Podľa zverejnených dokumentov sa v Iraku odohralo zhruba o 15-tisíc viac úmrtí spojených s vojnou, ako hlásia oficiálne zdroje. A nielen to – zverejnené dokumenty hovoria o zabíjaní civilistov aj o zverstvách, ktorých sa dopúšťali iracké bezpečnostné zložky. O zverstvách, na ktoré sa americkí vojaci len dívali a nepokúsili sa im zabrániť. Násilie na mužoch i na ženách, utrpenie nevinných, vraždiaci irackí policajti a vojaci, a k tomu všetkému rozkaz amerického velenia, aby v takýchto prípadoch nezasahovalo.
Tentoraz možno prekvapenie nebolo také vyostrené ako v júli, keď WikiLeaks zverejnil tajné dokumenty z vojny v Afganistane. Od WikiLeaks sa ďalšie zverejňovanie očakávalo. Jeho šéf Julian Assange opakovane vyhlasoval, že jeho server vo svojom boji za slobodu informácií neustúpi ani nátlaku, ani presviedčaniu. Odmieta kritiku, že zverejňovaním týchto dokumentov ohrozuje civilistov (v Afganistane i v Iraku), že Talibanu poskytuje cenné strategické informácie, že rozdúchava hnev voči USA že a militantným islamistom na celom svete dáva do rúk ideologickú zbraň. Vysmial sa aj obvineniam, že WikiLeaks je v skutočnosti projektom tajných služieb, ktorý má fakty o vojnách ešte väčšmi zahmliť. Pripustil len, že zverejnenie niektorých faktov (ako mená a adresy afganských informátorov, ktorí pomáhajú silám NATO) mohlo byť chybou. Nedal sa však odradiť a v októbri ponúkol svetovej verejnosti tento nový masívny „únik“.
.úniky sú potrebné
Server WikiLeaks teda pokračuje v úlohe, ktorú si stanovil: v sprístupňovaní informácií, ktoré sa niekto, veľmi často vlády, inokedy súkromné subjekty (firmy, tzv. tajné spoločnosti, cirkvi alebo iba rôzne nepolitické združenia či spolky) usilujú udržať v tajnosti. Má svojich priaznivcov i odporcov, mnohí považujú jeho misiu za vyslovene politickú a sponzorovanú liberálnou ľavicou, ale viac je azda tých, ktorí serveru držia palce a pokladajú ho za svetlo slobody.
Zápas za slobodu slova, za jej udržanie, je, samozrejme, chvályhodný. Nedá sa nič robiť, k tomu zápasu neraz patrí zverejňovanie citlivých i vyslovene tajných informácií. Z tohto pohľadu je konanie bojovníkov, akým je server WikiLeaks, principiálne potrebné. Ba je priam nutné, ak si má západná spoločnosť zachovať to, čo ju robí nadradenou – teda slobodu. Ak si slobodu neuchová, prestane byť hodnotnejšou ako ostatné spoločnosti, aj keby mala v rukách hospodársku a vojenskú moc, ktorou by svoje tvrdenia o nadradenosti účinne podporovala.
.informačný vandalizmus?
To však neznamená, že pôsobeniu WikiLeaks niet čo vyčítať. WikiLeaks totiž občas odhaľuje tajnosti asi len preto, aby ich odhaľovala. To tvrdí napríklad Federácia amerických vedcov (FAS), ktorá sa tiež venuje sprístupňovaniu informácií, monitoruje vládne utajovanie a vzdeláva verejnosť o tom, ako toto utajovanie funguje. Táto organizácia sa na adresu WikiLeaks vyjadrila veľmi kriticky: „WikiLeaks tvrdí, že sa venuje boju proti cenzúre, takže bežný pozorovateľ by mohol predpokladať, že je to viac-menej konvenčný liberálny projekt zameraný na osvietenú demokratickú politiku. No z bližšieho pohľadu to celkom tak nie je. WikiLeaks treba v skutočnosti počítať medzi nepriateľov otvorenej spoločnosti, pretože nerešpektuje vládu zákona a nectí si práva jednotlivcov.“ Ako príklad takého prístupu uvádza FAS to, že WikiLeaks minulý rok – úplne zbytočne – zverejnil tzv. tajný obrad istého ženského univerzitného spolku – nie preto, že by sa dotyčné sesterstvo známe ako Alpha Sigma Tau dopúšťalo nejakých neprávostí, ale len preto, že to „jednoducho mohol urobiť“. „To nie je upozorňovanie na nešváry, to nie je žurnalizmus. Je to skôr akýsi informačný vandalizmus,“ píše správa FAS. Ďalej dodáva, že WikiLeaks poškodil činnosť iných protikorupčných a za transparentnosť bojujúcich organizácií (napríklad umiestnil na internet pirátsku verziu knihy o korupcii v Afrike, napriek protestom jej autorky). Takže to, čo časť verejnosti pokladá za hrdinstvo, nie je v kruhoch mimovládnych organizácií vnímané vždy jednoznačne.
