Bol pri všetkých kľúčových zlomoch českej populárnej hudby, hoci nevie hrať na žiadny hudobný nástroj. Bol hovorcom Občanského fóra, novinárom, hudobným producentom. Najradšej zo všetkého púšťa ľuďom hudbu.
Knižný rozhovor Jaroslava Riedela s Jiřím Černým vyšiel minulý rok ako darček k respondentovým sedemdesiatym narodeninám. Ten si ho nepochybne zaslúžil a z knihy sa určite potešil. Hlavným obdarovaným však nebol on, ale my, ktorí túto, po všetkých stránkach zaujímavú knihu berieme do rúk a čítame.
Kritik bez konzervatoře (kniha v tomto roku vychádza v druhom vydaní) poteší v prvom rade Černého „fanúšikov“ – a tých veru nie je málo. Jeho články v Československom sporte a v Mladej fronte na konci päťdesiatych rokov (spolupracoval aj s Otom Pavlom) ocenili hlavne milovníci cyklistiky. V Mladom světě potom fundovane bránil nastupujúcich rockerov, v rozhlase spolu s vtedajšou manželkou Miroslavou Filipovou pripravoval populárnu hitparádu Dvanáct na houpačce, v roku 1969 bol okrem iného producentom Krylovej slávnej platne Bratříčku, zavírej vrátka. Počas normalizácie bolo jeho pôsobenie dosť obmedzené, no napriek tomu pravidelne písal do časopisu Melodie a iných hudobných periodík. V tom období začal cestovať po celom Československu s taškou plnou platní, ktoré púšťal na svojich Antidiskotékach.
Stali sa vkus formujúcimi „výchovnými koncertmi“ pre tých, ktorým nestačil Duchoň, Elán či Vondráčková. V novembri 1989 stál s Havlom a Dubčekom na balkóne pražského Melantrichu, potom uviedol do života časopis Rock & Pop, stal sa vyhľadávaným publicistom so širokým záberom (rock, folk, šport, opera, politika,...) a prehral súd s bývalou manželkou o spoluautorstvo knihy Hvězdy tehdejších hitparád. Dodnes píše a na antidiskotékach púšťa hudbu. Riedelov rozhovor ukazuje tohto renesančného a nemoderne poctivého človeka z objektivizujúceho nadhľadu aj z intímnej blízkosti. Vstupuje s ním do polemík, nezakrýva rôznosť názorov, pričom občas dáva za pravdu jeho kritikom.
Kritik bez konzervatoře je aj vzrušujúcou cestou dejinami českej popmusic. Černý do nej vstupuje koncom 50. rokov „zápasom o rokenrol“. Bojovať bolo treba s komunistickým establišmentom podporovanými úradníkmi v médiách aj so staršími, swingu oddanými kolegami. To bola doba, keď rokenrol reprezentovali ľudia ako Bobek, Sedláček, Volek či Gott. V ďalších rokoch vidíme Jiřího Černého ako aristokratického, vždy slušného, no neobyčajne ostrého obrancu folkovej a nezávislej rockovej scény. Jeho antidiskotéky a články v Melodii vždy jednou rukou ukazovali do minulosti: porozumenie aktuálnej hudobnej scéne je podľa neho nemožné bez hľadania a nachádzania koreňov. V Černého prípade sú nimi napríklad pesničky Voskovca a Wericha či „horňácký“ folklór (v ktorom nachádza podobnosti s čiernym blues). Druhou rukou však zo svojej tašky vyberal nahrávky muzikantov, ktorí na scénu ešte len prichádzali – napríklad Točkolotoč zo Svitáv alebo Bez ladu a skladu z Trenčína.
Po roku 1989 sa z Jiřího Černého stáva – v najlepšom zmysle slova – mediálna celebrita. Hudobné programy v rádiách, pravidelné stĺpčeky v Lidových novinách, časté účinkovanie v televízii – a stále hojne navštevované antidiskotéky.
V úvode ku knihe píše Jiří Černý, že hoci rád spomína, svoju autobiografiu by asi nikdy nenapísal. „Pořád by mě víc lákalo všelicos jiného. Hlavně pouštět desky,“ píše človek, ktorý podľa vlastných slov „neumí zahrát na cokoliv jiného kromě gramofonu.“ Našťastie, na naše šťastie, si našiel čas odpovedať na otázky Jaroslava Riedela.
