Spomínam si, že keď pochovávali princeznú Dianu z Walesu, jej brat upozornil smútiacich, aby z nej nerobili sväticu, pretože by tým niečo odobrali z jej skutočného ja, z jej pravdivej pamiatky, museli by zabudnúť na jej humor, radosť zo života, jej úsmev.
Ktovie, odkiaľ sa berie to presvedčenie, že svätci boli vždy dokonale trpezliví, nepocítili hnev, nestratili nervy? A prečo si niektorí ľudia myslia, že svätí sa nevedeli normálne tešiť zo života? Obidva príklady, na pohľad celkom odlišné, poukazujú totiž na to, že o svätcoch máme asi pomýlené predstavy.
Svätci boli úplne ľudskí. Bojovali s pokušením, užívali si radosti života. Mnohých katolíkov svätci fascinujú ako príklad dokonalého života. Keď si spomenú na svojich patrónov, pravdepodobne to prvé, čo im zíde na um, je, že žili veľmi, veľmi dávno, to druhé, že mali nejaký nadprirodzený dar či mystické schopnosti. No cesta k svätosti nie je taká priama a jednoznačná.
Ľudskosť svätcov uznávame, aspoň teoreticky. Na druhej strane to vyzerá, akoby sme ich od seba sami vzďaľovali, zbavujeme ich všetkého, čo v nich bolo ľudské, staviame ich vysoko na piedestál – až tak vysoko, že k nim nedosiahneme. Nie je to nič nové. Táto tendencia k „odľudšťovaniu“ svätcov sa prejavuje už v Biblii.
.kráľ, čo prelial krv
Jednou z najvýznamnejších postáv v Starom zákone je kráľ Dávid. Čítame o ňom, že Boh si ho vyvolil ešte ako chlapca. Prišiel za ním prorok Samuel a pomazal ho ako nástupcu kráľa Saula. Dávid po príchode do Saulovho tábora hneď upútal pozornosť tým, že zabil obra Goliáša. Stal sa blízkym priateľom Saulovho syna Jonatána a dokonca si neskôr vzal za ženu Saulovu dcéru Michol. A keď sa ho Saul pokúsil zabiť, Dávid preukázal veľkú zbožnosť a úctu k panovníkovi, lebo ušetril jeho život. To však nie je úplný obraz Dávida.
Dávid sa stal kráľom a len čo sa bezpečne usídlil v Jeruzaleme ako vládca všetkých kmeňov, začal zneužívať svoju moc. Uvidel krásnu Betsabe a zatúžil po nej, hoci bola vydatou ženou. Nielenže ju zviedol, ale keď s ním počala dieťa, dal zabiť jej manžela Uriáša. Svoj zločin oľutoval, až keď ho Boh potrestal a on si vypočul výčitky proroka Nátana. (Neskoršia židovská tradícia mu pripísala Žalm číslo 51, ktorý je vyjadrením jeho ľútosti.)
Ale ani tu sa Dávidov život nevrátil do priamych „svätých“ koľají. Jeho rodinu postihli spory a sám ich ešte podnecoval tým, ako zaobchádzal so svojimi deťmi. Dávid teda úrad, ktorý mu zveril Boh, nevykonával vždy tak, ako sa od neho, izraelského kráľa, očakávalo. V Biblii v Prvej knihe kroník v 22. kapitole priznáva, akú mienku mal o ňom Boh: „... ja som mal na mysli postaviť dom menu Pána, svojho Boha. Ale Pán ma oslovil: „Vylial si veľa krvi a viedol si veľké vojny. Nemôžeš stavať dom môjmu menu, keď si vylial toľko krvi predo mnou na zem.“
Keď Dávid umieral, dal si zavolať svojho syna Šalamúna, aby mu udelil posledné rady. K tým radám patrilo aj odporúčanie zorganizovať atentát na politického protivníka: „Potom máš blízko seba Semeiho, syna Benjamínca Geru z Bahurim. On vrhal na mňa najtvrdšiu kliatbu, keď som išiel do Mahanaimu. Potom mi prišiel v ústrety k Jordánu; vtedy som sa mu zaprisahal na Pána: „Nezabijem ťa mečom!“ Ale ty ho nenechaj bez trestu; veď si múdry človek, vieš, ako máš s ním naložiť, aby si jeho šediny skrvavené sprevadil do podsvetia. Potom sa Dávid uložil k svojim otcom a pochovali ho v Dávidovom meste.“ Posledné slová tohto panovníka sa týkali vraždy. A Dávid je v tomto opise plný ľudských nedostatkov, jeho život ovplyvňujú problémy so sexom, so vzťahmi v rodine, s násilím.
