Fakt, že Mikuláš Dzurinda podporil kandidatúru nehodného generálneho prokurátora na ďalších sedem rokov, bol prekvapujúci, ale v skutočnosti logický. Je to dôsledok zmýšľania a konania tohto egopolitika za posledných 15 rokov. Malý oportunizmus, ak ho okolie akceptuje, vždy privolá väčší. A Dzurindovo okolie (a s ním aj takmer celá slovenská elita), akceptovalo tomuto húževnatému snaživcovi počas uplynulých 15 rokov takmer všetko – od zrady KDH cez opakované oklamanie Bélu Bugára, zničenie Langošovej DS až po premenu SDKÚ na kšeftársku firmu s pravicovým náterom. Elite stačilo pár odrobiniek zo štátneho stola, médiám frázy o integrácii Slovenska, ekonómom reformy, voličom ilúzia o silnej pravicovej strane. A maratónske paprče boli voľné.
Po 15 rokoch mravného zosuvu sa napokon Dzurinda v pohľade na spravodlivý štát stretol s Ficom. Ešte sa síce tvári, že nie on, ale jeho slobodný poslanec dal ten trápny trnkoidný návrh, ale nezahral to dobre. V okamihu, keď neopatrne povedal, že nevie, čo je zlé na Trnkovi, sa šéf SDKÚ usvedčil sám. Lžou vyslovil o sebe celú pravdu.
Dlhoročná skrývačka Dzurindu je spoločným kandidátom SDKÚ so Smerom odhalená. Je to dramatický príbeh, ktorý hovorí o dnešnom Slovensku viac, než by sme si želali.
Ale niečo stále ostáva otvorené.
SDKÚ je síce strana jedného muža, ale ten sa možno prvýkrát tragicky prerátal. Keď na jar odstupoval z kandidátky strany, bol si istý, že lídrom sa stane Ivan Mikloš, s ktorým sa po voľbách ľahko dohodne. Lenže delegáti SDKÚ prvýkrát neposlúchli svojho predsedu, pretože prvýkrát videli väčšiu šancu byť pri moci v niekom inom – a lídrom sa stala „hysterka“ Radičová. A tu sa začal problém, ktorý práve kulminuje. Parlamentné voľby dopadli nečakane, Radičová je premiérkou, a keďže po voľbách ohlásila zápas s korupciou, preniesla na seba väčšinu popularity SDKÚ. A Dzurindovi, ministrovi v ústraní, zrazu hrozí, že SDKÚ, tá jeho omamná mocenská hračka, nájde novú majiteľku. Myslím, že aj preto koná, ako koná.
Po nominácii Trnku ostávajú otvorené už len dve veci – či Iveta Radičová nájde silu postaviť sa proti blednúcej hviezde svojho šéfa a či nájde širšiu podporu.
Samotná Iveta Radičová má v prípade zvolenia Trnku iba dve možnosti.
Prvá – pre hrubé porušenie koaličnej dohody okamžite odvolať Dzurindu z postu ministra zahraničných vecí a hneď po tom, ako rozhodná premiérka, kandidovať za šéfku lepšej SDKÚ. Len takejto sile porozumejú delegáti strany moci ako záruke trvanlivejšej perspektívy.
Druhá možnosť – dištancovať sa od SDKÚ, ostať ešte chvíľu premiérkou, ale skôr či neskôr sa nechať hlasmi SDKÚ a opozície odvolať, a potom začať formovať inú politickú silu.
Iná rozumná možnosť pre Radičovú neexistuje. Lebo neurobiť nič bude súhlasom s vlastnou bezvýznamnosťou, do ktorej je práve šikovne tlačená.
Toto je križovatka, na akej ešte Radičová nebola.
Druhá otvorená otázka však je, či nájde na otvorený spor s Dzurindom podporu. Čo teraz urobia poslanci Dubovcová či Beblavý, ministri Jurzyca či Žitňanská, ale aj spriaznený tretí sektor či občianski intelektuáli? Postavia sa pre spravodlivosť v štáte proti mužovi, ktorého mnohí z nich zrodili, učesali, alebo dlhé roky ochotne predávali? Alebo nechajú Radičovú padnúť? Aj oni rozhodnú, čo sa v nasledujúcich dňoch stane.