.paľba na všetky strany
WikiLeaks sa pohybuje v informačnej spoločnosti, kde informácie strácajú pôvodnú silu. Strácajú ju, lebo ich je priveľa. V informačnej spoločnosti, ktorej hlavným médiom šírenia, ale aj bojiskom je internet, už nie je dôležité informáciu mať a zverejniť, ale niečo iné: vymôcť si pre ňu čo najväčšiu pozornosť. A to je, zdá sa, hlavnou misiou serveru WikiLeaks. Preto sa nevyhýba škandálom, preto zverejňuje aj to, čo vôbec nemusí a čím k slobode slova v skutočnosti nijako neprispieva. Preto vyhľadáva konfrontácie – či už s časťou mimovládneho sektora, alebo s Pentagónom. A preto nemožno všetko, čo robí, hodnotiť pozitívne. WikiLeaks je, skrátka, príliš bezhlavý bojovník, páli na všetky strany a pri tom očividne ignoruje tú collateral damage, ktorú spôsobuje. Priviera oči pred tým, čo pokladá za menšie zlo. V mene slobody koná proti slobode. Lenže presne takto sa dá definovať to znepokojujúce konanie vlád, pred ktorým chce WikiLeaks verejnosť varovať.
.vojna je strašná
Nemožno, samozrejme, ignorovať, že obsah zverejnených správ z Iraku je strašný. Lebo všetky vojny sú strašné. Informovať o tom, aké sú strašné, je normálne. Ale informovať o tom preto, lebo niekto očakáva, že vojna strašná nebude, ba dokonca posudzovať to, či je vojna spravodlivá, podľa stupňa jej strašnosti, je naivné. Strašné sú aj spravodlivé vojny. A ak niet zhody o spravodlivosti vojny v Iraku, môžeme si pomôcť príkladom z dávnejších dejín. Aj vojna proti Hitlerovi priniesla mnoho utrpenia nevinným. Znamená to, že ju spojenci nemali viesť? Žiaľ, nedá sa odpovedať prostým: Mali ju viesť inak. Ak si niekto myslí, že existujú čisté vojny, tak sa mýli. O to starostlivejšie zvažovanie má každej z nich predchádzať. Ale to je už téma na celkom inú debatu.
Tentoraz možno prekvapenie nebolo také vyostrené ako v júli, keď WikiLeaks zverejnil tajné dokumenty z vojny v Afganistane. Od WikiLeaks sa ďalšie zverejňovanie očakávalo. Jeho šéf Julian Assange opakovane vyhlasoval, že jeho server vo svojom boji za slobodu informácií neustúpi ani nátlaku, ani presviedčaniu. Odmieta kritiku, že zverejňovaním týchto dokumentov ohrozuje civilistov (v Afganistane i v Iraku), že Talibanu poskytuje cenné strategické informácie, že rozdúchava hnev voči USA že a militantným islamistom na celom svete dáva do rúk ideologickú zbraň. Vysmial sa aj obvineniam, že WikiLeaks je v skutočnosti projektom tajných služieb, ktorý má fakty o vojnách ešte väčšmi zahmliť. Pripustil len, že zverejnenie niektorých faktov (ako mená a adresy afganských informátorov, ktorí pomáhajú silám NATO) mohlo byť chybou. Nedal sa však odradiť a v októbri ponúkol svetovej verejnosti tento nový masívny „únik“.
.úniky sú potrebné
Server WikiLeaks teda pokračuje v úlohe, ktorú si stanovil: v sprístupňovaní informácií, ktoré sa niekto, veľmi často vlády, inokedy súkromné subjekty (firmy, tzv. tajné spoločnosti, cirkvi alebo iba rôzne nepolitické združenia či spolky) usilujú udržať v tajnosti. Má svojich priaznivcov i odporcov, mnohí považujú jeho misiu za vyslovene politickú a sponzorovanú liberálnou ľavicou, ale viac je azda tých, ktorí serveru držia palce a pokladajú ho za svetlo slobody.