.o hriechoch ani slovo
Ak však ďalej čítame Knihu kráľov, všimneme si, ako sa postupne čoraz menej spomína Dávidova hriešnosť. Dozvedáme sa, že Dávidovo srdce bolo stále skutočne s Pánom, že vo svojom živote stále nasledoval Boha (Prvá kniha kráľov, 11. kapitola, 4. a 6. verš). Z Dávida sa stáva verný uplatňovateľ Božieho zákona, ktorý robil len to, čo je správne. Je z neho príklad pre všetkých nasledujúcich kráľov. Akoby to však ani nebol ten kráľ, o ktorom sme čítali predtým.
Proces očisťovania Dávida od hriechov a jeho vyvýšenia nad každú ľudskú slabosť dosahuje vrchol v Prvej knihe kroník. Tam sa už nevyskytne ani slovo o vzťahu s Betsabe či o jeho problematických potomkoch. Dávidovou hlavnou úlohou je dobytie Jeruzalema a potom pripraví plány na budovanie Božieho chrámu a na obrady, ktoré sa tam majú konať. Spomína sa, ako majstrovsky hráva na lýre na Božiu slávu. A jeho posledné slová už nie sú odporúčaním pre syna, ako si má vyrovnať účty s politickým protivníkom. V tomto texte ich nahradila modlitba k Pánovi. Dokonalejšiu premenu si sotva vieme predstaviť. Takto v texte došlo ku „kanonizácii“ Dávida.
.kresťan rovná sa svätec?
Niekto by mohol namietať, že je nevďačné pripomínať si aj ľudské, ba príliš ľudské stránky svätých. Podľa mňa je to práve naopak. Hovoriť o chybách, ktorých sa svätci za života dopúšťali, je absolútne nutné. Svätec, to nie je len „niekto, kto zomrel a šiel do neba“. Svätec je svätý už aj na zemi, inak by sa po smrti svätým nestal. A čo si potom máme myslieť o jeho chybách, previneniach – a ako v Dávidovom prípade až zločinoch?
Len to, že svätci žijú v presne takých istých obmedzeniach ľudskosti ako všetci ostatní. Aj na nich tlačia starosti ľudskej existencie. Majú problémy so svojou povahou, neraz sa mýlia, hrešia. Okrem toho konajú v kontexte a obmedzeniach svojej doby a kultúry. Svätci nie sú dokonalí, ale ukazujú nám, že i nedokonalý človek dokáže mnoho. Že je možné milovať Boha nadovšetko, pretože ak to dokázali svätí (takí nedokonalí ako všetci ľudia), dokáže to každý. Odkaz svätca je teda prostý: „Pozri na mňa. Ak som to ja pri všetkých mojich problémoch zvládol, s Božou pomocou to dokážeš aj ty.“ Napokon, termín „svätý“ slúži v Novom zákone často ako synonymum slova „kresťan“. Teda každý kresťan. Azda by sme si toto poňatie mali znovu osvojiť a nepokladať svätých len za dávno či menej dávno zosnulých ľudí, ktorí boli zaživa dokonalí.
.dosť na rozčúlenie
Istý spisovateľ s dávkou sarkastického humoru poznamenal, že múdrosť cirkvi nás obdarila toľkými svätými, že každý si môže nájsť dosť takých, ktorí ho budú rozčuľovať. Mám dojem, že to nie je taká zlá myšlienka. Po vstupe do rádov sa novicom odporúča študovať cnosti svätého, ktorý rád založil. Neraz mi zišlo na um, aké by bolo zaujímavé, keby sme sa zamysleli aj nad touto otázkou: „Čím by ma tento svätec rozhneval?“ Možno by sme sa pri takejto menej zvyčajnej úvahe naučili niečo aj o sebe – a o svätých.
Nezdá sa mi, že by to svätým prekážalo. Oni o svojich chybách vedeli, priznávali ich a priznávali, že potrebujú Boha. Ani od nás sa nečaká, že budeme viac ako ľudskí. Ale rozhodne nemôžeme byť menej. A asi to je podstatou svätosti.
