Neviem, čo je to inšpirácia

Áno, pripadá mi, akoby som tú knihu napísala veľmi dávno. Je pre mňa ťažké vracať sa k svojmu dielu po tom, ako ho dokončím. Tuším som tú knihu pár rokov ani neotvorila. Ak mám byť úprimná, dnes, predtým, ako sme sa mali stretnúť, som sa snažila rozpamätať, aké bolo byť tvorcom tej knihy, aké bolo písať ju. Ale spomenula som si. Pre mňa je veľmi dôležitá zmena – asi je to významný pojem pre každého spisovateľa, každého umelca – neustále sa vyvíjaš, meníš sa, aby si sa nevracala a neopakovala tie isté veci. Preto sú Dejiny lásky a Great House také odlišné knihy. Na druhej strane: dnes sa už ako spisovateľka poznám a viem, že tu je istý súlad, jednota štýlu, podľa ktorej sa dá určiť, že nová kniha je dielom tej istej autorky, čo napísala Dejiny lásky. 

Myslím, že je to prirodzené. Mám pocit, že všetky zložky môjho procesu písania sú dosť organické. Neverím na vytváranie pravidiel, ktoré by som mala dodržiavať. Verím na intuíciu a nasledovanie inštinktu, pokiaľ sa to dá. Napísala som toho už dosť, aby som vedela, že miestami je predstava toho, že neviem, kam smerujem a ako to dopadne, hrôzostrašná. Len tak sa však dokážem stratiť a následne objavovať veci. Len tak má dielo príchuť autentickosti. Nikdy si nesadnem a nepoviem si: „teraz idem urobiť toto,“ alebo „urobím to presne naopak“. Začnem tým, že píšem a píšem, skúšam vety, myšlienky, ktoré majú byť akýmisi sondami do emociálneho života, zisťujem, aká je moja nálada, a potom pomaličky nachádzam postavy a následne príbehy. Až potom si uvedomím, čo ma priťahuje a čo sa snažím povedať.

Myslím, že sú dosť odlišné na viacerých úrovniach. Veľmi mi na tom záležalo. 

Leo a Alma (pozn.: protagonisti z Dejín lásky) napriek tomu, že mi dali ohromne veľa slobody a radosti, boli istým spôsobom limitujúcimi postavami. Alma bola mladé dievča a tým pádom bola obmedzená v tom, čo bola schopná povedať, respektíve, čo som si ja mohla dovoliť povedať za ňu. A Leo bol starec, veľmi svojrázny typ muža, s vlastným zmyslom pre humor, ohraničený svojím príbehom a pôvodom. 

Pre Great House som chcela napísať postavy, ktoré by boli slobodnejšie a mali omnoho väčšie intelektuálne rozpätie. Nevybrala som si ich, jednoducho sa objavili. Chcela som napísať postavy s hlbokou psychológiou, aby cesta, ktorú človek podstúpi na to, aby pochopil, prečo sú, aké sú, bola dlhá a objavná. Ja sama som prešla dlhým procesom, kým som im začala rozumieť – ten proces je vlastne ich spoveďou. Celá kniha je v podstate zbierkou dlhých spovedí piatich rôznych hlasov, ktoré sa v rôznych bodoch prepájajú. 

V Dejinách lásky som vedela, že chcem dva príbehy zviazať dokopy, a že tá kniha bude vykúpením – vo finále je o záchrane literatúry, lásky a všetkých tých vecí. 

Atmosféra Great House je asi temnejšia. Spasiteľskú knihu som už napísala, teraz som chcela spraviť niečo iné. (Smiech.) Nechcela som pospájať jednotlivé príbehy takým jednoznačným spôsobom ako predtým – práve naopak, zaujímalo ma, ako ich môžem čo najviac udržať od seba, keď zároveň vytváram ich ozveny a symetrie: architektúru jednej knihy. To, že som im nedovolila jednoducho a jednoznačne sa pretínať, mi umožnilo udržiavať napätie.

Nemám rada, keď sú príbehy spletené do príliš pevných záverov, páčia sa mi otvorené konce. Verím, že romány by mali nastoliť omnoho viac otázok, než dokážu zodpovedať. 

Nie, písanie tej knihy bolo pre mňa nesmierne stresujúce. Netušila som, ako sa príbehy stretnú. Písala som presne v tom poradí, ako sa román odvíja. Leo, Alma, stratená kniha – nikdy som nevedela, čo sa stane ďalej, ani ktorým smerom ma to nesie. Pocit zlyhania bol ustavične prítomný. Postupom času som zistila jednu zásadnú vec: uvedomila som si, že keď je ten pocit zlyhania nablízku, idem na to dobre. Vtedy viem, že som v pozícii, keď sa mi ako autorke, a teda aj môjmu príbehu, stanú úplne nečakané veci. Dostanem sa na miesta, na ktoré sa dá dostať len veľmi ťažko. Keď sa cítim bezpečne, viem, že idem nesprávnym smerom. Panika z absolútneho zlyhania je pre moje písanie rozhodujúca. 

