Lídri Európskej únie sa stretli, aby v budúcnosti nedochádzalo k podobným hrozbám, ako je potenciálny bankrot Grécka či ďalších krajín. Výsledný kompromis je typicky európsky. Detaily protikrízového mechanizmu má do decembra dopracovať stály predseda Európskej rady Herman Van Rompuy. Jednou z jeho úloh bude právne zakotviť možnosť vzájomnej výpomoci členských štátov EÚ pri dlhoch. Je to čiastočne aj reakcia na slovenské odmietnutie poskytnúť pôžičku Grécku, rovnako ako na ústavné žaloby v Nemecku, keďže európske právo vzájomný bailout nepripúšťa. Zatiaľ nie je jasné, do akej miery bude nutné otvárať Lisabonskú zmluvu. A samozrejme, nemecký nápad s pozastavením výkonu hlasovacích práv u rozpočtových hriešnikov bol ostatnými členskými krajinami zmetený zo stola. Berlín si ho však ponecháva v talóne do budúcnosti ako strašiaka pre ostatných členov. Politici sa snažia vzbudiť dojem, že výsledkom dohodnutých opatrení bude väčšia rozpočtová disciplína. Na druhej strane nemožno poprieť, že dnešná šlamastika Európy je dôsledok jej vlastných prehnaných ambícií z nedávnej minulosti.
.žiadne euro, žiadne slzy
Súčasné problémy boli v architektúre Európskej menovej únie v podstate predprogramované. Aj jej početní kritici upozorňovali, že euro je politický projekt do dobrého počasia, kým v búrke môže naplno doplatiť na skutočnosť, že eurozóna nie je optimálnou, ani celkom štandardnou menovou oblasťou. Napríklad potreba rozdielnej výšky úrokových sadzieb pre Nemecko na jednej strane a Španielsko na strane druhej viedla k vzniku realitnej bubliny na Pyrenejskom polostrove. Tá by, pravdepodobne, nevznikla, keby juhoeurópska krajina mala svoju vlastnú menovú politiku. Dnes Španielsko čelí vysokej nezamestnanosti a hospodárskemu útlmu. Navyše, menovú úniu nesprevádza fiškálna únia. Rozpočtové politiky členských štátov mal koordinovať pakt stability a rastu, ktorý sa však uplatňoval len veľmi výberovo. Ak povolený trojpercentný deficit prekračovali malé krajiny, bol problém. Ak to robili Francúzi alebo Nemci, bolo vlastne všetko v poriadku. Gréci to vyriešili po svojom: pri údajoch o hospodárení rovno podvádzali.
Nezaškodí zastaviť sa pri otázke, ako by dnes celá situácia vyzerala, keby euro neexistovalo. Jednoducho by možno zle hospodáriacim krajinám, ako je Grécko, už pred piatimi rokmi nikto nepožičal, a keď tak len za vysoký úrok. Krajina by už skôr bola trhmi donútená niečo so sebou robiť a na jej hospodárske problémy by doplatili akurát rizikoví investori. Ostatné európske krajiny by boli zasiahnuté len okrajovo alebo vôbec. Problémy, ktoré spôsobila, prípadne odkryla kríza, by boli lokalizované a jednotlivé krajiny by sa im prispôsobili každá za seba, s receptom šitým na mieru. Avšak členstvo v eurozóne a politika ECB vytvorili v Európe ilúziu homogénnosti. Dnes verejnosť kritizuje, že prostredníctvom záchrany rizikových krajín sa v skutočnosti ratujú ich veritelia. Lenže k ich mylným investíciám prispelo aj to, že luxusne vyzerajúci pláštik eura v minulosti prikryl kadečo a nechal to pôsobiť ako dobrý biznis. Každá debata o permanentnom protikrízovom mechanizme by sa preto mala začínať upozornením, že nebyť rýdzo politického projektu eura, žiadny ťažkopádny systém s otáznou funkčnosťou by sa vymýšľať nemusel.
.aby sa Grécko neopakovalo
Nech je ako chce, spoločná mena je realitou, pričom dlhová kríza si vyžadovala nejaké rázne riešenie. Grécko bolo vzaté na milosť a vykúpené ostatnými krajinami eurozóny, s výnimkou Slovenska. Hrozba bankrotu ďalších štátov (Portugalsko, Írsko, Taliansko, Španielsko) viedla k vytvoreniu fiktívneho ochranného valu, ktorý mal najmä upokojiť trhy a vyvolať zdanie stability. V roku 2013 však euroval za 750 miliárd eur končí a bolo potrebné nahradiť ho niečím trvácnejším.