Autor je františkánsky kňaz, profesor Starého zákona, semitských jazykov a biblickej spirituality na Franciscan School of Theology v Berkeley v Kalifornii.
(Krátené a upravené.)
Ktovie, odkiaľ sa berie to presvedčenie, že svätci boli vždy dokonale trpezliví, nepocítili hnev, nestratili nervy? A prečo si niektorí ľudia myslia, že svätí sa nevedeli normálne tešiť zo života? Obidva príklady, na pohľad celkom odlišné, poukazujú totiž na to, že o svätcoch máme asi pomýlené predstavy.
Svätci boli úplne ľudskí. Bojovali s pokušením, užívali si radosti života. Mnohých katolíkov svätci fascinujú ako príklad dokonalého života. Keď si spomenú na svojich patrónov, pravdepodobne to prvé, čo im zíde na um, je, že žili veľmi, veľmi dávno, to druhé, že mali nejaký nadprirodzený dar či mystické schopnosti. No cesta k svätosti nie je taká priama a jednoznačná.
Ľudskosť svätcov uznávame, aspoň teoreticky. Na druhej strane to vyzerá, akoby sme ich od seba sami vzďaľovali, zbavujeme ich všetkého, čo v nich bolo ľudské, staviame ich vysoko na piedestál – až tak vysoko, že k nim nedosiahneme. Nie je to nič nové. Táto tendencia k „odľudšťovaniu“ svätcov sa prejavuje už v Biblii.
.kráľ, čo prelial krv
Jednou z najvýznamnejších postáv v Starom zákone je kráľ Dávid. Čítame o ňom, že Boh si ho vyvolil ešte ako chlapca. Prišiel za ním prorok Samuel a pomazal ho ako nástupcu kráľa Saula. Dávid po príchode do Saulovho tábora hneď upútal pozornosť tým, že zabil obra Goliáša. Stal sa blízkym priateľom Saulovho syna Jonatána a dokonca si neskôr vzal za ženu Saulovu dcéru Michol. A keď sa ho Saul pokúsil zabiť, Dávid preukázal veľkú zbožnosť a úctu k panovníkovi, lebo ušetril jeho život. To však nie je úplný obraz Dávida.
Dávid sa stal kráľom a len čo sa bezpečne usídlil v Jeruzaleme ako vládca všetkých kmeňov, začal zneužívať svoju moc. Uvidel krásnu Betsabe a zatúžil po nej, hoci bola vydatou ženou. Nielenže ju zviedol, ale keď s ním počala dieťa, dal zabiť jej manžela Uriáša. Svoj zločin oľutoval, až keď ho Boh potrestal a on si vypočul výčitky proroka Nátana. (Neskoršia židovská tradícia mu pripísala Žalm číslo 51, ktorý je vyjadrením jeho ľútosti.)
Ale ani tu sa Dávidov život nevrátil do priamych „svätých“ koľají. Jeho rodinu postihli spory a sám ich ešte podnecoval tým, ako zaobchádzal so svojimi deťmi. Dávid teda úrad, ktorý mu zveril Boh, nevykonával vždy tak, ako sa od neho, izraelského kráľa, očakávalo. V Biblii v Prvej knihe kroník v 22. kapitole priznáva, akú mienku mal o ňom Boh: „... ja som mal na mysli postaviť dom menu Pána, svojho Boha. Ale Pán ma oslovil: „Vylial si veľa krvi a viedol si veľké vojny. Nemôžeš stavať dom môjmu menu, keď si vylial toľko krvi predo mnou na zem.“
Keď Dávid umieral, dal si zavolať svojho syna Šalamúna, aby mu udelil posledné rady. K tým radám patrilo aj odporúčanie zorganizovať atentát na politického protivníka: „Potom máš blízko seba Semeiho, syna Benjamínca Geru z Bahurim. On vrhal na mňa najtvrdšiu kliatbu, keď som išiel do Mahanaimu. Potom mi prišiel v ústrety k Jordánu; vtedy som sa mu zaprisahal na Pána: „Nezabijem ťa mečom!“ Ale ty ho nenechaj bez trestu; veď si múdry človek, vieš, ako máš s ním naložiť, aby si jeho šediny skrvavené sprevadil do podsvetia. Potom sa Dávid uložil k svojim otcom a pochovali ho v Dávidovom meste.“ Posledné slová tohto panovníka sa týkali vraždy. A Dávid je v tomto opise plný ľudských nedostatkov, jeho život ovplyvňujú problémy so sexom, so vzťahmi v rodine, s násilím.
