.teraz si na turné so Swell Season, ale údajne máš čoskoro robiť album s Frames...
Či to bude album, neviem. Pravda je taká, že odkedy robím hudbu, je toto prvýkrát, keď neviem, čo bude ďalej. Je to zvláštne. Mám rád Frames, rád som s nimi na turné a chýbajú mi. A vlastne teraz so Swell Season sú obe kapely na turné spolu, len nehráme piesne od Frames. Swell Season prišlo do môjho života a ja som to veľmi rád prijal, veď táto kapela dokumentovala náš vzťah s Markétou. Na budúci rok si beriem šesť mesiacov voľno.
.budeš oddychovať?
Budem sa venovať tesárčine, mám malú loďku a chcem sa nejaký čas plaviť po mori. Vzhľadom na úspech filmu Once, za ktorý sme veľmi vďační, som trochu stratil „normálny život”. Neustále sme na turné. Chalani v kapele majú deti a chodia domov, kedy sa len dá. Keď sú oni doma, ja mám sólové koncerty, alebo koncerty s Markétou. Takže som stále v pohybe. No a teraz som zistil, že strácam energiu, že môj motor už nedokáže riadne fungovať. Musím sa zastaviť. A rozmýšľať, čo ďalej.
.ako sa v takejto situácii rozhoduješ? Necháš sa viesť pocitom?
V podstate áno. Je to život, ktorý som si zvolil – nezvolil som si logickú cestu, nezvolil som si stabilitu a pravidelnosť. Nemôžeš byť naraz karierista a tvorivá osoba. Tieto dve veci sa nedajú harmonicky zlúčiť, z času na čas to na seba narazí. Stále píšem piesne – vďaka Bohu to stále ide – a chcel by som, aby ony určovali, kadiaľ pôjdem.
.takže v tejto chvíli nevieš, či Swell Season bude pokračovať?
Neviem. Jednu vec však viem: neukončím Swell Season, pokiaľ si s Markétou nepovieme, že už nám to neprináša radosť. Ak to uzavrieme a budem hrávať iba s Frames, poviem si „V poriadku, bolo to jedno krásne obdobie.” Môže sa stať, že rok alebo dva, možno aj tri, budem hrávať len sám a s Frames, ale je výborné, že potom sa môžeme znovu stretnúť, urobiť koncert v Prahe alebo v New Yorku. Zabuchnúť za tým dvere by bolo prejavom hnevu a ten necítim. Dôležité je, či mi to, čo robím, dáva silu, alebo ma to unavuje. Ak ma to unavuje, tak mi tým život niečo hovorí. A teraz sa cítim unavený. Unavený z cestovania, zo spávania v tourbuse.
.markéta začala písať piesne pri tebe a z roka na rok sa v tom zlepšuje. Ako ich vnímaš dnes?
Myslím, že sú oveľa lepšie, ako na začiatku. Jej sa páči to, ako to prebieha v tejto kapele. Na koncerte zaspieva dve-tri svoje piesne a tak to má rada. Neviem si dosť dobre predstaviť, že by to bolo ináč. Mohol by som povedať „Mar, dnes večer budeme hrať len tvoje piesne,” ale to sa nedá, lebo toľko piesní nemá. Markéta nikdy nestála sama. Nikdy nebola v situácii, keď ju nikto nepodporoval. Mysílm, že sa do toho stavu dostáva. Predtým, ako sme začali spolupracovať, jej jedinou skúsenosťou bolo spievanie v školskom speváckom zbore. Ja som ju z toho možno až brutálne vytrhol a odvtedy spolu hráme, spolu nahrávame, jej rodina nám bookuje koncerty v Česku. Ešte nemá skúsenosť s tým, čo stojí štúdio, aké ťažké je zohnať bubeníka, ktorý ti sadne. Ja som tieto skúsenosti získaval rokmi hrania s Frames, a teraz to už ide hladko. Myslím, že v súčasnosti je správny čas na to, aby to Markéta skúsila sama.
