Izrael sa v kríze drží

Ďalšia vec je stále rastúci export, pomerne stabilná burza a realitný boom, ktorý podľa ekonomickej redakcie agentúry AP v lete urobil z Izraela realitnú mocnosť. Prečo sa židovského štátu dotkla globálna kríza oveľa menej ako ostatných vyspelých štátov? A ako je možné, že krajina, ktorá je v permanentnom ohrození, sa neotriasa v základoch? 

Odpovedí je niekoľko. Spomína sa napríklad úloha šéfa centrálnej banky Stanleyho Fishera. Podľa viacerých uznávaných ekonomických periodík patrí k top guvernérom vo svete. Ale netreba zabúdať ani na konzervatívnosť izraelských bánk pri hypotékach, na väčšie regulácie a napokon aj na fakt, že izraelskému priemyslu sa darí fungovať bez ohľadu nato, kto je práve vo vláde či v Bielom dome, prípadne v akom stave sú mierové vyjednávania. 

„Izraelskej ekonomike sa podarilo izolovať od politickej nestability. Je to aj preto, že ju ťahajú informačné a komunikačné technológie, farmaceutický priemysel a chemický priemysel. Tie nie sú až také závislé od vládnych rozhodnutí," vysvetlil CNN ekonomický analytik Jossi Mekelberg z britského think-tanku Chatham House.

Izrael vždy v kríze rozkvitá. Tunajšia mentalita velí vyhrabať sa z každej zamotanej situácie. Izraelčania nepoznajú „nie, nedá sa“ a razia teóriu, že keď to nejde sprava, určite to pôjde zľava. Preto sú takí dobrí v spúšťaní nových vecí aj v počiatočných štádiách veľkých projektov.  Vtedy, keď treba víziu a ochotu prevziať riziko. Izraelčania sú nastavení tak, že zlyhanie je výzva a bankrot nie je dôvod na zúfanie. Veď s bankou a veriteľmi sa dá vždy dohodnúť.

Novinár z denníka Jerusalem Post Saul Singer spolu s analytikom a bývalým zamestnancom Bushovej administratívy Danom Senorom (jeho mama pochádza z Košíc) napísali bestseller Start-up Nation, v ktorom ponúkajú svoje vysvetlenie úspechu izraelského hi-tech zázraku. Spomínajú izraelské investície do výskumu, prepojenie univerzít a výskumných centier, inovácie v armáde, ako aj podstatný fakt, že do Izraela sa prisťahovalo veľa ľudí s akademickým vzdelaním. Dôležité je aj unikátne podnikateľské prostredie židovského štátu. To sa podľa nich mohlo zrodiť len vďaka armáde. Senor a Singer píšu, že v izraelskom vojsku je bežné, že nižšie šarže oslovujú dôstojníkov krstným menom a nemajú problém vyjadriť nesúhlas. Navyše, do armády chodia Izraelčania pred vysokou školou a tú už absolvujú so znalosťou tímovej práce, líderstva a sú orientovaní na výsledok. Sú z nich individualisti, čo sa spoliehajú na seba, ale zároveň sú súčasťou sociálnej siete. Izrael je krajina, kde každý pozná každého, a platí, že priateľstvá a neskôr aj obchodné partnerstvá z armády, pretrvajú naveky. 

A to Izrael ešte pred dvadsiatimi rokmi zápasil s tisícpercentnou infláciou a jeho ekonomika nebola celkom trhová. Ekonomický analytik George Gilder napísal, že za súčasným izraelským hospodárskym zázrakom je ekonomická  politika Benjamina Netanjahua, ale ešte viac poznanie imigrantov z bývalého Sovietskeho zväzu, že socialistické ekonomické teórie jednoducho nefungujú. 

Gilder presne opisuje to, o čom sa ešte stále nehovorí nahlas. Teda, že tak ako Izrael potrebuje Ameriku diplomaticky, tak Amerika potrebuje izraelské inovácie a nápady. Napokon, Senorovi a Singerovi to povedal priamo jeden z výkonných pracovníkov eBay: „Je verejným tajomstvom, že naša firma a firmy ako Google, Cisco, Microsoft či Intel žijú a umierajú z toho, čo vytvoria izraelské tímy."   

Do Izraela prúdia obrovské investície, začínajúce spoločnosti, ktoré si niekde v garáži u babky založili géniovia z univerzity v Haife, kupujú veľké spoločnosti. Aj samotní Izraelčania expandujú. Majú najviac spoločností na zozname Nasdaq, ovládajú vysoko lukratívny trh s generikami a nehodlajú sa zastaviť. 

