Potrebujeme slovenskú Nokiu

Nikde na svete nevznikli prevratné firmy počas pár rokov. Mohlo sa od nás očakávať všeličo, no je pravda, že o mnohých veciach sa na Slovensku ani nerozhodovalo. Nezabúdajte, že najväčší podiel na hodnote výrobku majú tí na začiatku, čo robia dizajn, koncept či vývoj a potom tí, ktorí robia na konci služby zákazníkom. Úplne najmenej je toho uprostred, v rámci výroby a montáže. My sme fungovali tak, že sem prišli firmy, montážne haly a obchodné reťazce. Dodnes nás napĺňa hrdosťou, že sme veľká výrobňa áut. A popritom sme pozabíjali všetky kreatívne oblasti, ktoré tu boli. 

Mnohí ľudia, ktorí chceli robiť vo výskume, jednoducho odišli von za lepšími podmienkami. Všetci o tom rozprávajú, ale ja neviem, že by sa na našich vysokých školách vo veľkom robila poriadna veda a výskum. Okrem nejakého odpisovania alebo potemkinovských dedín, ktoré si tu stavajú za európske peniaze. Keď sa chce na Slovensku presadiť kvalitný dizajnér, musí ísť najskôr do zahraničia, spraviť si tam meno, a potom sa vrátiť. Poznám dizajnérov, grafikov a ľudí z kreatívnej oblasti u nás i v Česku, ktorí živoria.  

Teraz sa to prebúdza, verím, že časom vznikne slovenská Nokia. Súbežne s odchodom zahraničných firiem, ktoré využívajú lacnú pracovnú silu, aj na Slovensku vyrastajú domáce spoločnosti, ktoré stavajú na značke. Poznám ich asi desať alebo pätnásť. Vyrábajú sa tu napríklad bicykle Kellys. Spolupracujeme s Elcomom v Prešove, s firmou OMS v Dojči, je tu žilinský IPESOFT a podobne. Až teraz vznikajú fabriky, ktoré majú svojich majiteľov, tí sa vedia o ne starať a nedostali len majetky za korunu.  

Keď si vezmete vývoj obchodných spoločností, každá firma začína ako malá, väčšinou okolo nejakej osobnosti alebo nápadu. Potom sa firma rozrastá, prichádzajú ďalší ľudia. Časom je firma taká veľká, že sa už nedá riadiť. Začínajú pribúdať smernice, koordinátori a podobne. Teraz je zaujímavé obdobie, keď veľké zahraničné kolosy začínajú mať problémy samy so sebou. Akoby zamestnávali viac ľudí, ktorí to celé držia pokope, než zamestnancov, čo tvoria. Táto transformácia dá šancu mladým a malým firmám. 

V najbližších rokoch sa tento priemysel výrazne zmení. Do auta, postavom na elektropohone, nebudete potrebovať ozubené kolesá, prevodovky či výfukový systém. Také auto sa nebude vyrábať ako zložitý mechanizmus, ale podobne ako dnes notebook. Práve teraz je šanca zapojiť sa nejako do deľby práce vo svete aj pre slovenské firmy. Významný podnik nemusí mať desaťtisíc zamestnancov, ale nápad a produkt, ktoré oslovia. 

Takých ľudí tu bolo vždy dosť, len spoločnosť ich zakaždým vyhnala. U nás sa úspech necenil, ale závidel. Takto sú dokonca postavené aj naše rozprávky. Žili sme v kultúre, kde bohatý človek musí byť nevyhnutne zloduch. Myslím, že sa to postupne zmení. Poznám človeka, ktorý ako 60-ročný založil firmu, dnes má 74 a je úspešný tu, na Slovensku. 

Tie vlastnosti treba vidieť v súvislostiach, lebo Nemci po vojne boli v inej situácii než dnes. Všetko tam bolo zničené. Lenže niekedy sa krajina postaví na nohy lepšie, keď ju môžete nanovo vybudovať na zelenej lúke. Na Nemcoch som vždy obdivoval ich obrovskú usilovnosť, ktorá však klesá. Učím tam už 20 rokov a vidím na študentoch veľkú pedantnosť, zmysel pre detail. Oni používajú farebné ceruzky a rôzne rámčeky. Ja už poviem dosť, takto mi to stačí. Pre mňa je to dobré, no pre Nemca ešte nie. Majú takisto obrovskú disciplínu a poslušnosť. Samozrejme, niekedy to môže byť aj nevýhoda... 

Nemci po vojne pochopili, že musia svoju vedu preklopiť do biznisu. Funguje to nasledovne: Fraunhofer si „zazmluvní“ peniaze veľkých firiem na výskumné a poradenské projekty, ktoré tie spoločnosti chcú riešiť na rok dopredu. S tými kontraktmi potom idú na ministerstvo a na každé euro zo súkromného sektora dostanú euro od vlády. Tak získajú dve tretiny svojich peňazí a zvyšok im ide z rôznych europrojektov. Ak ľudia z univerzity vymyslia nejaké zaujímavé veci, tak vo Fraunhoferi z toho robia prototypy a hrajú sa s tým. Následne vznikne nejaký biznis model. Buď to predajú ako licenciu, alebo je založená nová firma, ktorá sa oddelí. 