Najmä Angela Merkelová vyrazila na summit s nepredstieranou rozhodnosťou. Nemecký daňovník je dlhodobo nespokojný, že je s platením účtov za Európu vždy prvý na rade. Aby spolková kancelárka upokojila vlastnú verejnosť, potrebovala Nemcom sprostredkovať pocit, že jej nechýba schopnosť prinútiť Európanov k nasledovaniu nemeckých finančných štandardov. Výsledok? Denník Die Welt ju už krátko po summite v redakčnom komentári pochválil za presadzovanie nemeckých záujmov: „Pretože EÚ potrebuje vážnosť a odbornosť, sankcie a prísnosť proti mäknúcim členom.“ Dve tretiny čitateľov v internetovej ankete novín súhlasilo, že Merkelová záujmy Nemecka a rozpočtovej zodpovednosti obhajovala dobre. Pravda je však zrejme niekde úplne inde. Už predbežné rokovanie s Nicolasom Sarkozym ukázalo, že Merkelová to sama proti všetkým nebude mať jednoduché. S francúzskym prezidentom dohodla kompromis, podľa ktorého sankcie za nedodržanie rozpočtových obmedzení nebudú automatické (ako chcela predtým), výmenou začo bude Paríž na rokovaniach súhlasiť so suspendovaním hlasovacích práv. Napokon Nemecko nepresadilo ani jedno, ani druhé. Pritom automatizovať sankcie by bola asi jediná cesta, ako dať ostatným krajinám na vedomie, že rozpočtové pravidlá majú brať vážne. Pakt stability a rastu aj doteraz obsahoval sankcie, no politická vôľa na ich uloženie, vyžadujúca súhlas dvoch tretín ministrov financií, sa nenájde nikdy. Pred rokom bola napríklad odmietnutá myšlienka sankcionovať Grécko, lebo tamojšej vláde by to ešte viac sťažilo nezávideniahodnú situáciu.
.kvadratúra kruhu
Summit v Bruseli považuje za svoj úspech aj slovenská premiérka Iveta Radičová. Do decembra má byť totiž jasné aj to, či sa členským štátom umožní do deficitu nezapočítavať náklady na druhý pilier dôchodkového zabezpečenia. Slovenskej vláde by to veľmi vyhovovalo, pretože potom by sme sa k želateľnému trojpercentnému rozpočtovému deficitu vedeli dopracovať pomerne rýchlo.
Aj keď európski politici si po summite dali záležať na úsmevoch, výsledné dohody len potvrdzujú slabosť spoločnej meny, ktorá je prítomná už v konštrukcii jej inštitucionálnych základov. Krízové situácie budú túto slabosť opakovane odhaľovať aj v budúcnosti. Ak pozorovateľ hľadá nejakú skratku, ktorou by vyjadril výsledný dojem z bruselského summitu, tak okrem „bezzubého kompromisu“ sa núka ešte slovné spojenie „kvadratúra kruhu“. Herman Van Rompuy napríklad nemá meniť článok 125 Lisabonskej zmluvy, ktorý hovorí, že za záväzky si ručí každá krajina sama. Na druhej strane má zvážiť rozšírenie článku 122, ktorý zakotvuje vzájomnú pomoc pri prírodných katastrofách či energetických krízach. A to tak, aby zahŕňal aj finančnú stabilitu eurozóny. Inými slovami, je to ako v jednom zákone istý typ správania aj zakázať, aj umožniť. I tak sa dá robiť európska politika...
.žiadne euro, žiadne slzy
Súčasné problémy boli v architektúre Európskej menovej únie v podstate predprogramované. Aj jej početní kritici upozorňovali, že euro je politický projekt do dobrého počasia, kým v búrke môže naplno doplatiť na skutočnosť, že eurozóna nie je optimálnou, ani celkom štandardnou menovou oblasťou. Napríklad potreba rozdielnej výšky úrokových sadzieb pre Nemecko na jednej strane a Španielsko na strane druhej viedla k vzniku realitnej bubliny na Pyrenejskom polostrove. Tá by, pravdepodobne, nevznikla, keby juhoeurópska krajina mala svoju vlastnú menovú politiku. Dnes Španielsko čelí vysokej nezamestnanosti a hospodárskemu útlmu. Navyše, menovú úniu nesprevádza fiškálna únia. Rozpočtové politiky členských štátov mal koordinovať pakt stability a rastu, ktorý sa však uplatňoval len veľmi výberovo. Ak povolený trojpercentný deficit prekračovali malé krajiny, bol problém. Ak to robili Francúzi alebo Nemci, bolo vlastne všetko v poriadku. Gréci to vyriešili po svojom: pri údajoch o hospodárení rovno podvádzali.