To všetko vytvára v Izraeli vysokopríjmové skupiny, ktoré môžu a chcú utrácať. Nie je výnimkou, že nezrekonštruovaný trojizbový byt v priemernej štvrti Tel Avivu stojí toľko ako malý dom so záhradou na Floride. Ceny nehnuteľností za posledný rok vzrástli o dvadsať percent a izraelskí i židovskí milionári z celého sveta utrácajú horibilné sumy za bývanie v prestížnych obytných projektoch v Jeruzaleme či v Tel Avive.  

K tomu sa pridáva relatívne stabilná bezpečnostná situácia, vláda s jasne protrhovou rétorikou a optimistické obyvateľstvo. Podľa štatistických zistení napriek tomu, že 45 percent ľudí má každý mesiac problém pokryť hypotéku a v niektorých odvetviach sa citeľne prepúšťa, takmer 80 percent Izraelčanov sú, čo sa týka budúcej životnej úrovne, optimisti. Ale aby to nebolo také jednoduché, treba pripomenúť, že izraelskú ekonomiku ohrozuje pomerne veľa nástrah. Okrem geopolitických aj vnútropolitické a hlavne spoločenské. 

Mnohí Izraelčania sa tešia z toho, ako sa im darí. Teda tí Izraelčania, ktorí nie sú nábožní, Arabi, nezamestnaní, invalidní alebo nemajú za sebou holokaust. Izraelský ekonomický boom si totiž užívajú hlavne výkonní zamestnanci vychytených hi-tech firiem, ľudia, čo pracujú sami na seba alebo sa zamestnali v niektorých štátnych podnikoch. Nerovnosti sú síce všade vo svete, ale v Izraeli majú pomerne dramatické rozmery, načo židovský štát upozornila aj OECD, do ktorej tento rok vstúpil.

Problémom je, že pracujúcich a úspešných ľudí bude v Izraeli čoraz menej. Ak sa zachová súčasný trend, budúcnosť vyzerá hrozivo. Už v súčasnosti nepracuje jeden z piatich mužov vo veku 35 až 54 rokov. Do práce nechodí 65 percent ultraortodoxných mužov, ktorí sa len modlia a dostávajú zato sociálne dávky. Aj takmer tretina arabských mužov je bez práce. Dôvodom je ich nízka kvalifikácia a fakt, že niektorí zamestnávatelia ich jednoducho nechcú.

Ultraortodoxné a arabské rodiny pritom majú najviac detí a ak sa nezmení súčasné nastavenie sociálneho systému a osnovy v náboženských školách, je veľký predpoklad, že tieto deti budú nasledovať svojich otcov. Už dnes je polovica detí v izraelských triedach z arabských alebo ultraortodoxných rodín. Je zrejmé, že Izrael nemôže túto ťarchu uniesť a ak neprinúti práceschopných mužov, aby sa začali zaujímať aj o obživu svojich rodín, môže o svoj hviezdny ekonomický status prísť.

Začali sa už programy na zapojenie ultraortodoxných do pracovného procesu, ale tie sú na dlhé lakte. V náboženských školách nenájdete počítače, o angličtinu a matematiku sa tam len obtrú. Ale práve toto sú predmety, ktorých zvládnutie si izraelský pracovný trh vyžaduje.

Jeden zo zamestnancov poprednej izraelskej hi-tech firmy si myslí, že práve tento problém ohrozuje izraelské pozície na trhoch ešte viac ako agresívne čínske kopírovanie a dumping: „Moja dcéra má 12 rokov. Mám strach, čo s ňou bude o takých tridsať rokov. Ja platím šialené dane, ktoré nejdú na to, aby školy zaplatili kvalitných učiteľov a aby sa zväčšil balík liekov, na ktoré sa dopláca len 15 percent z ich ceny. Idú na sociálne dávky pre zdravých mužov, ktorí sa odmietajú zapojiť do pracovného procesu. Mám jedinú dcéru a na ďalšie dieťa si už netrúfame. Pobožní majú po päť a viac detí. Aké dane bude platiť moja dcéra?"   

Hoci súčasná vláda rada hovorí o trhovej ekonomike a snahe povzbudzovať ľudí do práce, veľa nezmôže. Strany s ultaortodoxnými podporovateľmi sú súčasťou vládnej koalície a tým je povedané všetko. Obrovské úsilie a nemalé peniaze, ktoré Izrael vráža do svojho rozvoja, sa tak môžu začať topiť v neschopnosti stanoviť limity a oddeliť náboženstvo od štátu. A ak k tomu pridáme nestabilný región, nevyriešené susedské vzťahy, problémy s vodou a energetickú závislosť, čakajú Izrael ešte ťažké roky. Zostáva len dúfať, že teórie o izraelskej schopnosti premeniť nevýhody na výhody sa naplnia.