Zápas za slobodu slova, za jej udržanie, je, samozrejme, chvályhodný. Nedá sa nič robiť, k tomu zápasu neraz patrí zverejňovanie citlivých i vyslovene tajných informácií. Z tohto pohľadu je konanie bojovníkov, akým je server WikiLeaks, principiálne potrebné. Ba je priam nutné, ak si má západná spoločnosť zachovať to, čo ju robí nadradenou – teda slobodu. Ak si slobodu neuchová, prestane byť hodnotnejšou ako ostatné spoločnosti, aj keby mala v rukách hospodársku a vojenskú moc, ktorou by svoje tvrdenia o nadradenosti účinne podporovala.
.informačný vandalizmus?
To však neznamená, že pôsobeniu WikiLeaks niet čo vyčítať. WikiLeaks totiž občas odhaľuje tajnosti asi len preto, aby ich odhaľovala. To tvrdí napríklad Federácia amerických vedcov (FAS), ktorá sa tiež venuje sprístupňovaniu informácií, monitoruje vládne utajovanie a vzdeláva verejnosť o tom, ako toto utajovanie funguje. Táto organizácia sa na adresu WikiLeaks vyjadrila veľmi kriticky: „WikiLeaks tvrdí, že sa venuje boju proti cenzúre, takže bežný pozorovateľ by mohol predpokladať, že je to viac-menej konvenčný liberálny projekt zameraný na osvietenú demokratickú politiku. No z bližšieho pohľadu to celkom tak nie je. WikiLeaks treba v skutočnosti počítať medzi nepriateľov otvorenej spoločnosti, pretože nerešpektuje vládu zákona a nectí si práva jednotlivcov.“ Ako príklad takého prístupu uvádza FAS to, že WikiLeaks minulý rok – úplne zbytočne – zverejnil tzv. tajný obrad istého ženského univerzitného spolku – nie preto, že by sa dotyčné sesterstvo známe ako Alpha Sigma Tau dopúšťalo nejakých neprávostí, ale len preto, že to „jednoducho mohol urobiť“. „To nie je upozorňovanie na nešváry, to nie je žurnalizmus. Je to skôr akýsi informačný vandalizmus,“ píše správa FAS. Ďalej dodáva, že WikiLeaks poškodil činnosť iných protikorupčných a za transparentnosť bojujúcich organizácií (napríklad umiestnil na internet pirátsku verziu knihy o korupcii v Afrike, napriek protestom jej autorky). Takže to, čo časť verejnosti pokladá za hrdinstvo, nie je v kruhoch mimovládnych organizácií vnímané vždy jednoznačne.
.paľba na všetky strany
WikiLeaks sa pohybuje v informačnej spoločnosti, kde informácie strácajú pôvodnú silu. Strácajú ju, lebo ich je priveľa. V informačnej spoločnosti, ktorej hlavným médiom šírenia, ale aj bojiskom je internet, už nie je dôležité informáciu mať a zverejniť, ale niečo iné: vymôcť si pre ňu čo najväčšiu pozornosť. A to je, zdá sa, hlavnou misiou serveru WikiLeaks. Preto sa nevyhýba škandálom, preto zverejňuje aj to, čo vôbec nemusí a čím k slobode slova v skutočnosti nijako neprispieva. Preto vyhľadáva konfrontácie – či už s časťou mimovládneho sektora, alebo s Pentagónom. A preto nemožno všetko, čo robí, hodnotiť pozitívne. WikiLeaks je, skrátka, príliš bezhlavý bojovník, páli na všetky strany a pri tom očividne ignoruje tú collateral damage, ktorú spôsobuje. Priviera oči pred tým, čo pokladá za menšie zlo. V mene slobody koná proti slobode. Lenže presne takto sa dá definovať to znepokojujúce konanie vlád, pred ktorým chce WikiLeaks verejnosť varovať.
.vojna je strašná
Nemožno, samozrejme, ignorovať, že obsah zverejnených správ z Iraku je strašný. Lebo všetky vojny sú strašné. Informovať o tom, aké sú strašné, je normálne. Ale informovať o tom preto, lebo niekto očakáva, že vojna strašná nebude, ba dokonca posudzovať to, či je vojna spravodlivá, podľa stupňa jej strašnosti, je naivné. Strašné sú aj spravodlivé vojny. A ak niet zhody o spravodlivosti vojny v Iraku, môžeme si pomôcť príkladom z dávnejších dejín. Aj vojna proti Hitlerovi priniesla mnoho utrpenia nevinným. Znamená to, že ju spojenci nemali viesť? Žiaľ, nedá sa odpovedať prostým: Mali ju viesť inak. Ak si niekto myslí, že existujú čisté vojny, tak sa mýli. O to starostlivejšie zvažovanie má každej z nich predchádzať. Ale to je už téma na celkom inú debatu.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.