.ako tvoj život zmenilo získanie Oscara?
Pre mňa to bol neuveriteľný dar. Hral som s Frames dlhé roky. Pohyboval som sa dopredu, ale veľmi pomaly. Každý, kto píše piesne, verí tomu, že je najlepší pesničkár na svete, že patrí do panteónu velikánov. Aj ja som tomu veril. Musím však priznať, že som začínal byť trochu cynický. Alebo skôr nahnevaný. Mal som 36 rokov, s Frames sme síce boli uznávaní, boli miesta, na ktorých sme mohli hrať a ľudia vždy prišli, takže to stačilo na uspokojenie sebavedomia. Ale videl som svojich kamarátov ako je Josh Ritter alebo Damien Rice, ktorí boli z ničoho nič oveľa úspešnejší. Ale ako spievam v jednej piesni „krátko predtým, ako sa spustil dážď, vyšlo slnko.”
.čiže Oscar prišiel v pravý čas.
Jeden človek, ktorý je oveľa múdrejší než ja, teda konkrétne Bruce Springsteen, mi povedal, že veľké veci sa môžu udiať len vtedy, keď sa prestaneš sústreďovať na kariéru. Tvoja energia je sústredená na úspech, ale môžeš mať úplne mylné predstavy o tom, ako sa k nemu dostať. Môj kamarát nás prizval k filmu Once, potreboval k nemu piesne, a tak sme ich napísali a nahrali. Nemali sme pocit, že robíme niečo zvláštne. Len sme si robili svoju prácu. Pieseň Falling Slowly som vždy mal rád a keď sme urobili film, páčil sa mi. Neočakávali sme nič viac. A vtedy, keď sme to najmenej čakali, sa udialo niečo veľké. Celý ten červený koberec, ceremónie, to všetko bolo príjemné a takmer surreálne. Dostali sme obrovský dar: mohli sme hrať niekde v Idahu uprostred Ameriky a prišlo na nás 2 000 ľudí. Viem, že mnohí prišli preto, lebo sme získali Oscara. Ale pravda je aj to, že na nás chodia preto, lebo sa im páči to, čo robíme. Dostal som príležitosť presvedčiť týchto ľudí, aby prišli znovu. Je to ako dar otvorených uší. Počúvali nás a keď sme tam hrali znovu, oni znovu prišli. Bruce mal pravdu. Dostali sme príležitosť a išlo len o to, či ju využijeme. Ak to urobíme dobre, máme do konca života zaručenú kariéru. Ak to neurobíme dobre, zarobíme si nejaké peniaze, získame závislosť od kokaínu a o niekoľko rokov sme na dne emocionálne aj monetárne.
.bolo v tej chvíli slávy aj niečo, čo ťa desilo?
Ak mám byť úprimný, tak bolo pár momentov v Česku, ktoré boli vyslovene trápne. Na chvíľu sme sa spolu s Markétou stali súčasťou tamojšieho klubu hlúpych celebrít. Raz ma vyfotografovali s dieťaťom jedného kamaráta a začalo sa písať, že mám dieťa s nejakou fanúšičkou. Potom odfotili Markétu pri nemocnici a napísali, že tam ide na tehotenský test. Bolo to hrozne hlúpe.
.po získaní Oscara ste nahrali album Strict Joy. Bolo ťažké po tom všetkom robiť hudbu spolu s Markétou?