Áno, ale s tým rozdielom, že nám vláda nedáva nič. (Smiech.) Preto sme nútení robiť viac vzdelávania a menej výskumu. Ale chceme to postupne meniť. 

Vezmite si, aký dojem asi zanechal film Hostel. U mňa bývala rok jedna Američanka a celé leto nosila šatku na hlave. Vraj si Slovákov našla na internete a na obrázkoch videla, že všetci chodia v šatkách. Predstavovala si to ako skanzen v Martine. Slovensko sa ide niekde prezentovať a pošlú tam baču, Jánošíka. Ja nemám nič proti folklóru, ale je to skutočne obraz našej krajiny? Američania tiež neposielajú na veľtrhy kovbojov a indiánov. 

Ten obraz sa zmení postupne, pretože veľa mladých Slovákov robí v medzinárodných firmách, kde sa prezentujú svojou prácou. Vnímanie Slovenska vytvára každý z nás, keď sme v zahraničí. Ale vytvárame ho aj tým, čo cudzinci uvidia a zažijú priamo u nás. Ja sa občas pred hosťami hanbím, lebo kuchári v reštauráciách nevedia variť a čašníci nevedia jedlo poriadne naservírovať. Snívame, že tu vybudujeme turistický ruch, pritom služby sú po 20 rokoch na mizernej úrovni. 

Nebolo to len u nás. Poctivosť a dobré slovo sa rátali. Dnes je takých len pár. Celý biznis akoby sa pomaly menil na podvádzanie. S neplatením faktúr sa v mnohých firmách chvália ako s riešením peňažného toku. Ďalší vám podstrčia neférovú zmluvu, kde si niečo neprečítate a oni vám povedia, že to je proste šikovnosť ich právnika. Z reklám v televízii azda ani jedna nie je stopercentne pravdivá. Manažéri z veľkých medzinárodných firiem sú nútení klamať. Nech mi niekto povie, ako sa dajú dlhodobo, každý rok, znižovať náklady o päť percent. Za určitou hranicou to môžete dosiahnuť len podvádzaním. Dlhodobý úspech v podnikaní sa však nedá dosiahnuť neustálym klamstvom. Aj keď umlčíte svedomie, raz sa vám to vráti. 

Túto otázku dostávam často, no vo svojej podstate je zvrátená. Ja sa pýtam, dá sa podnikať neeticky? 

Potom je nutné definovať, čo sa vlastne myslí pod podnikaním. Pre mňa je to veľmi pozitívne, priam posvätné slovo, nie nejaké kšeftovanie. Podnikateľ často nespí, lebo vie, že jeho zamestnanci musia dostať zaplatené. Podnikanie neznamená rozvíjať len firmu, ale aj ľudí v nej a vykonáva sa dlhodobo, lebo raz síce zomrieme, ale stále tu budú žiť naše deti.

Človek by mal hľadať zmysel, ktorý chce dať svojmu životu. Nevnímam podnikanie ako zarábanie množstva peňazí, ale ako hľadanie si miesta vo svete. Jeho súčasťou je proaktivita. To znamená, že nebudem nadávať na systém a vlastnú nemohúcnosť, ale pokúsim sa zmeniť veci, ktoré môžem zmeniť. Podnikanie chápem aj ako zúročenie talentu. Ak v niečom človek vyniká, obyčajne mu to robí radosť. Samozrejme, sú ľudia, ktorí buď majú nejaký hendikep alebo utŕžili už od začiatku rany od života či v rodine, a preto majú strach ísť do rizika. O nich sa do istej mieri musia podnikatelia postarať tým, že im vytvoria pracovné miesta. 

V 30. rokoch Ján Baťa vravel, že keby sme mali v Európe milión podnikateľov, nemusela by riešiť 20 miliónov nezamestnaných. Prišiel s myšlienkou „podnikateľskej univerzity“, kde by sa ľudia učili podnikať. My podľa mňa také školy nemáme. S Milanom Zeleným sa bavíme o štruktúre štúdia MBA. To sú školy, ktoré vznikli v 70. rokoch v USA a veľa z toho, čo sa tam učí, vyzerá ako dejiny manažmentu. Tak sme si aj s priateľmi povedali, že založíme školu, kam by ľudia nechodili za papierom, ale za znalosťami. A znalosť pre mňa nie je, že niekto dokáže o čomsi rozprávať, ale že to vie urobiť. 

Študenti a ich učitelia sa majú stretávať v akcii, teda keď sa rieši nejaký praktický problém. Chceme zakladať biznisy a pomáhať začínajúcim podnikateľom. Prvá vec je, že im pomôžeme s určitými vecami, ktoré už poznáme z iných firiem, aby neurobili niektoré typické chyby. Na to tam máme právnikov a ekonómov. Ďalšia vec je, že im pomôžeme s nejakým nápadom a zosieťujeme ich. Často sa stretnú dvaja podnikatelia z rôznych oblastí a môže z toho byť nový produkt. Výstupom našej Podnikateľskej univerzity nemá byť študent s diplomom, ale podnikateľ s firmou. Chceli by sme z toho vytvoriť model vzdelávania, ktorý by sa rozširoval aj na stredné či základné školy. 