.o hriechoch ani slovo
Ak však ďalej čítame Knihu kráľov, všimneme si, ako sa postupne čoraz menej spomína Dávidova hriešnosť. Dozvedáme sa, že Dávidovo srdce bolo stále skutočne s Pánom, že vo svojom živote stále nasledoval Boha (Prvá kniha kráľov, 11. kapitola, 4. a 6. verš). Z Dávida sa stáva verný uplatňovateľ Božieho zákona, ktorý robil len to, čo je správne. Je z neho príklad pre všetkých nasledujúcich kráľov. Akoby to však ani nebol ten kráľ, o ktorom sme čítali predtým.
Proces očisťovania Dávida od hriechov a jeho vyvýšenia nad každú ľudskú slabosť dosahuje vrchol v Prvej knihe kroník. Tam sa už nevyskytne ani slovo o vzťahu s Betsabe či o jeho problematických potomkoch. Dávidovou hlavnou úlohou je dobytie Jeruzalema a potom pripraví plány na budovanie Božieho chrámu a na obrady, ktoré sa tam majú konať. Spomína sa, ako majstrovsky hráva na lýre na Božiu slávu. A jeho posledné slová už nie sú odporúčaním pre syna, ako si má vyrovnať účty s politickým protivníkom. V tomto texte ich nahradila modlitba k Pánovi. Dokonalejšiu premenu si sotva vieme predstaviť. Takto v texte došlo ku „kanonizácii“ Dávida.
.kresťan rovná sa svätec?
Niekto by mohol namietať, že je nevďačné pripomínať si aj ľudské, ba príliš ľudské stránky svätých. Podľa mňa je to práve naopak. Hovoriť o chybách, ktorých sa svätci za života dopúšťali, je absolútne nutné. Svätec, to nie je len „niekto, kto zomrel a šiel do neba“. Svätec je svätý už aj na zemi, inak by sa po smrti svätým nestal. A čo si potom máme myslieť o jeho chybách, previneniach – a ako v Dávidovom prípade až zločinoch?
Len to, že svätci žijú v presne takých istých obmedzeniach ľudskosti ako všetci ostatní. Aj na nich tlačia starosti ľudskej existencie. Majú problémy so svojou povahou, neraz sa mýlia, hrešia. Okrem toho konajú v kontexte a obmedzeniach svojej doby a kultúry. Svätci nie sú dokonalí, ale ukazujú nám, že i nedokonalý človek dokáže mnoho. Že je možné milovať Boha nadovšetko, pretože ak to dokázali svätí (takí nedokonalí ako všetci ľudia), dokáže to každý. Odkaz svätca je teda prostý: „Pozri na mňa. Ak som to ja pri všetkých mojich problémoch zvládol, s Božou pomocou to dokážeš aj ty.“ Napokon, termín „svätý“ slúži v Novom zákone často ako synonymum slova „kresťan“. Teda každý kresťan. Azda by sme si toto poňatie mali znovu osvojiť a nepokladať svätých len za dávno či menej dávno zosnulých ľudí, ktorí boli zaživa dokonalí.
.dosť na rozčúlenie
Istý spisovateľ s dávkou sarkastického humoru poznamenal, že múdrosť cirkvi nás obdarila toľkými svätými, že každý si môže nájsť dosť takých, ktorí ho budú rozčuľovať. Mám dojem, že to nie je taká zlá myšlienka. Po vstupe do rádov sa novicom odporúča študovať cnosti svätého, ktorý rád založil. Neraz mi zišlo na um, aké by bolo zaujímavé, keby sme sa zamysleli aj nad touto otázkou: „Čím by ma tento svätec rozhneval?“ Možno by sme sa pri takejto menej zvyčajnej úvahe naučili niečo aj o sebe – a o svätých.
Nezdá sa mi, že by to svätým prekážalo. Oni o svojich chybách vedeli, priznávali ich a priznávali, že potrebujú Boha. Ani od nás sa nečaká, že budeme viac ako ľudskí. Ale rozhodne nemôžeme byť menej. A asi to je podstatou svätosti.
Autor je františkánsky kňaz, profesor Starého zákona, semitských jazykov a biblickej spirituality na Franciscan School of Theology v Berkeley v Kalifornii.
(Krátené a upravené.)
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.