Ani nie. Je ťažké náš vzťah vysvetliť. Ten vzťah nebol nikdy normálny, keďže je odo mňa o toľko mladšia. Boli sme vtiahnutí do vzrušujúcej hry, boli sme priatelia, stal sa z toho milenecký vzťah. Ten bol hrozne silný. A potom sa skončil. Boli sme priatelia, potom sme boli úspešní priatelia, potom úspešní milenci, potom nešťastní úspešní milenci, a teraz sme znovu priatelia. Ideme v živote každý svojou cestou a keď sa stretneme, aby sme robili hudbu, je v tom veľa dobrej vôle a ústretovosti. V mojom živote budú ďalšie ženy, v Markétinom živote budú ďalší muži. Ide nám to spolu dobre. Ale ak by ste sa pýtali, či si spolu sedíme niekde v izbe a hráme si pesničky, tak to už nie. Keď mám novú pesničku, zahrám jej ju a ona sa k nej vyjadrí. Tak to funguje. Album Strict Joy bol pre nás veľmi silný. Boli v tom hlboké emócie. Je skutočným a autentickým dokumentom jedného krásneho obdobia. Je o vzťahu, ktorý sme prežívali a o tom, ako sa končil. Preto mám ten album rád. Leonard Cohen napísal krátku báseň, ktorá bola pre nás pri nahrávaní Strict Joy veľmi dôležitá: „Mám takmer sedemdesiat / a som zlomený / nikdy som nestretol tú správnu ženu / Nasleduj Ma?” Inými slovami: nie som žiadny hrdina, celý život spievam o ženách a som sám, zarobil som veľa peňazí, a teraz nemám nič. Nie som vzor hodný nasledovania. Tak je to aj s nami.
.bob Dylan má sošku Oscara počas svojich koncertov stále na pódiu. Ty nie?
S Bobom Dylanom je to tak, že ani jeho najbližší priatelia nevedia, či je to vtip, alebo to myslí vážne. A mimochodom, tá soška je z umelej hmoty – dotkol som sa jej, keď sme spolu hrávali. Ale je tam každý večer. On má niekoľko vecí, ktoré sú vždy na pódiu, a potom tam jedného večera nie sú a nikto nevie prečo. To tiež patrí k Oscarovi. Bruce Springsteen mi povedal: „Vitaj v klube! Som v ňom len ja, ty a Bob.” Američania berú Oscara veľmi vážne. Aj Dylan. Pamätal si ma spred dvadsiatich rokov, keď sme sa stretli v skúšobni. Ja som práve čítal jeho knihu Tarantula, mal som ju pri sebe a Bob mi ju podpísal. Povedal som mu vtedy, že pre mňa je to podobné, ako keď sa on stretol s Woodym Guthriem. Bob okamžite začal rozprávať o Woodym a bolo to úžasné. No a na druhý deň zavolal jeho manažér a pozval nás na spoločné turné. Keď sme dostali Oscara, tak mi zavolal, zagratuloval mi a spomínal na naše prvé stretnutie. A potom sme spolu urobili niekoľko koncertov a bol k nám veľmi láskavý.
.takže teraz sa ideš venovať tesárstvu?
Celý život robím iba hudbu a ľudia sa ma občas pýtajú, čo je moje hobby. A ja hovorím, že hudba. Hudba je moja najväčšia radosť, priniesla mi najviac smútku, najviac radosti. Je to jediná vec, ktorú si človek pripustí až k svojim pocitom. Ja nemám okrem hudby nič. Niektorí kamaráti hrávajú každú nedeľu futbal, iní chodia každý utorok na pivo a biliard alebo každý týždeň hrávajú v bare. Ja nič z toho nerobím.
.tak si sa rozhodol tesať drevo.
Chcem robiť nábytok. Už som urobil niekoľko masívnych kuchynských stolov. Tieto veci tu budú dlhšie než ty. Ty tu už nebudeš, ale na stole sa stále bude jesť a okolo neho sa budú ľudia stretávať. Podobne by to malo byť aj s piesňami. Ak sú dobré, tak vydržia dlho. Stoly aj piesne.
Glen Hansard/ narodil sa v roku, 1970 je frontmanom írskej skupiny The Frames. Popri tom pôsobí aj v ďalšej kapele The Swell Season, ktorú založil spolu s českou speváčkou Markétou Irglovou. V roku 2007 získala táto dvojica za pieseň Falling Slowly z filmu Once prestížneho Oscara.