Na normálnej škole vám dajú test alebo problémový príklad. Pre mňa bolo vždy ponižujúce, že musím niekoho skúšať. Jediné kritérium, ako merať úspech takéhoto typu vzdelávania, je však úspech vašej firmy. Vy k nám prídete do školy, definujete si, čo chcete dosiahnuť a my budeme merať, či sa nám to spolu podarilo. Napríklad v podobe uvedenia nového výrobku na trh či získania nových zákazníkov. 

Boli sme v Luxembursku a toto všetko sme im rozprávali. Oni sa na nás začudovane pozerali a povedali, že u nich sa už nikomu nechce podnikať. Žijú si tam nad pomery, dostávajú peniaze za nič a aj domy im stavajú cudzinci. Druhá vec je, koľko im to vydrží a čo to zanechá v obyvateľstve.    

Dominujú tam dva typy klientov. Na jednej strane sú to ľudia, ktorí podnikajú, riešia konkrétny problém a nemajú čas roky diaľkovo niekde študovať, či zaplatiť si konzultantov za 1 000 eur na deň. Ďalej sú tam mladí ľudia, ktorí chcú začať podnikať. Naše vysoké školy neveľmi vedú študentov k tomu, aby stáli na vlastných nohách. Skôr ide o to, aby si našli po škole zamestnanie alebo robili otroka nejakému profesorovi. 

Trochu skreslený pohľad na inovácie spočíva v domnienke, že za nimi musí byť nevyhnutne nová prevratná technológia. Je pravda, že internet zmenil veľa. Napríklad umožnil obísť všetkých parazitov v reťazci. Nie som však futurológ, i keď určité trendy sa dajú predpovedať. Napríklad technológie, ktoré sú postavené na recyklácii, na úspore či ukladaní energie, budú určite hrať rolu. Lenže hlavná inovácia podľa mňa príde v oblasti manažmentu. Vezmite si nemocnice. Máte tam špičkové moderné prístroje, no systém riadenia je na úrovni 19. storočia. Môj otec pôsobí ako lekár a keď sa ho spýtam, prečo má plnú čakáreň alebo prečo niečo prácne preklepáva na stroji, aby potom hopkajúceho pacienta so zlomenou nohou poslal na druhé poschodie, tak nerozumie otázke. A teraz si to porovnajte s organizáciou v automobilke alebo nejakom inom biznise, ktorý je sústredený na zákazníka. V nemocnici je pacient, ktorý to celé platí, na poslednom mieste. Podobne ako študent na vysokej škole. 

Kedysi manažment fungoval ako riadenie rúk za pásom. Potom prišli Japonci s kaizenom a povedali, že chcú k rukám aj hlavu. Začali zavádzať malé zlepšováky, s ktorými prichádzali samotní zamestnanci. Následne sa nastolila téma tímovej práce. Žiadané bolo zrazu aj srdce zamestnanca. Teraz prichádza téma morálky. Chceme ľudí, ktorí neznášajú podvody a dodržujú slovo. Ide o to poprepájať spolupracovníkov tak, aby si zachovali istú voľnosť a bavilo ich to. My napríklad teraz rozširujeme prácu doma. Keďže mnohí zamestnanci majú malé deti, záhradky, tak nech prídu na pracovisko len v čase, keď sa treba stretnúť. 

Zúčastňujem sa na rôznych nezmyselných diskusiách, kde sa konštatuje, že univerzity nevychovávajú ľudí pre prax a sú nepružné. Niekedy som sa k týmto názorom pripájal, lebo na nich niečo je. Natíska sa však otázka, či to univerzity môžu robiť. Vezmite si len dĺžku a ťažkopádny proces akreditácie. Budú musieť vzniknúť nejaké iné formy vzdelávania. Niektoré firmy si začínajú budovať vlastné podnikové univerzity alebo podnikové centrá vzdelávania a tam si môžu pozvať hocikoho. V ére videokonferencií si môžu dokonca objednať aj toho najlepšieho svetového guru. Od univerzít by som neočakával vôbec nič. Skôr to treba otočiť. Kto potrebuje vzdelaných ľudí? Firmy! Čiže je to aj ich zodpovednosť. 

Štát vnímam ako najväčšie zlo. Odúča ľudí robiť a starať sa o seba, tvrdiac, že sa postará. Narúša aj signály z trhu prostredníctvom svojich dotácií a intervencií. Jeden si postaví penzión za európske peniaze, druhý za svoje. Jeden musí splácať, druhý nespláca. Hodnota vecí sa ničí, lebo štát jedného dotuje a druhého nie. Baťa kedysi povedal, že od štátu nechce nič, len nech nám nehádže polená pod nohy a nechá nás podnikať.