Nebožtíci žičia vede

Odchod človeka na večný odpočinok nepatrí k témam, o ktorých by ktokoľvek často a rád uvažoval, nieto ešte čítal. Ak už sa naše úvahy zvrtnú týmto smerom, uvažujeme o tom, čo sa stane s našou dušou po smrti, prípadne aký odkaz tu v mysliach a srdciach ľudí po sebe zanecháme. Tí materialistickejšie založení možno zauvažujú nad tým, čo sa stane po smrti s ich majetkom a s notárom spíšu svoj závet. Málokto však bude dobrovoľne rozmýšľať o tom, čo sa stane po smrti s jeho telom a že by to mohlo byť aj inak, ako je to v našich končinách bežné a v jeho rodine tradičné. S úľavou nechá tieto úvahy radšej na svojich pozostalých, a praktický výkon na personál zdravotníckych zariadení a pohrebných služieb. 

Lenže naše telo nemusí skončiť pochované v zemi, spálené na popol a uložené v urne do zeme či do urnového paneláku zvaného kolumbárium, prípadne rozsypané niekde na obľúbenej lúke (pozor, ak niečo také plánujete urobiť mimo miest na to vyhradených a nechcete porušovať zákon, budete na to potrebovať súhlas starostu, pod ktorého územie tá lúka spadá, aj keby hneď bola vo vašom súkromnom vlastníctve). Dnes už existuje aj zopár modernejších spôsobov „pochovávania“, pri ktorých sa využitie tela na vedecké účely môže javiť ako to najdôstojnejšie riešenie. 

Keď telesná schránka doslúži svoju službu pre živú dušu, skôr ako ju vrátime do kolobehu v prírode, môže ešte dobre poslúžiť ďalším živým. Asi najbežnejší spôsob, ktorý je už i u nás dostatočne známy, využívaný a akceptovaný, je transplantácia orgánov. V niektorých krajinách legislatíva vyžaduje, aby sa predtým človek sám prihlásil do registra darcov. U nás je to naopak, každý občan je automaticky považovaný za darcu orgánov na transplantáciu, pokiaľ nevyplní vyhlásenie, že si to neželá. Neplnoletých môže vyhlásiť za „nedarcu“ ich zákonný zástupca, po dovŕšení plnoletosti však to vyhlásenie stráca platnosť. 

Menej bežné je darovať nielen niektoré orgány, ale celé svoje telo. Medici aj lekári sa na ňom môžu naučiť to, čo pomôže zachrániť život či zdravie iným. Možno predstava nechať sa skúmať ako pokusný králik vyzerá na pohľad drsne a neúctivo, rôzne morbídne historky z anatomických cvičení medikov kolujúce medzi pospolitým ľudom tiež nepridávajú nádejnému darcovi tela na ochote, v skutočnosti je to však využitie veľmi vznešené. Ako pre .týždeň potvrdila prednostka Anatomického ústavu UPJŠ v Košiciach prof. MUDr. Darina Kluchová, PhD., pomaly sa menia postoje ľudí k darcovstvu: „V minulosti nám ľudia venovali svoje telo najčastejšie z ekonomických dôvodov, pretože nemali na pohreb, báli sa,  že príbuzní ich ani len nedajú dôstojne pochovať. Dnes to začínajú brať inak, prídu sa pozrieť, vidia vysokú úroveň, akou je s telami nakladané, majú dobrý pocit, že sa ich život ešte neskončil, že ešte pomôžu dobrej veci.“ 

Z pohľadu vlastníka tela ide skutočne o prejav altruizmu, pretože na vedecké účely sa môže telo len darovať, podľa súčasnej legislatívy nie je možné s ním obchodovať. Na Slovensku treba napísať vyhlásenie overené notárom o tom, že svoje telo po smrti daruje na študijné a výskumné účely, a to Ústavu anatómie pri lekárskych fakultách v Bratislave alebo Košiciach. Najlepšie je vopred sa s ústavom spojiť a vyžiadať si všetky potrebné informácie. 

V celej histórii medicíny prevládal mimoriadny nedostatok materiálu potrebného na anatomické cvičenia budúcich lekárov. Spočiatku sa na pitvanie používali najmä popravení (občas i živí) zločinci. Táto tradícia vyvrcholila v 18. a 19. storočí vo Veľkej Británii, keď tu začali vznikať súkromné anatomické školy pre medikov. Až do schválenia Anatomického zákona v roku 1836 boli odsúdenci aj jediným oficiálnym zdrojom ich študijného materiálu. V časoch, keď sa verilo v doslovné telesné zmŕtvychvstanie z hrobu, bola pitva trest krutejší ako smrť a tento odstrašujúci moment bol aj dôvodom, prečo sa vôbec do britského práva zaviedla. 