Či to bude album, neviem. Pravda je taká, že odkedy robím hudbu, je toto prvýkrát, keď neviem, čo bude ďalej. Je to zvláštne. Mám rád Frames, rád som s nimi na turné a chýbajú mi. A vlastne teraz so Swell Season sú obe kapely na turné spolu, len nehráme piesne od Frames. Swell Season prišlo do môjho života a ja som to veľmi rád prijal, veď táto kapela dokumentovala náš vzťah s Markétou. Na budúci rok si beriem šesť mesiacov voľno.
.budeš oddychovať?
Budem sa venovať tesárčine, mám malú loďku a chcem sa nejaký čas plaviť po mori. Vzhľadom na úspech filmu Once, za ktorý sme veľmi vďační, som trochu stratil „normálny život”. Neustále sme na turné. Chalani v kapele majú deti a chodia domov, kedy sa len dá. Keď sú oni doma, ja mám sólové koncerty, alebo koncerty s Markétou. Takže som stále v pohybe. No a teraz som zistil, že strácam energiu, že môj motor už nedokáže riadne fungovať. Musím sa zastaviť. A rozmýšľať, čo ďalej.
.ako sa v takejto situácii rozhoduješ? Necháš sa viesť pocitom?
V podstate áno. Je to život, ktorý som si zvolil – nezvolil som si logickú cestu, nezvolil som si stabilitu a pravidelnosť. Nemôžeš byť naraz karierista a tvorivá osoba. Tieto dve veci sa nedajú harmonicky zlúčiť, z času na čas to na seba narazí. Stále píšem piesne – vďaka Bohu to stále ide – a chcel by som, aby ony určovali, kadiaľ pôjdem.
.takže v tejto chvíli nevieš, či Swell Season bude pokračovať?
Neviem. Jednu vec však viem: neukončím Swell Season, pokiaľ si s Markétou nepovieme, že už nám to neprináša radosť. Ak to uzavrieme a budem hrávať iba s Frames, poviem si „V poriadku, bolo to jedno krásne obdobie.” Môže sa stať, že rok alebo dva, možno aj tri, budem hrávať len sám a s Frames, ale je výborné, že potom sa môžeme znovu stretnúť, urobiť koncert v Prahe alebo v New Yorku. Zabuchnúť za tým dvere by bolo prejavom hnevu a ten necítim. Dôležité je, či mi to, čo robím, dáva silu, alebo ma to unavuje. Ak ma to unavuje, tak mi tým život niečo hovorí. A teraz sa cítim unavený. Unavený z cestovania, zo spávania v tourbuse.
.markéta začala písať piesne pri tebe a z roka na rok sa v tom zlepšuje. Ako ich vnímaš dnes?
Myslím, že sú oveľa lepšie, ako na začiatku. Jej sa páči to, ako to prebieha v tejto kapele. Na koncerte zaspieva dve-tri svoje piesne a tak to má rada. Neviem si dosť dobre predstaviť, že by to bolo ináč. Mohol by som povedať „Mar, dnes večer budeme hrať len tvoje piesne,” ale to sa nedá, lebo toľko piesní nemá. Markéta nikdy nestála sama. Nikdy nebola v situácii, keď ju nikto nepodporoval. Mysílm, že sa do toho stavu dostáva. Predtým, ako sme začali spolupracovať, jej jedinou skúsenosťou bolo spievanie v školskom speváckom zbore. Ja som ju z toho možno až brutálne vytrhol a odvtedy spolu hráme, spolu nahrávame, jej rodina nám bookuje koncerty v Česku. Ešte nemá skúsenosť s tým, čo stojí štúdio, aké ťažké je zohnať bubeníka, ktorý ti sadne. Ja som tieto skúsenosti získaval rokmi hrania s Frames, a teraz to už ide hladko. Myslím, že v súčasnosti je správny čas na to, aby to Markéta skúsila sama.