Podľa všetkého, čo viem, je hrozba zvolenia Trnku, a teda aj vojny v SDKÚ, reálna. Ale ak Trnka pod tlakom zvyšku koalície zvolený nebude, bude pokoj? Nie. Bude to dobré pre krajinu, ale celý bublajúci spor v SDKÚ sa tým len o pár mesiacov odsunie.
Po 15 rokoch mravného zosuvu sa napokon Dzurinda v pohľade na spravodlivý štát stretol s Ficom. Ešte sa síce tvári, že nie on, ale jeho slobodný poslanec dal ten trápny trnkoidný návrh, ale nezahral to dobre. V okamihu, keď neopatrne povedal, že nevie, čo je zlé na Trnkovi, sa šéf SDKÚ usvedčil sám. Lžou vyslovil o sebe celú pravdu.
Dlhoročná skrývačka Dzurindu je spoločným kandidátom SDKÚ so Smerom odhalená. Je to dramatický príbeh, ktorý hovorí o dnešnom Slovensku viac, než by sme si želali.
Ale niečo stále ostáva otvorené.
SDKÚ je síce strana jedného muža, ale ten sa možno prvýkrát tragicky prerátal. Keď na jar odstupoval z kandidátky strany, bol si istý, že lídrom sa stane Ivan Mikloš, s ktorým sa po voľbách ľahko dohodne. Lenže delegáti SDKÚ prvýkrát neposlúchli svojho predsedu, pretože prvýkrát videli väčšiu šancu byť pri moci v niekom inom – a lídrom sa stala „hysterka“ Radičová. A tu sa začal problém, ktorý práve kulminuje. Parlamentné voľby dopadli nečakane, Radičová je premiérkou, a keďže po voľbách ohlásila zápas s korupciou, preniesla na seba väčšinu popularity SDKÚ. A Dzurindovi, ministrovi v ústraní, zrazu hrozí, že SDKÚ, tá jeho omamná mocenská hračka, nájde novú majiteľku. Myslím, že aj preto koná, ako koná.
Po nominácii Trnku ostávajú otvorené už len dve veci – či Iveta Radičová nájde silu postaviť sa proti blednúcej hviezde svojho šéfa a či nájde širšiu podporu.
Samotná Iveta Radičová má v prípade zvolenia Trnku iba dve možnosti.
Prvá – pre hrubé porušenie koaličnej dohody okamžite odvolať Dzurindu z postu ministra zahraničných vecí a hneď po tom, ako rozhodná premiérka, kandidovať za šéfku lepšej SDKÚ. Len takejto sile porozumejú delegáti strany moci ako záruke trvanlivejšej perspektívy.
Druhá možnosť – dištancovať sa od SDKÚ, ostať ešte chvíľu premiérkou, ale skôr či neskôr sa nechať hlasmi SDKÚ a opozície odvolať, a potom začať formovať inú politickú silu.
Iná rozumná možnosť pre Radičovú neexistuje. Lebo neurobiť nič bude súhlasom s vlastnou bezvýznamnosťou, do ktorej je práve šikovne tlačená.
Toto je križovatka, na akej ešte Radičová nebola.
Druhá otvorená otázka však je, či nájde na otvorený spor s Dzurindom podporu. Čo teraz urobia poslanci Dubovcová či Beblavý, ministri Jurzyca či Žitňanská, ale aj spriaznený tretí sektor či občianski intelektuáli? Postavia sa pre spravodlivosť v štáte proti mužovi, ktorého mnohí z nich zrodili, učesali, alebo dlhé roky ochotne predávali? Alebo nechajú Radičovú padnúť? Aj oni rozhodnú, čo sa v nasledujúcich dňoch stane.
Podľa všetkého, čo viem, je hrozba zvolenia Trnku, a teda aj vojny v SDKÚ, reálna. Ale ak Trnka pod tlakom zvyšku koalície zvolený nebude, bude pokoj? Nie. Bude to dobré pre krajinu, ale celý bublajúci spor v SDKÚ sa tým len o pár mesiacov odsunie.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.