Anatómia celého tela je dávno preskúmaná a opísaná, medici nemusia znovu objavovať objavené. Teoreticky by anatómiu mohli čisto a bezpečne študovať len na modeloch alebo napríklad na digitálnych 3D simulátoroch. Napriek tomu sa od pitiev celkom neupustilo. V pitevni sa totiž medici neučia len anatómiu a potrebnú zručnosť na rôzne medicínske a chirurgické zákroky. Dostávajú sa v nej, často prvýkrát v živote, do bezprostredného kontaktu s mŕtvym telom a učia sa s takouto krajnou situáciou vyrovnávať a zvládať ju so cťou. Profesorka Kluchová sa po vzore zahraničných univerzít, kde istý čas pôsobila, pokúsila zaviesť aj na košickej lekárskej fakulte pietnu spomienku, keď študenti vzdajú hold a vďaku darcom a zapália za nich sviečky. „Bol to pre nich veľmi silný emocionálny zážitok, napokon, ide o ich úplne prvých pacientov.“ Ako ďalej vysvetľuje, nielen medici využívajú služby Anatomického ústavu. „Stáva sa nám,“ hovorí profesorka Kluchtová, „že k nám príde lekár, ktorý si potrebuje vyskúšať neobvyklú či komplikovanú operáciu. Vďaka darcom tak môže zachrániť živému pacientovi zdravie aj život.“  

Podľa vyjadrenia prednostky Anatomického ústavu LFUK doc. MUDr. Elišky  Kubíkovej, PhD. pre .týždeň, v Bratislave kadávery, ako sa odborne a trochu neosobne hovorí mŕtvym telám, využívajú medici tiež v prvom  rade na študijné účely. Okrem toho sa tu nepravidelne organizujú workshopy pre lekárov k nových operačným technikám a postupom z oblasti ortopédie a traumatológie. V Bratislave robia aj výskum, sledujú sa možné variability anatomických štruktúr, realizujú tiež výskum v rámci hipoccampu, hílu sleziny, inervácie appendix vermiformis, rôzne cievne anomálie. 

Ľudské telá sú často potrebné aj v celkom iných výskumných projektoch, ako je samotná medicína. Niekoľko z nich opisuje americká novinárka Mary Roach vo zvláštnej, ale výborne napísanej knihe, ktorá vyšla aj v českom preklade Jak si žijí nebožtíci s podtitulom Využití lidských ostatků ve vědeckém výzkumu (Dokořán, 2009). Za to, že dnes môžeme v zdraví prežiť čelný náraz autom do steny v stokilometrovej rýchlosti vďačíme vyše šesťdesiatročnému výskumu na reálnych ľudských telách. Dnes sa na väčšinu crash testov v automobilovom priemysle používajú figuríny, ale bez predošlého zistenia, aký zásah vydrží skutočná časť živého tela, napríklad o koľko centimetrov sa môžu maximálne stlačiť rebrá bez toho, aby boli poškodené mäkké tkanivá, je poznatok, že figurína bola nejako zdeformovaná, bezcenný. Podobné výskumy na reálnych telách boli potrebné napríklad aj pri testovaní športových zranení a s nimi súvisiaceho bezpečnejšieho výstroja. 

Mŕtve telá pasažierov leteckých katastrof výrobcov naučili veľa o tom, ako bezpečnejšie lietať. Dokázali, že prevažná väčšina nehôd lietadiel by sa dala teoreticky s vysokou pravdepodobnosťou prežiť, pretože sa odohrávajú pri štarte alebo pristávaní lietadla, a teda blízko pri zemi a v nízkej rýchlosti, takže úrazy nie sú smrteľné. Problém je však v tom, že málokedy sa podarí otvoriť aspoň polovicu núdzových východov a ľudia umierajú napriek tomu, že majú len dolámané nohy od nárazu. Nedokážu sa však doplaziť k otvorenému východu a zabije ich horúci vzduch a toxické výpary horiaceho lietadla. Navyše v panike, ktorá v lietadle nastane, ľudia do seba strkajú a šliapu po sebe, takže najväčšiu šancu na prežitie majú silní muži. 

Eticky sporný sa môže javiť aj americký vojenský výskum, pri ktorom pomáhajú kadávery nájsť také zbrane, ktoré nepriateľa neusmrtia, ale zastavia a znemožnia mu ďalší boj a tiež také, ktorých strely neprejdú obeťou, neodrazia sa od steny za ňou naspäť a neporania strelca. K vojenským výskumom patrí aj analýza zranení dolných končatín, ktorej cieľom je vhodnou obuvou zmierniť zranenia nášľapnými mínami. 

