Očami Doroty Nvotovej

Buddhove modré oči sa pozerajú na všetky svetové strany – a je jedno, či ste kresťan, buddhista, alebo ateista – cítite „to“. Ťažko povedať, čo je to „to“, ale niektorí to cítia veľmi intenzívne (mne sa dakedy roztočí aj hlava), iní cítia len neobvyklý pokoj na duši. Ale necítiť nič – to sa nedá. Aj môj ultra racionálny anglický frajer cíti niečo, pokoj, dobro, lásku. Ja sa prikláňam k teórii, že toto miesto je proste vymodlené. V okruhu pár štvorcových kilometrov sú desiatky kláštorov, tisícky mníchov a stovky meditujúcich – to sa nedá necítiť, aj keby ste spadli z Marsu. Amôžu si tu obchodníci zdierať turistov v stánkoch s buddhistickými suvenírmi, aj tak „to“ tu je. Najodľahlejší z kláštorov sa volá Kopan (www.kopan-monastery.com) – sídli na kopci asi pol hodiny pešo od Boudhy. Je v ňom 370 mníchov, väčšina maličkých detí od 6 rokov. Tento kláštor je ukážkou, ako to treba robiť. Ako uživiť také veľké množstvo mníchov z chudobných rodin, z ktorých veľký počet sú polosiroty. Tento kláštor vyrába svoje vlastné výrobky (napríklad vonné tyčinky), ktoré predáva turistom, ale hlavne si vymysleli systém sponzoringu – tak ako niekto sponzoruje nejaké chudobné africké dieťa, tak môže sponzorovať aj malého mnícha.  Mnohí z nich sú utečenci z Tibetu, potom aj Nepálčania, Sikkimčania, Bhutánci...Kláštor organizuje niekoľko kurzov meditácie a buddhizmu do roka a za rozumné peniaze (okolo 100 USD vrátane ubytovania a jedla) tu môžete týždeň bývať s mníchmi, študovať, meditovať, alebo si len tak vstúpiť do seba. Na kopci nad Kathmandu, s krásnym výhľadom, obklopení pestovanou záhradou. Treba však dodržiavať isté pravidlá – neklamať, nekradnúť a nezabíjať (ani hmyz). Je to paráda, len tak tu byť a nasávať energiu. Ono sa človeku hneď naskytá otázka, prečo to mladých ľudí ťahá sem, a nie do kostola? Prečo sa radšej mladí neohliadnu po „klasickej“ alternatíve? Je vôbec niečo takéto? Existuje na Slovensku kláštor, kde môžete byť s mníchmi a učiť sa od nich, nasávať posvätnú atmosféru, žiť nejaký čas v tichosti, v rešpekte a stávať sa lepším? Je to zlyhanie svetovej mládeže alebo cirkvi, že hľadajú inde? Neviem. Ja nehľadám, iba pozorujem. A z čisto pozorovateľského hľadiska je to na očistnú fázu života, keď potrebujete vypnúť vonkajšok a ísť do seba, úplne ideálne. Netreba byť buddhistom, ani to tu po vás nikto nechce. Ale tým, čo to tu už majú za sebou, svietia oči. Veď viete, čo myslím.