S kamarátom sme chvíľu váhali, či hmlistý jesenný deň stráviť na cintoríne. Cesta metra z centra tam trvá asi dvadsať minút a rozmaznaní veľkorysosťou londýnskych múzeí, kde sa väčšinou neplatí vstupné, sa nám sedem libier za vstup na akési pohrebisko zdalo veľa. Nakoniec však zvíťazil šiesty zmysel a šli sme. Už po prvých krokoch za bránou Západnej časti Highgate sme vedeli, že sme urobili dobre. V obrovskom lesoparku leží v gotických hrobkách až 170-tisíc velikánov histórie aj súčasnosti. Dalo by sa o ňom hovoriť aj ako o najluxusnejšom a najdrahšom cintoríne viktoriánskej doby, ktorá obľubovala pompéznosť. Svojím zvláštnym čarom vás vtiahne do príbehu starého viktoriánskeho Anglicka ako azda žiadna iná pamätihodnosť metropoly. Je celkom opodstatnené, že vás sem pustia len so sprievodcom, ktorý vám počas hodinovej trasy odkryje tajomstvá krýpt slávnych obyvateľov pochmúrneho Londýna z 19. storočia. Zo storočia, kde sa to všetko začalo.
.lesk a bieda Highgate
Highgate vznikol v kríze. V roku 1839 vysoká úmrtnosť spôsobila, že v metropole nebolo už na mŕtvych miesta. Pochovávalo sa, kde sa dalo, trebárs aj na uliciach. S miestami na hroby sa začalo obchodovať. Parlament preto odsúhlasil vznik siedmich súkromných cintorínov. Jedným z nich sa stal aj Highgate. Prestížna poloha v najvyššom bode veľkomesta, starostlivosť najlepších architektov a záhradníkov z neho postupne urobili najprestížnejšie miesto posledného odpočinku, určené najmä pre bohatých.
V jednej časti sa architekti inšpirovali egyptským štýlom, ktorý bol vtedy v móde, takže tento kút teraz pripomína Údolie kráľov. Do tunajších krýpt sa vošlo až dvanásť truhiel. Práve Údolím kráľov sa dostanete až k takzvanému Libanonskému okruhu. Tento oblúk s gotickými kryptami vznikol tak, že okolo cédrového stromu začali kopať 73-metrový kruh. Zmestilo sa tam až do tisícky mŕtvych. Väčšiu časť cintorína dostala anglikánska cirkev a malú časť vyhradili pre takzvaných odpadlíkov. Právo na pochovanie sa predávalo „na doživotie“ a aj napriek veľmi vysokým cenám bol oň veľký záujem medzi najrôznejšími spoločenskými vrstvami. Pre značný úspech cintorína musela správcovská spoločnosť prikupovať ďalšiu pôdu, až vznikla východná polovica cintorína. Až tri desiatky pohrebov denne zabezpečovali pokladnici cintorína ohromné zisky.
Začiatkom minulého storočia začala však sláva cintorína upadať. V modernejšej spoločnosti totiž klesol záujem o pompézne pohreby. Ďalšou ranou pre Highgate bola prvá svetová vojna, pretože muži, ktorí sa starali o miesto posledného odpočinku slávnych osobností, museli narukovať. A keďže smola sa väčšinou hromadí, správcovskú spoločnosť navyše ešte postihol bankrot. Až v polovici 70. rokov sa k slovu dostal spolok nazvaný Priatelia cintorína Highgate a trvalo mu desiatky rokov, kým oprášil zašlú slávu tohto miesta. Z niekdajšej perly Londýna sa totiž stala zarastená divočina.
.kde sa vzal Litvinenko?
V starej západnej – a aj najpompéznejšej – časti cintorína, kde sa obchôdzka so sprievodcom pre turistov začína, prichádza prvé prekvapenie. „Stojíme pri hrobe Alexndra Litvinenka,“ vysvetľuje sprievodca a ľudia začnú automaticky odskakovať od nenápadného hrobu, ktorý len fotografiou pripomína človeka, ktorý podľa všetkého zaplatil vlastným životom za nelojálnosť voči Kremľu. „Nemusíte sa báť, je pochovaný v špeciálnej truhle, ktorá zabraňuje prenikaniu žiarenia,“ rýchlo dodáva muž, ktorý nás sprevádza. Keď sa už skupinka upokojí, opýtame sa, ako sa Litvinenko dostal do tejto historickej časti cintorína, kde sa inak už nepochováva. To však nie sú jediné otázniky, ktoré pretrvávajú okolo tohto exspolupracovníka KGB aj po jeho smrti.
