Podľa mňa človek beží iba vtedy, keď ho naháňajú. Vtedy to má zmysel a je to aj užitočné, lebo keby ťa tí čo ťa naháňajú, dobehli, tak máš po chlebe, ako sa hovorí. Takže ani nebehám, ani na výlety nechodím, sedím v našom starobinci, dosť sa nudím a čakám na jar. Viem, ešte budú aj Vianoce, ale to ma veľmi netanguje, aj tak nedostanem nič pod stromček, lebo nemám od koho. Čumel som minule v tomto ničnerobení na telku a videl som film o Hitlerovi. Nemôžem pochopiť, jako sa ho mohli tak báť, veď bol vyslovene na smiech, normálne vážne konkuroval Chaplinovi, ktorý si z neho robil srandu v tom filme, neviem už, jako sa volal. Tak ten ozajstný Hitler bol ešte smiešnejší. To je neuveriteľné. Ale najneuveriteľnejšie boli zábery na tie baby. Teda ženy. Staré, mladé, v stredných rokoch, rôzne povolania, robotníčky aj doktorky a keď ho uvideli, nielenže mali slzy v očiach, ale mali normálne zaľúbené pohľady, jako to len ženské vedia. Milovali ho. Ženy sa vždy musia do niekoho zamilovať, potrebujú to. Keď sa zamilovali do Ježiša, to sa dalo pochopiť, ale jako sa môžu zamilovať do takého chuja, jako bol Hitler, to nepochopím. Alebo do Stalina. Keď sa žena zamilovala do Ježiša, lebo sa jej prisnil, tak vstúpila do kláštora, obetovala mu život. A keď sa zamilovala do Hitlera alebo Stalina, tak vstúpila do strany. Tiež obetovala život, ale koľkokrát to potom za života ešte oľutovala. Lebo strana nevydrží tak dlho jako Pán Boh, aj keď sa o to môže jako chce usilovať. Mimochodom, Kadlečíková, naša vrátnička, sa mi priznala, že minule otvorila môj list, čo som ti písal a že nemám písať „jako“, ale „ako“. Povedz mi, jako môžem písať „ako“, keď hovorím „jako“. Ale ona povedala, že hovorová reč je niečo iné ako písaná. Zaujímavé, že nepovedala ani slovo o tom, prečo číta cudzie listy, ako /!/ keby to bolo niečo bežné. Ale odbočil som, prepáč. Poznal som jednu učiteľku, tá mi rozprávala, že jej babka sa zaľúbila do Mečiara voľakedy pred dvadsiatimi rokmi a chodila pravidelne na tie jeho mítingy a tá moja známa bola zvedavá, tak tam raz išla s ňou a keď mal Mečiar prejav a všetky babky kričali a nadšene tlieskali, ona netlieskala a jej babka jej povedala „tlieskaj, lebo ťa zabijú“. Taká veľká to bola láska. Tým, pravda, nechcem Mečiara prirovnávať k Stalinovi alebo Hitlerovi, na nich nemal. Ale mal dačo do seba. Lenže – čo bolo, bolo, dnes je niečo iné. Svet je v pohybe, len nevieme, ktorým smerom. Maj sa, Miro.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.