.ako tvoj život zmenilo získanie Oscara?
Pre mňa to bol neuveriteľný dar. Hral som s Frames dlhé roky. Pohyboval som sa dopredu, ale veľmi pomaly. Každý, kto píše piesne, verí tomu, že je najlepší pesničkár na svete, že patrí do panteónu velikánov. Aj ja som tomu veril. Musím však priznať, že som začínal byť trochu cynický. Alebo skôr nahnevaný. Mal som 36 rokov, s Frames sme síce boli uznávaní, boli miesta, na ktorých sme mohli hrať a ľudia vždy prišli, takže to stačilo na uspokojenie sebavedomia. Ale videl som svojich kamarátov ako je Josh Ritter alebo Damien Rice, ktorí boli z ničoho nič oveľa úspešnejší. Ale ako spievam v jednej piesni „krátko predtým, ako sa spustil dážď, vyšlo slnko.”
.čiže Oscar prišiel v pravý čas.
Jeden človek, ktorý je oveľa múdrejší než ja, teda konkrétne Bruce Springsteen, mi povedal, že veľké veci sa môžu udiať len vtedy, keď sa prestaneš sústreďovať na kariéru. Tvoja energia je sústredená na úspech, ale môžeš mať úplne mylné predstavy o tom, ako sa k nemu dostať. Môj kamarát nás prizval k filmu Once, potreboval k nemu piesne, a tak sme ich napísali a nahrali. Nemali sme pocit, že robíme niečo zvláštne. Len sme si robili svoju prácu. Pieseň Falling Slowly som vždy mal rád a keď sme urobili film, páčil sa mi. Neočakávali sme nič viac. A vtedy, keď sme to najmenej čakali, sa udialo niečo veľké. Celý ten červený koberec, ceremónie, to všetko bolo príjemné a takmer surreálne. Dostali sme obrovský dar: mohli sme hrať niekde v Idahu uprostred Ameriky a prišlo na nás 2 000 ľudí. Viem, že mnohí prišli preto, lebo sme získali Oscara. Ale pravda je aj to, že na nás chodia preto, lebo sa im páči to, čo robíme. Dostal som príležitosť presvedčiť týchto ľudí, aby prišli znovu. Je to ako dar otvorených uší. Počúvali nás a keď sme tam hrali znovu, oni znovu prišli. Bruce mal pravdu. Dostali sme príležitosť a išlo len o to, či ju využijeme. Ak to urobíme dobre, máme do konca života zaručenú kariéru. Ak to neurobíme dobre, zarobíme si nejaké peniaze, získame závislosť od kokaínu a o niekoľko rokov sme na dne emocionálne aj monetárne.
.bolo v tej chvíli slávy aj niečo, čo ťa desilo?
Ak mám byť úprimný, tak bolo pár momentov v Česku, ktoré boli vyslovene trápne. Na chvíľu sme sa spolu s Markétou stali súčasťou tamojšieho klubu hlúpych celebrít. Raz ma vyfotografovali s dieťaťom jedného kamaráta a začalo sa písať, že mám dieťa s nejakou fanúšičkou. Potom odfotili Markétu pri nemocnici a napísali, že tam ide na tehotenský test. Bolo to hrozne hlúpe.
.po získaní Oscara ste nahrali album Strict Joy. Bolo ťažké po tom všetkom robiť hudbu spolu s Markétou?
