za extrémistu.
Pod vplyvom Biblie, potreby nájdenia duchovných koreňov, ako aj kázní Antona Hlinku v terajšom UPC v Mlynskej doline, som sa rozhodol, že sa nechám pokrstiť. Zostávalo vyriešiť iba dve podstatné otázky, na ktoré môj vtedajší rozum nevedel nájsť odpoveď: Ako mohol Boh, ktorý je dobrý, žiadať Abraháma, aby zabil svojho syna? Nedajú sa zázraky Starého aj Nového zákona vysvetliť existenciou civilizácie, ktorá bola približne na našej dnešnej úrovni, a ktorá zasiahla do života na Zemi? Moje vtedajšie dilemy sa dnes môžu zdať úsmevné, ale pre mňa to znamenalo osemročný odklad krstu. Toľko trvalo, kým som pochopil, že Boh mi už vtedy ukázal odpovede, len ja som ich nebol schopný prijať.
V roku 2000 nastal čas môjho krstu. Konvertita má možnosť vybrať si krstné meno sám. A tak som opäť prežíval radosť z hľadania. Radosť z hľadania vzoru. Radosť z hľadania symbolu. V knihách o svätých som chcel nájsť kresťanského „samuraja“, v ktorom sa snúbi bojovník so služobníkom Božím. Rozmýšľal som napríklad o svätom Martinovi, patrónovi rytierov alebo o Ferdinandovi II. – hrdinovi reconquisty. Nakoniec som si zvolil ako patróna duchovného rytiera, ktorý za mladi veľmi túžil po tom, aby sa stal slávnym rytierom – bojovníkom. Som pokrstený ako Ignác. Po latinsky Ohnivák.
Počas obliehania Pamplony Francúzmi v roku 1522 sa chceli obrancovia mesta vzdať francúzskej presile. Ignác z Loyoly ich presvedčil, aby sa bránili ďalej. Obrana bola taká urputná, že Francúzi napriek opakovaným útokom nemohli mesto dobyť. Až keď delová guľa rozdrvila Ignácovi nohu, pristúpilo mesto na kapituláciu. U Francúzov to vzbudilo taký rešpekt, že Ignáca nechali dopraviť na jeho panstvo v Loyole, aby sa tam doliečil. Počas dlhého liečenia chcel čítať obľúbené rytierske romány. K dispozícii však mali iba knihy o živote svätých. Vďaka nim sa rozhodol, že slúžiť Bohu je oveľa väčším činom, ako byť len udatným rytierom.
O veľa rokov neskôr sa Ignác rozhodol so svojimi priateľmi založiť rytiersky rád a ísť bojovať do Svätej zeme. Podriadili sa však pokynom pápeža a stali sa záchrancami katolicizmu pred prenikajúcim protestantizmom v strednej Európe, ako aj misionármi na ďalekom východe a v Latinskej Amerike.
Svätý Ignác z Loyoly je autorom druhej knihy, ktorá výrazne ovplyvnila môj život. Jeho Duchovné cvičenia boli a sú mojou inšpiráciou pri premýšľaní o zmysle môjho života.
Autor pracuje na MV SR
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.