Čítam román Hansa Keilsona, nemeckého spisovateľa, v angličtine sa to volá The Death of the Adversary (pozn.: v nem. originále Der Tod des Widersachers). O knihe hovoria ako o „stratenej klasike“ čo je srandovný termín. Zhruba pred mesiacom knihu znovu vydal americký vydavateľ. Je úžasná. Autor je nemecký žid a knihu napísal, keď sa skrýval. Z Nemecka ušiel do Holandska, nie som si istá, kde presne román písal, ale bol ešte mladík. Celé je to o tom, čo to znamená nenávidieť, mať nepriateľa. Nepriateľ je označený písmenom B, no je to vlastne Hitler. Hitlerovo meno však nikdy nie je vypovedané, a rovnako nie je spomenuté ani židovstvo hlavného protagonistu.  

Je to nesmierna pocta. Bola som naozaj prekvapená. Ako autorka som vo veľkej miere hnaná pochybnosťami o sebe. Povedala by som, že sú pre mňa dokonca dôležité – trpím nimi a hnevajú ma, ale zároveň si uvedomujem, že sú istým spôsobom vitálne pre moju prácu, že som vďaka nim poctivá, pretože so sebou stále zápasím. Takže keď sa človeku dostane takéhoto ocenenia, je to veľmi príjemné. Som šťastná a veľmi vďačná, ale v zásade to nijako neovplyvní to, ako píšem. Zápas pokračuje. 

Nemyslím. Je možné, že ženy si ich viac uvedomujú. Čím som staršia, tým viac vnímam vnútorné pochybnosti takmer u každého. Rozdiel je v tom, že spisovateľ alebo umelec akéhokoľvek druhu je dennodenne nútený konfrontovať sám seba, pýtať sa kto je a kde sú jeho hranice – či už ako človeka, alebo ako umelca. Myslím si, že niekto, kto netvorí, možno dokáže vnútorné pochybnosti ľahšie ignorovať. Ale obávam sa, že trápia väčšinu ľudí. 

Hlavne je tvojou prácou neustále strhávanie ilúzií. Jedna vec, s ktorou žijeme a ktorá nás upokojuje, sú ilúzie, ktoré si o sebe vytvárame. Ilúzie o iných, o živote. Keď je tvojou úlohou rozháňať ich, môže to byť veľmi skľučujúce. 

Časovo musí byť ten proces flexibilný, pretože mám život aj mimo svojej kariéry. Niektorí spisovatelia si zvolia len život pre písanie, ale ja som sa rozhodla inak. Mám rodinu, a dostávam čas vyhradený pre seba a svoju prácu. Snažím sa ho čo najviac využiť. Keď pracujem, beriem to veľmi vážne. Verím, že pri písaní závisí úspech od toho, ako človek ovláda svoju vôľu. 

Samozrejme. Termín inšpirácia mi nič nehovorí, neviem čo to je, ani kto ju cíti. U mňa to funguje len tak, že si sadnem a sedím a robím. Zízam do papiera, nútim sa ostať pri stole a nevstať. Niekedy je to úplne bezvýsledné, ale naozaj nemám pocit, že ma tá práca sama príde nakopnúť. To musím urobiť ja a je to lopota. 

Výstrednosti asi nemám, aj na internet som pripojená. Želala by som si, aby to tak nebolo, ale... Je to zaujímavá otázka, pretože sme vlastne prvá generácia, ktorá musí zápasiť s týmito vyrušeniami, s tým, čo robia s našimi mozgami. Ktovie aké to bude mať následky a ako sa to podpíše práve na nás spisovateľoch a na našej produktivite. Mám pocit, že som relatívne disciplinovaná, ale e-maily si popri práci čítam. Keď už tam sú… 

Čítam dosť veľa prekladov. Moji obľúbení autori zväčša nie sú Američania. Bohužial budem musieť dať iné príklady, necítim sa dosť zbehlá v tvorbe mojich amerických súčasníkov. Mám veľmi rada nemeckú autorku Jenny Erpenbeck, je fantastická. Jej tretí román, Visitation (pozn.: v originále Heimsuchung), práve vychádza v angličtine. Prvá kniha, ktorá jej vyšla v preklade, sa volala Staré dieťa a iné poviedky (pozn.: preklad MM, v originále: Geschichte vom Alten Kind) – nádherné a veľmi silné. Má nesmierny talent. 

Prvé čo mi napadá: nech už ľudia čítajú akokoľvek, nechajme ich čítať. Na druhej strane sa bojím, či sa z našej kultúry nevytratí pomalosť. Čo sa stane, keď už nebudeme mať možnosť reflektovať a meditovať? Tým, že sa meníme na technologickú kultúru, je na tieto veci  čoraz menej príležitostí, nedostáva sa im podpory. Preferovaná je ohromná rýchlosť, bez vstrebávania. Zaujíma nás len povrch, už takmer nesiahame po hĺbke. Keď niečo čítam, povedzme, na iPade, čo ma zastaví, aby som si pomedzi to nepozrela kúsok filmu, neprečítala e-maily, alabo si na googli neoverila nejaký fakt? Čítanie takej knihy si predsa vyžaduje, že sa de facto odpojíš od života, dopraješ si byť s tým príbehom na chvíľu sám. Neviem si predstaviť, že by som na iPade dokázala čítať napríklad Thomasa Bernharda, ktorý je tiež mojím obľúbeným spisovateľom. Mám veľké obavy, že ľudský talent, ktorý nám umožňoval to pomalé hlboké čítanie, pomaly mizne. Nemyslím si, že zmiznú knihy, otázka však je, či sa nestanú raritou, a či sa na ľudí, ktorí ich budú čítať, nebude zvyšok populácie pozerať ako na čudákov.