.martin Leidenfrost, už niekoľko rokov obyvateľ Devínskej Novej Vsi, ktorý nám naposledy písal v súvislosti s vyčíňaním masového vraha v tejto bratislavskej mestskej časti, je teraz doma v Rakúsku na roztrhanie. Takmer po troch rokoch viedenský znalecký rozsudok skonštatoval, že 29-ročná Denisa Šoltísová bola v januári 2008 pravdepodobne zavraždená. Doterajšia verzia rakúskych úradov znela inak: samovražda. Privolaný lekár si vtedy prezrel telo mladej ženy, ktoré vyplavila rieka Ager, a vraj nezistil nijaké známky násilia. Miestny prokurátor päť hodín po hroznom náleze v rieke uzavrel prípad ako samovraždu. Bez toho, aby nariadil pitvu. Bez toho, aby si kládol ďalšie otázky. No nielen on. O ženu z Gemera, ktorá sa živila ako opatrovateľka v mestečku Vöcklabruck, kde sa starala o zámožnú a rešpektovanú lekársku rodinu, už nikto nejavil záujem. Naopak, tým väčšmi prípad zamestnával slovenské médiá. Lekárski znalci z Martina, ktorí po dovezení z Rakúska podrobili mŕtve telo pitve, preukázali, že na na obeti sa ešte pred samotnou smrťou utopením niekto dopustil násilia – čo mali dosvedčovať podkožné podliatiny na predlaktiach aj na stehnách, ktoré vznikli násilným tlakom, pričom mohlo ísť o znásilnenie alebo násilie spáchané so sexuálnym motívom.
.česť krajiny
V Rakúsku by však naďalej vládlo ticho, keby Leidenfrost
náhodou – pri čítaní Nového Času – nenatrafil na správu o zavraždenej Slovenke v Rakúsku a následne nezistil, že v jeho rodnej krajine osud mladej ženy nikoho netrápi. „Keď som sa ako Rakúšan žijúci na Slovensku o tomto škandále dozvedel, povedal som si, že v hre je česť mojej krajiny. Ten pocit vo vedomí Slovákov, že v Rakúsku je možné beztrestne uzavrieť prípad Slovenky, ktorá sa našla v zime nahá na brehu rieky, bol pre mňa neznesiteľný,“ povedal nám minulý rok v marci. Leidenfrost vycestoval do Gemera za rodičmi obete, rozprával sa s jej priateľmi, navštívil rodinu vo Vöcklabrucku, naštudoval si slovenskú pitevnú správu a v lete 2008 vyšla v denníku Die Presse jeho reportáž, ktorá vyrušila aspoň časť verejnosti. Na podporu Leidenfrosta sa ozvala nositeľka Nobelovej ceny Elfriede Jelinek, meno Šoltísovej začali citovať aj ďalšie rakúske médiá, pátrajúci spisovateľ dostal ponuku na vydanie knihy a úrady sa konečne trochu rozhýbali. Tamojšie ministerstvo spravodlivosti požiadalo o preklad slovenských expertíz a poslanci strany Zelených sa na parlamentnej pôde pýtali ministra vnútra, prečo prokurátor zastavil vyšetrovanie prípadu tak bleskurýchlo. No aj tak sa dlho nič nedialo. Preklady expertíz sa naťahovali, termíny sa ustavične odsúvali a oficiálne bola stále reč o samovražde.
.cynický bulvár
Kauza naďalej nestála za väčšiu pozornosť ani verejnoprávnej ORF a morálne dno prerazilo hornorakúske vydanie Krönen Zeitung. Najčítanejší bulvár, ktorý sa vehmentne zastal postupu polície, burcoval svojich čitateľov proti Leidenfrostovi. Celkom absurdne ho obvinil, že kryje vraha, za čo mu vraj hrozia dva roky väzenia. Okrem toho tvrdohlavo označoval Šoltísovú za Rómku (čo je výmysel), pričom miestny reportér Krönen Zeitung videl za snahou prekvalifikovať uzavretú samovraždu na vraždu chamtivosť rodičov mŕtvej, ktorým vraj ide o vyplatenie poistky.
Leidenfrost ďalej narážal v Hornom Rakúsku na múr mlčania a ignorancie, no nedal sa odradiť aj napriek tomu, že vo Vöcklabrucku bol temer personou non grata. Po mesiacoch sa mu predsa len podarilo prísť do mestečka, kde v pivnici jedného kníhkupectva pri prezentácii svojej knihy Die Tote im Fluss (Mŕtva v rieke) diskutoval spolu so ženou, ktorá stretla Denisu krátko pred smrťou a s mužom, ktorý ju objavil už mŕtvu. Asi 40 miestni sa v pivnici sami seba pýtali, v akej krajine to žijú. Leidenfrost im hovoril o zbabranom vyšetrovaní a o tom, že Denisini rodičia stratili vieru v rakúsky právny štát.