.juraj Kušnierik
Jaroslav Riedel, Kritik bez konzervatoře, Rozhovor s Jiřím Černým, Galen, 2006, 2007.
Knižný rozhovor Jaroslava Riedela s Jiřím Černým vyšiel minulý rok ako darček k respondentovým sedemdesiatym narodeninám. Ten si ho nepochybne zaslúžil a z knihy sa určite potešil. Hlavným obdarovaným však nebol on, ale my, ktorí túto, po všetkých stránkach zaujímavú knihu berieme do rúk a čítame.
Kritik bez konzervatoře (kniha v tomto roku vychádza v druhom vydaní) poteší v prvom rade Černého „fanúšikov“ – a tých veru nie je málo. Jeho články v Československom sporte a v Mladej fronte na konci päťdesiatych rokov (spolupracoval aj s Otom Pavlom) ocenili hlavne milovníci cyklistiky. V Mladom světě potom fundovane bránil nastupujúcich rockerov, v rozhlase spolu s vtedajšou manželkou Miroslavou Filipovou pripravoval populárnu hitparádu Dvanáct na houpačce, v roku 1969 bol okrem iného producentom Krylovej slávnej platne Bratříčku, zavírej vrátka. Počas normalizácie bolo jeho pôsobenie dosť obmedzené, no napriek tomu pravidelne písal do časopisu Melodie a iných hudobných periodík. V tom období začal cestovať po celom Československu s taškou plnou platní, ktoré púšťal na svojich Antidiskotékach.
Stali sa vkus formujúcimi „výchovnými koncertmi“ pre tých, ktorým nestačil Duchoň, Elán či Vondráčková. V novembri 1989 stál s Havlom a Dubčekom na balkóne pražského Melantrichu, potom uviedol do života časopis Rock & Pop, stal sa vyhľadávaným publicistom so širokým záberom (rock, folk, šport, opera, politika,...) a prehral súd s bývalou manželkou o spoluautorstvo knihy Hvězdy tehdejších hitparád. Dodnes píše a na antidiskotékach púšťa hudbu. Riedelov rozhovor ukazuje tohto renesančného a nemoderne poctivého človeka z objektivizujúceho nadhľadu aj z intímnej blízkosti. Vstupuje s ním do polemík, nezakrýva rôznosť názorov, pričom občas dáva za pravdu jeho kritikom.
Kritik bez konzervatoře je aj vzrušujúcou cestou dejinami českej popmusic. Černý do nej vstupuje koncom 50. rokov „zápasom o rokenrol“. Bojovať bolo treba s komunistickým establišmentom podporovanými úradníkmi v médiách aj so staršími, swingu oddanými kolegami. To bola doba, keď rokenrol reprezentovali ľudia ako Bobek, Sedláček, Volek či Gott. V ďalších rokoch vidíme Jiřího Černého ako aristokratického, vždy slušného, no neobyčajne ostrého obrancu folkovej a nezávislej rockovej scény. Jeho antidiskotéky a články v Melodii vždy jednou rukou ukazovali do minulosti: porozumenie aktuálnej hudobnej scéne je podľa neho nemožné bez hľadania a nachádzania koreňov. V Černého prípade sú nimi napríklad pesničky Voskovca a Wericha či „horňácký“ folklór (v ktorom nachádza podobnosti s čiernym blues). Druhou rukou však zo svojej tašky vyberal nahrávky muzikantov, ktorí na scénu ešte len prichádzali – napríklad Točkolotoč zo Svitáv alebo Bez ladu a skladu z Trenčína.
Po roku 1989 sa z Jiřího Černého stáva – v najlepšom zmysle slova – mediálna celebrita. Hudobné programy v rádiách, pravidelné stĺpčeky v Lidových novinách, časté účinkovanie v televízii – a stále hojne navštevované antidiskotéky.
V úvode ku knihe píše Jiří Černý, že hoci rád spomína, svoju autobiografiu by asi nikdy nenapísal. „Pořád by mě víc lákalo všelicos jiného. Hlavně pouštět desky,“ píše človek, ktorý podľa vlastných slov „neumí zahrát na cokoliv jiného kromě gramofonu.“ Našťastie, na naše šťastie, si našiel čas odpovedať na otázky Jaroslava Riedela.
.juraj Kušnierik
Jaroslav Riedel, Kritik bez konzervatoře, Rozhovor s Jiřím Černým, Galen, 2006, 2007.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.