Vyššie zmienené americké výskumy sú však len výnimočné záležitosti, v realite sa aj tam až 80 % tiel darovaných vede používa na anatomické cvičenia. Niektoré americké univerzity sa špecializujú na konkrétne časti tela, napríklad na získavanie kostí pre výučbové účely, od forenznej vedy po kostné demonštrácie chorôb. Ale celé kostry, tak ako si ich ešte pamätáme z kabinetu biológie, sa celé roky takmer do celého sveta dovážali z Kalkaty. V roku 1985 India tento vývoz zakázala, pretože sa objavili informácie, že kvôli nemu sa unášajú a vraždia tisícky detí. Malú časť trhu prebrala Ázia, ale aj tu je pôvod materiálu veľmi sporný a kvalita nevalná, takže väčšinu učební dnes už vybavujú kostrami z umelej hmoty.   

Ak by dnes chceli Rusi uchovať Lenina večne živého, pravdepodobne by ho plastinovali. Voda v tkanivách sa nahradí tekutým silikónovým polymérom. Metódu vyvinul nemecký anatóm Günter von Hagens, ktorý ju, podobne ako ostatní odborníci, používa na tvorbu výučbových modelov pre anatomické programy a ako vhodnú náhradu pre odbory, kde nie je priestor na pitvy. Svetoznámym sa Hagens stal kontroverznou „umeleckou“ výstavou celých plastinovaných tiel pri rôznych ľudských činnostiach, od športu po sex , Korperwelten/Body Worlds, ktorá prvýkrát rozbúria emócie verejnosti v roku 1995 v Tokiu a odvtedy poburuje a zároveň dobre zarába vo viac ako v päťdesiatich mestách Ameriky, Európy a Ázie. V Číne trvá plastinácia tela rok, Američania techniku vylepšili a čas skrátili na desatinu, zato výsledok vydrží skutočne na večné časy. Cena rozhodne nie je ľudová, 50 000 dolárov si nemôže dovoliť každý. 

Sú tu však i ďalšie možnosti ako svoje telo úspornejšie, a takpovediac ekologicky spotrebovať. K bizarnostiam a možným technológiám budúcnosti, ktoré vo vyššie spomínanej knihe opisuje Mary Roach, patrí napríklad vodná redukcia, čo nie je nič iné ako rozpustenie tela s použitím vody v žieravine, lúhu. Na konci procesu ostane malá hromádka plná živín, ktorá sa dá použiť v poľnohospodárstve ako kompost. Zvyšok úplne sterilný a pH neutrálny sa vypustí do kanalizácie. Príšerná myšlienka? Majiteľ tohto patentu Kevin McCabe z Michiganu odpovedá protiotázkou, o čo je horšie neškodné pozostatky svojho blízkeho vypustiť do vody, ako keď pri spopolnení vyletí do vzduchu a navyše ho znečistí ortuťou z plomb. 

Vo Švédsku, kde až 70 % obyvateľstva chce byť spopolnených, má ďalšia ekologická technológia podporu švédskej cirkvi, kráľa Gustáva i väčšiny národa, ktorý rád záhradníči a triedi odpad. Biologička Susanne Wiigh-Masako má patent na sublimačné sušenie, tzv. lyofilizáciu, ktorá z tela vyrobí kompost pre spomienkový strom alebo ker v pamätnom parku na cintoríne, pri kostole či v záhrade rodiny. Toto už vyzerá takmer ako reinkarnácia, našťastie, zatiaľ stále len v skúšobnej prevádzke, bez účasti ľudských pozostatkov. 

Keď sa dostaneme do opisovania detailov, neexistuje žiadny dostatočne dôstojný koniec fyzického tela vrátane toho najklasickejšieho. Dajú sa použiť vhodne zvolené eufemizmy, ako anatomické darovanie, vodná redukcia či ekologický pohreb, ale to je len hra so slovami. To najdôležitejšie však nie je v slovách, ale v pocitoch ľudí, ktorí budú musieť ďalej žiť vedľa toho prázdneho miesta, čo zostalo po ich milovanom človeku. Možno sa s faktom, že telo je pominuteľné, využiteľné, rozložiteľné a po odchode duše rýchlo sa kaziace, dokážeme rýchlejšie zmieriť vtedy, keď si uvedomíme, že to nebolo telo, čo sme na drahom človeku milovali a obdivovali. Bolo to nehmotné a neuchopiteľné, city a myšlienky, fluidum, ktoré ťažko opísať, a to všetko tu s nami zostáva ešte dlho po tom, ako telo už nie je.