.zlom
V týchto týždňoch však konečne nastal posun: farmakológ Michael Freissmuth v posudku načrtol možný scenár, podľa ktorého niekto mladej žene dal najskôr potajme užiť liek Glibornurid (ktorý znižuje hladinu cukru) a Sulfinpyrazon (liek proti artritíde). Užitie takejto kombinácie liekov, ktoré sú na rakúskom trhu od roku 2006, respektíve 2007 nedostupné, vedie až k strate vedomia. Podľa Freissmutha mohol páchateľ zmámenú obeť, ktorá bola pod vplyvom týchto liekov, sotiť do vody.
Rakúska polícia tak opäť celý prípad otvorila. Vzhľadom na to, ako sa zanedbalo vyšetrovanie krátko po náleze tela, je možné, že žiadne väčšie pokroky sa neudejú. Vďaka Leidenfrostovi však nebohá Denisa Šoltísová aspoň získala v Rakúsku niečo, čo jej úrady pred tromi rokmi odopreli: dôstojnosť človeka.
.česť krajiny
V Rakúsku by však naďalej vládlo ticho, keby Leidenfrost
náhodou – pri čítaní Nového Času – nenatrafil na správu o zavraždenej Slovenke v Rakúsku a následne nezistil, že v jeho rodnej krajine osud mladej ženy nikoho netrápi. „Keď som sa ako Rakúšan žijúci na Slovensku o tomto škandále dozvedel, povedal som si, že v hre je česť mojej krajiny. Ten pocit vo vedomí Slovákov, že v Rakúsku je možné beztrestne uzavrieť prípad Slovenky, ktorá sa našla v zime nahá na brehu rieky, bol pre mňa neznesiteľný,“ povedal nám minulý rok v marci. Leidenfrost vycestoval do Gemera za rodičmi obete, rozprával sa s jej priateľmi, navštívil rodinu vo Vöcklabrucku, naštudoval si slovenskú pitevnú správu a v lete 2008 vyšla v denníku Die Presse jeho reportáž, ktorá vyrušila aspoň časť verejnosti. Na podporu Leidenfrosta sa ozvala nositeľka Nobelovej ceny Elfriede Jelinek, meno Šoltísovej začali citovať aj ďalšie rakúske médiá, pátrajúci spisovateľ dostal ponuku na vydanie knihy a úrady sa konečne trochu rozhýbali. Tamojšie ministerstvo spravodlivosti požiadalo o preklad slovenských expertíz a poslanci strany Zelených sa na parlamentnej pôde pýtali ministra vnútra, prečo prokurátor zastavil vyšetrovanie prípadu tak bleskurýchlo. No aj tak sa dlho nič nedialo. Preklady expertíz sa naťahovali, termíny sa ustavične odsúvali a oficiálne bola stále reč o samovražde.
.cynický bulvár
Kauza naďalej nestála za väčšiu pozornosť ani verejnoprávnej ORF a morálne dno prerazilo hornorakúske vydanie Krönen Zeitung. Najčítanejší bulvár, ktorý sa vehmentne zastal postupu polície, burcoval svojich čitateľov proti Leidenfrostovi. Celkom absurdne ho obvinil, že kryje vraha, za čo mu vraj hrozia dva roky väzenia. Okrem toho tvrdohlavo označoval Šoltísovú za Rómku (čo je výmysel), pričom miestny reportér Krönen Zeitung videl za snahou prekvalifikovať uzavretú samovraždu na vraždu chamtivosť rodičov mŕtvej, ktorým vraj ide o vyplatenie poistky.
Leidenfrost ďalej narážal v Hornom Rakúsku na múr mlčania a ignorancie, no nedal sa odradiť aj napriek tomu, že vo Vöcklabrucku bol temer personou non grata. Po mesiacoch sa mu predsa len podarilo prísť do mestečka, kde v pivnici jedného kníhkupectva pri prezentácii svojej knihy Die Tote im Fluss (Mŕtva v rieke) diskutoval spolu so ženou, ktorá stretla Denisu krátko pred smrťou a s mužom, ktorý ju objavil už mŕtvu. Asi 40 miestni sa v pivnici sami seba pýtali, v akej krajine to žijú. Leidenfrost im hovoril o zbabranom vyšetrovaní a o tom, že Denisini rodičia stratili vieru v rakúsky právny štát.
.zlom
V týchto týždňoch však konečne nastal posun: farmakológ Michael Freissmuth v posudku načrtol možný scenár, podľa ktorého niekto mladej žene dal najskôr potajme užiť liek Glibornurid (ktorý znižuje hladinu cukru) a Sulfinpyrazon (liek proti artritíde). Užitie takejto kombinácie liekov, ktoré sú na rakúskom trhu od roku 2006, respektíve 2007 nedostupné, vedie až k strate vedomia. Podľa Freissmutha mohol páchateľ zmámenú obeť, ktorá bola pod vplyvom týchto liekov, sotiť do vody.
Rakúska polícia tak opäť celý prípad otvorila. Vzhľadom na to, ako sa zanedbalo vyšetrovanie krátko po náleze tela, je možné, že žiadne väčšie pokroky sa neudejú. Vďaka Leidenfrostovi však nebohá Denisa Šoltísová aspoň získala v Rakúsku niečo, čo jej úrady pred tromi rokmi odopreli: dôstojnosť človeka.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.