.veľkí až po smrti
Ak by ste hľadali na Highgate dušičkovú atmosféru, budete sklamaní. Nenájdete tam ani chryzantémy, ani zapálené sviečky, ani spomínajúcich príbuzných. Takéto prejavy úcty mŕtvym by zrejme spravovatelia miesta ani nedovolili, keďže sa všemožne snažia zachovať ducha dávnejšej doby. Dnes už nezasahujú ani do bujnej vegetácie a neopravujú sochy, iba ak by hrozil úraz. Podľa nášho sprievodcu však niektorá z 50-tisíc hrobiek vždy odkryje svoje prekvapenie.
Iba nedávno sa odborníkom podarilo otvoriť „mauzóleum“ Juliusa Beera, bohatého vlastníka denníka The Observer, ktorého pre finančný úspech odkopla prísna viktoriánska spoločnosť, kde sa peniaze tolerovali, iba ak boli zdedené. Preto sa rozhodol pre slávu po smrti a objednal si u talianskych umelcov vlastné mauzóleum. Sumu, ktorú vynaložil na postavenie najvyššej hrobky cintorína, aby sa tak poslednýkrát vysmial upätej spoločnosti, predstavovala na dnešné pomery asi 3 milióny libier. Architekti túto malú kaplnku so zlatým stropom reštaurovali až tri mesiace.
Kvôli zákonom 19. storočia musel v ilegalite boxovať nesmierne obľúbený šampión Thomas Sayers. Na jeho zápas v podzemí, ktorý označili za Svetový šampionát, sa prišlo pri najvyššom stupni utajenia pozrieť asi 50-tisíc ľudí vrátane šéfa londýnskej polície a množstva osobností verejného života. Verejnosť sa neskôr vyzbierala na dôchodok pre boxera a suma presiahla všetky dovtedajšie verejné zbierky. Po jeho smrti prišlo na rozlúčku so športovcom na Highgate desaťtisíc ľudí. Jeho hrobku stráži socha jeho miláčika, psa Liona, ktorý nechýbal na pohrebe s čiernou páskou okolo krku.
.marx je vľavo. Samozrejme.
„Choďte ďalej stále vľavo a potom zase vľavo,“ usmerňuje nás pani v novšej východnej časti Highgate, keď sa spýtame na miesto hrobky otca komunizmu Karla Marxa. Obrovskú bustu vidíme už z diaľky. Nedá sa prehliadnuť nielen pre skupiny fotografov a zvedavcov, ale aj pre nám dobre známe črty filozofa komunizmu. Pôvodne vraj Marxovi a jeho rodine patrila len malá tabuľa. Výjazdy vandalov a v 70. rokoch dokonca pokus o bombový útok viedli k úpravám hrobky, až dosiahla gigantické rozmery. Okolo Marxa nájdete hroby ďalších socialistických revolucionárov, takže prívrženci socializmu pokladajú túto oblasť cintorína takmer za pútnické miesto. Davom záujemcov by sa Karol Marx určite radoval. Len neviem, či sa namiesto toho neobracia v hrobe, lebo priamo oproti nemu celkom nenápadne stojí pomník anglického mysliteľa liberalizmu a princípu laissez-faire Herberta Spencera.
.lesk a bieda Highgate
Highgate vznikol v kríze. V roku 1839 vysoká úmrtnosť spôsobila, že v metropole nebolo už na mŕtvych miesta. Pochovávalo sa, kde sa dalo, trebárs aj na uliciach. S miestami na hroby sa začalo obchodovať. Parlament preto odsúhlasil vznik siedmich súkromných cintorínov. Jedným z nich sa stal aj Highgate. Prestížna poloha v najvyššom bode veľkomesta, starostlivosť najlepších architektov a záhradníkov z neho postupne urobili najprestížnejšie miesto posledného odpočinku, určené najmä pre bohatých.
V jednej časti sa architekti inšpirovali egyptským štýlom, ktorý bol vtedy v móde, takže tento kút teraz pripomína Údolie kráľov. Do tunajších krýpt sa vošlo až dvanásť truhiel. Práve Údolím kráľov sa dostanete až k takzvanému Libanonskému okruhu. Tento oblúk s gotickými kryptami vznikol tak, že okolo cédrového stromu začali kopať 73-metrový kruh. Zmestilo sa tam až do tisícky mŕtvych. Väčšiu časť cintorína dostala anglikánska cirkev a malú časť vyhradili pre takzvaných odpadlíkov. Právo na pochovanie sa predávalo „na doživotie“ a aj napriek veľmi vysokým cenám bol oň veľký záujem medzi najrôznejšími spoločenskými vrstvami. Pre značný úspech cintorína musela správcovská spoločnosť prikupovať ďalšiu pôdu, až vznikla východná polovica cintorína. Až tri desiatky pohrebov denne zabezpečovali pokladnici cintorína ohromné zisky.