Ani nie. Je ťažké náš vzťah vysvetliť. Ten vzťah nebol nikdy normálny, keďže je odo mňa o toľko mladšia. Boli sme vtiahnutí do vzrušujúcej hry, boli sme priatelia, stal sa z toho milenecký vzťah. Ten bol hrozne silný. A potom sa skončil. Boli sme priatelia, potom sme boli úspešní priatelia, potom úspešní milenci, potom nešťastní úspešní milenci, a teraz sme znovu priatelia. Ideme v živote každý svojou cestou a keď sa stretneme, aby sme robili hudbu, je v tom veľa dobrej vôle a ústretovosti. V mojom živote budú ďalšie ženy, v Markétinom živote budú ďalší muži. Ide nám to spolu dobre. Ale ak by ste sa pýtali, či si spolu sedíme niekde v izbe a hráme si pesničky, tak to už nie. Keď mám novú pesničku, zahrám jej ju a ona sa k nej vyjadrí. Tak to funguje. Album Strict Joy bol pre nás veľmi silný. Boli v tom hlboké emócie. Je skutočným a autentickým dokumentom jedného krásneho obdobia. Je o vzťahu, ktorý sme prežívali a o tom, ako sa končil. Preto mám ten album rád. Leonard Cohen napísal krátku báseň, ktorá bola pre nás pri nahrávaní Strict Joy veľmi dôležitá: „Mám takmer sedemdesiat / a som zlomený / nikdy som nestretol tú správnu ženu / Nasleduj Ma?” Inými slovami: nie som žiadny hrdina, celý život spievam o ženách a som sám, zarobil som veľa peňazí, a teraz nemám nič. Nie som vzor hodný nasledovania. Tak je to aj s nami.
.bob Dylan má sošku Oscara počas svojich koncertov stále na pódiu. Ty nie?
S Bobom Dylanom je to tak, že ani jeho najbližší priatelia nevedia, či je to vtip, alebo to myslí vážne. A mimochodom, tá soška je z umelej hmoty – dotkol som sa jej, keď sme spolu hrávali. Ale je tam každý večer. On má niekoľko vecí, ktoré sú vždy na pódiu, a potom tam jedného večera nie sú a nikto nevie prečo. To tiež patrí k Oscarovi. Bruce Springsteen mi povedal: „Vitaj v klube! Som v ňom len ja, ty a Bob.” Američania berú Oscara veľmi vážne. Aj Dylan. Pamätal si ma spred dvadsiatich rokov, keď sme sa stretli v skúšobni. Ja som práve čítal jeho knihu Tarantula, mal som ju pri sebe a Bob mi ju podpísal. Povedal som mu vtedy, že pre mňa je to podobné, ako keď sa on stretol s Woodym Guthriem. Bob okamžite začal rozprávať o Woodym a bolo to úžasné. No a na druhý deň zavolal jeho manažér a pozval nás na spoločné turné. Keď sme dostali Oscara, tak mi zavolal, zagratuloval mi a spomínal na naše prvé stretnutie. A potom sme spolu urobili niekoľko koncertov a bol k nám veľmi láskavý.
.takže teraz sa ideš venovať tesárstvu?
Celý život robím iba hudbu a ľudia sa ma občas pýtajú, čo je moje hobby. A ja hovorím, že hudba. Hudba je moja najväčšia radosť, priniesla mi najviac smútku, najviac radosti. Je to jediná vec, ktorú si človek pripustí až k svojim pocitom. Ja nemám okrem hudby nič. Niektorí kamaráti hrávajú každú nedeľu futbal, iní chodia každý utorok na pivo a biliard alebo každý týždeň hrávajú v bare. Ja nič z toho nerobím.
.tak si sa rozhodol tesať drevo.
Chcem robiť nábytok. Už som urobil niekoľko masívnych kuchynských stolov. Tieto veci tu budú dlhšie než ty. Ty tu už nebudeš, ale na stole sa stále bude jesť a okolo neho sa budú ľudia stretávať. Podobne by to malo byť aj s piesňami. Ak sú dobré, tak vydržia dlho. Stoly aj piesne.
Glen Hansard/ narodil sa v roku, 1970 je frontmanom írskej skupiny The Frames. Popri tom pôsobí aj v ďalšej kapele The Swell Season, ktorú založil spolu s českou speváčkou Markétou Irglovou. V roku 2007 získala táto dvojica za pieseň Falling Slowly z filmu Once prestížneho Oscara.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.