Keďže je majster spisovateľ, je jeho vízia high-tech telefónov opísaná spôsobom, ktorý okrem humornosti vyplývajúcej aj z titulu knihy obsahuje to, čomu sa vraví „dobrá próza“ – schopnosť zachytiť aj tie najhnidopišskejšie zákutia ľudskej duše, a to tak, že čitateľ sa cíti nielen priamo oslovený, ale priamo zasiahnutý, pristihnutý pri svojom najhnusnejšom a najúzkostlivejšie stráženom čine.
Videotelefóny, ktoré sa v knihe vyskytnú, umožňujú používateľovi presne to, čo majú v popise – telefonovanie so živým obrazom. Na rozdiel od, povedzme, skypovania, keď človek sedí prikovaný pred počítačovou obrazovkou, s videofónom sa dá hýbať a tým pádom aj vykonávať rôzne činnosti –také, ktorým sa venujeme aj keď so slúchadlom na uchu a fingovaným empatickým pritakávaním miešame na sporáku guláš alebo jednou rukou prebaľujeme dieťa.
Kamerka však sníma všetko a knižní Američania pomaly, ale isto panikária, že svojim blízkym nestoja za to, aby im venovali päť minút plnotučnej pozornosti. Prepadajú sa hlbšie do svojej neistoty, a to je len jeden z problémov – telefón môže zazvoniť kedykoľvek a keďže ste live on video, treba stále dobre vyzerať, byť v plnej poľnej, s mejkapom, nagélovanými fúzikmi atď. Uff. Pohotoví operátori v knihe vyriešili aj tento problém: výrobou masky, ktorú si nasadíte ako svoju dokonalú kópiu. V ďalšej etape sa však masky začali lúpať, ľudia boli z telefonovania vystresovaní čoraz viac, až nakoniec videofóny skrachovali a boli stiahnuté z predaja.
Keď mi pred týždňom kamarát v NYC ukazoval na iPhone posledný výdobytok techniky – zabudovanú kamerku – hneď som sa opýtala, či sa necíti obmedzený tým, že pri telefonovaní žene musí teraz stáť v pozore. Povedal, že trochu aj to, ale že ho omnoho viac štve, že si hneď, ako zazvoní mobil, začne uhládzať vlasy a v odrazových plochách sa ubezpečovať, že vyzerá dosť reprezentatívne. Rýchlo sa však vrátil k agitácii o nesporných výhodách videoprenosu. Nepochodil. Predsa len je fajn môcť si popri telefonovaní v „trenclách“ slobodne šúpať špinu spomedzi prstov na nohách.
Videotelefóny, ktoré sa v knihe vyskytnú, umožňujú používateľovi presne to, čo majú v popise – telefonovanie so živým obrazom. Na rozdiel od, povedzme, skypovania, keď človek sedí prikovaný pred počítačovou obrazovkou, s videofónom sa dá hýbať a tým pádom aj vykonávať rôzne činnosti –také, ktorým sa venujeme aj keď so slúchadlom na uchu a fingovaným empatickým pritakávaním miešame na sporáku guláš alebo jednou rukou prebaľujeme dieťa.
Kamerka však sníma všetko a knižní Američania pomaly, ale isto panikária, že svojim blízkym nestoja za to, aby im venovali päť minút plnotučnej pozornosti. Prepadajú sa hlbšie do svojej neistoty, a to je len jeden z problémov – telefón môže zazvoniť kedykoľvek a keďže ste live on video, treba stále dobre vyzerať, byť v plnej poľnej, s mejkapom, nagélovanými fúzikmi atď. Uff. Pohotoví operátori v knihe vyriešili aj tento problém: výrobou masky, ktorú si nasadíte ako svoju dokonalú kópiu. V ďalšej etape sa však masky začali lúpať, ľudia boli z telefonovania vystresovaní čoraz viac, až nakoniec videofóny skrachovali a boli stiahnuté z predaja.
Keď mi pred týždňom kamarát v NYC ukazoval na iPhone posledný výdobytok techniky – zabudovanú kamerku – hneď som sa opýtala, či sa necíti obmedzený tým, že pri telefonovaní žene musí teraz stáť v pozore. Povedal, že trochu aj to, ale že ho omnoho viac štve, že si hneď, ako zazvoní mobil, začne uhládzať vlasy a v odrazových plochách sa ubezpečovať, že vyzerá dosť reprezentatívne. Rýchlo sa však vrátil k agitácii o nesporných výhodách videoprenosu. Nepochodil. Predsa len je fajn môcť si popri telefonovaní v „trenclách“ slobodne šúpať špinu spomedzi prstov na nohách.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.