Začiatkom minulého storočia začala však sláva cintorína upadať. V modernejšej spoločnosti totiž klesol záujem o pompézne pohreby. Ďalšou ranou pre Highgate bola prvá svetová vojna, pretože muži, ktorí sa starali o miesto posledného odpočinku slávnych osobností, museli narukovať. A keďže smola sa väčšinou hromadí, správcovskú spoločnosť navyše ešte postihol bankrot. Až v polovici 70. rokov sa k slovu dostal spolok nazvaný Priatelia cintorína Highgate a trvalo mu desiatky rokov, kým oprášil zašlú slávu tohto miesta. Z niekdajšej perly Londýna sa totiž stala zarastená divočina.
.kde sa vzal Litvinenko?
V starej západnej – a aj najpompéznejšej – časti cintorína, kde sa obchôdzka so sprievodcom pre turistov začína, prichádza prvé prekvapenie. „Stojíme pri hrobe Alexndra Litvinenka,“ vysvetľuje sprievodca a ľudia začnú automaticky odskakovať od nenápadného hrobu, ktorý len fotografiou pripomína človeka, ktorý podľa všetkého zaplatil vlastným životom za nelojálnosť voči Kremľu. „Nemusíte sa báť, je pochovaný v špeciálnej truhle, ktorá zabraňuje prenikaniu žiarenia,“ rýchlo dodáva muž, ktorý nás sprevádza. Keď sa už skupinka upokojí, opýtame sa, ako sa Litvinenko dostal do tejto historickej časti cintorína, kde sa inak už nepochováva. To však nie sú jediné otázniky, ktoré pretrvávajú okolo tohto exspolupracovníka KGB aj po jeho smrti.
.veľkí až po smrti
Ak by ste hľadali na Highgate dušičkovú atmosféru, budete sklamaní. Nenájdete tam ani chryzantémy, ani zapálené sviečky, ani spomínajúcich príbuzných. Takéto prejavy úcty mŕtvym by zrejme spravovatelia miesta ani nedovolili, keďže sa všemožne snažia zachovať ducha dávnejšej doby. Dnes už nezasahujú ani do bujnej vegetácie a neopravujú sochy, iba ak by hrozil úraz. Podľa nášho sprievodcu však niektorá z 50-tisíc hrobiek vždy odkryje svoje prekvapenie.
Iba nedávno sa odborníkom podarilo otvoriť „mauzóleum“ Juliusa Beera, bohatého vlastníka denníka The Observer, ktorého pre finančný úspech odkopla prísna viktoriánska spoločnosť, kde sa peniaze tolerovali, iba ak boli zdedené. Preto sa rozhodol pre slávu po smrti a objednal si u talianskych umelcov vlastné mauzóleum. Sumu, ktorú vynaložil na postavenie najvyššej hrobky cintorína, aby sa tak poslednýkrát vysmial upätej spoločnosti, predstavovala na dnešné pomery asi 3 milióny libier. Architekti túto malú kaplnku so zlatým stropom reštaurovali až tri mesiace.
Kvôli zákonom 19. storočia musel v ilegalite boxovať nesmierne obľúbený šampión Thomas Sayers. Na jeho zápas v podzemí, ktorý označili za Svetový šampionát, sa prišlo pri najvyššom stupni utajenia pozrieť asi 50-tisíc ľudí vrátane šéfa londýnskej polície a množstva osobností verejného života. Verejnosť sa neskôr vyzbierala na dôchodok pre boxera a suma presiahla všetky dovtedajšie verejné zbierky. Po jeho smrti prišlo na rozlúčku so športovcom na Highgate desaťtisíc ľudí. Jeho hrobku stráži socha jeho miláčika, psa Liona, ktorý nechýbal na pohrebe s čiernou páskou okolo krku.
.marx je vľavo. Samozrejme.
„Choďte ďalej stále vľavo a potom zase vľavo,“ usmerňuje nás pani v novšej východnej časti Highgate, keď sa spýtame na miesto hrobky otca komunizmu Karla Marxa. Obrovskú bustu vidíme už z diaľky. Nedá sa prehliadnuť nielen pre skupiny fotografov a zvedavcov, ale aj pre nám dobre známe črty filozofa komunizmu. Pôvodne vraj Marxovi a jeho rodine patrila len malá tabuľa. Výjazdy vandalov a v 70. rokoch dokonca pokus o bombový útok viedli k úpravám hrobky, až dosiahla gigantické rozmery. Okolo Marxa nájdete hroby ďalších socialistických revolucionárov, takže prívrženci socializmu pokladajú túto oblasť cintorína takmer za pútnické miesto. Davom záujemcov by sa Karol Marx určite radoval. Len neviem, či sa namiesto toho neobracia v hrobe, lebo priamo oproti nemu celkom nenápadne stojí pomník anglického mysliteľa liberalizmu a princípu laissez-faire Herberta Spencera.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.