Nezaškodí zastaviť sa pri otázke, ako by dnes celá situácia vyzerala, keby euro neexistovalo. Jednoducho by možno zle hospodáriacim krajinám, ako je Grécko, už pred piatimi rokmi nikto nepožičal, a keď tak len za vysoký úrok. Krajina by už skôr bola trhmi donútená niečo so sebou robiť a na jej hospodárske problémy by doplatili akurát rizikoví investori. Ostatné európske krajiny by boli zasiahnuté len okrajovo alebo vôbec. Problémy, ktoré spôsobila, prípadne odkryla kríza, by boli lokalizované a jednotlivé krajiny by sa im prispôsobili každá za seba, s receptom šitým na mieru. Avšak členstvo v eurozóne a politika ECB vytvorili v Európe ilúziu homogénnosti. Dnes verejnosť kritizuje, že prostredníctvom záchrany rizikových krajín sa v skutočnosti ratujú ich veritelia. Lenže k ich mylným investíciám prispelo aj to, že luxusne vyzerajúci pláštik eura v minulosti prikryl kadečo a nechal to pôsobiť ako dobrý biznis. Každá debata o permanentnom protikrízovom mechanizme by sa preto mala začínať upozornením, že nebyť rýdzo politického projektu eura, žiadny ťažkopádny systém s otáznou funkčnosťou by sa vymýšľať nemusel.
.aby sa Grécko neopakovalo
Nech je ako chce, spoločná mena je realitou, pričom dlhová kríza si vyžadovala nejaké rázne riešenie. Grécko bolo vzaté na milosť a vykúpené ostatnými krajinami eurozóny, s výnimkou Slovenska. Hrozba bankrotu ďalších štátov (Portugalsko, Írsko, Taliansko, Španielsko) viedla k vytvoreniu fiktívneho ochranného valu, ktorý mal najmä upokojiť trhy a vyvolať zdanie stability. V roku 2013 však euroval za 750 miliárd eur končí a bolo potrebné nahradiť ho niečím trvácnejším.
Najmä Angela Merkelová vyrazila na summit s nepredstieranou rozhodnosťou. Nemecký daňovník je dlhodobo nespokojný, že je s platením účtov za Európu vždy prvý na rade. Aby spolková kancelárka upokojila vlastnú verejnosť, potrebovala Nemcom sprostredkovať pocit, že jej nechýba schopnosť prinútiť Európanov k nasledovaniu nemeckých finančných štandardov. Výsledok? Denník Die Welt ju už krátko po summite v redakčnom komentári pochválil za presadzovanie nemeckých záujmov: „Pretože EÚ potrebuje vážnosť a odbornosť, sankcie a prísnosť proti mäknúcim členom.“ Dve tretiny čitateľov v internetovej ankete novín súhlasilo, že Merkelová záujmy Nemecka a rozpočtovej zodpovednosti obhajovala dobre. Pravda je však zrejme niekde úplne inde. Už predbežné rokovanie s Nicolasom Sarkozym ukázalo, že Merkelová to sama proti všetkým nebude mať jednoduché. S francúzskym prezidentom dohodla kompromis, podľa ktorého sankcie za nedodržanie rozpočtových obmedzení nebudú automatické (ako chcela predtým), výmenou začo bude Paríž na rokovaniach súhlasiť so suspendovaním hlasovacích práv. Napokon Nemecko nepresadilo ani jedno, ani druhé. Pritom automatizovať sankcie by bola asi jediná cesta, ako dať ostatným krajinám na vedomie, že rozpočtové pravidlá majú brať vážne. Pakt stability a rastu aj doteraz obsahoval sankcie, no politická vôľa na ich uloženie, vyžadujúca súhlas dvoch tretín ministrov financií, sa nenájde nikdy. Pred rokom bola napríklad odmietnutá myšlienka sankcionovať Grécko, lebo tamojšej vláde by to ešte viac sťažilo nezávideniahodnú situáciu.
.kvadratúra kruhu
Summit v Bruseli považuje za svoj úspech aj slovenská premiérka Iveta Radičová. Do decembra má byť totiž jasné aj to, či sa členským štátom umožní do deficitu nezapočítavať náklady na druhý pilier dôchodkového zabezpečenia. Slovenskej vláde by to veľmi vyhovovalo, pretože potom by sme sa k želateľnému trojpercentnému rozpočtovému deficitu vedeli dopracovať pomerne rýchlo.
Aj keď európski politici si po summite dali záležať na úsmevoch, výsledné dohody len potvrdzujú slabosť spoločnej meny, ktorá je prítomná už v konštrukcii jej inštitucionálnych základov. Krízové situácie budú túto slabosť opakovane odhaľovať aj v budúcnosti. Ak pozorovateľ hľadá nejakú skratku, ktorou by vyjadril výsledný dojem z bruselského summitu, tak okrem „bezzubého kompromisu“ sa núka ešte slovné spojenie „kvadratúra kruhu“. Herman Van Rompuy napríklad nemá meniť článok 125 Lisabonskej zmluvy, ktorý hovorí, že za záväzky si ručí každá krajina sama. Na druhej strane má zvážiť rozšírenie článku 122, ktorý zakotvuje vzájomnú pomoc pri prírodných katastrofách či energetických krízach. A to tak, aby zahŕňal aj finančnú stabilitu eurozóny. Inými slovami, je to ako v jednom zákone istý typ správania aj zakázať, aj umožniť. I tak sa dá robiť európska politika...
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.