To, čo sa tu dva týždne dialo, neboli žiadne nejasné hry politikov ani nevinná hra šéfa SDKÚ. Bol to jasný pokus Mikuláša Dzurindu znemožniť obnovu spravodlivosti v tejto krajine a súčasne zosmiešniť vlastnú premiérku.
Navyše spôsob, ktorým Dzurinda pri hľadaní nového generálneho prokurátora vrhol celú koalíciu do zmätku, bol mimoriadne hnusný. Najskôr sa zahral na odcestovaného, ktorý (v ére mobilov a internetu) nemôže konať, potom predviedol dojemnú ódu na slobodu poslancov, do ktorej on nemieni vstupovať, aby napokon oznámil, že poslanci SDKÚ sú skvelí diskutéri a zodpovední občania, ktorí našli riešenie. To všetko bola primitívna lož. Konať mohol od začiatku, ale nechcel, nominácia Trnku zo strany časti SDKÚ nebola slobodná, ale rukojemnícka, a poslanci SDKÚ nenašli riešenie, naopak, zmarili dohodu celej koalície. Napokon, nebyť odporu zvyšku koalície a Ivety Radičovej, mali by sme tu už dnes Trnku II.
Po tom všetkom dokázal Dzurinda povedať, že dohodu na novom šéfovi prokuratúry zmarili KDH, Most a SaS. Na čele SDKÚ je teda muž, ktorý v opojení zo seba stratil zvyšky svedomia a súdnosti. Jeden Mečiar odišiel, druhému ostala lož pracovnou metódou.
Ale nejde len o čoraz smiešnejšieho predsedu SDKÚ. Minulé týždne ukázali, že problém tejto koalície je hlbší. Prišli tri symbolické prehry – v spore o Svätopluka, jazyk a vlastenectvo.
Nevkusná socha Svätopluka na Hrade dovŕšila krátko pred voľbami označkovanie hlavného mesta tohto štátu komunistickou estetikou – po Námestí SNP a budove parlamentu sa celoživotný oportunista Kulich vopchal aj na tretí najdôležitejší bod mesta. Súčasne však išlo o dôležitý akt pre Fica, ktorý sa sochou na Hrade pokúsil prekryť svoju zúfalú prázdnotu v pohľade na Slovensko a jeho históriu. Odhalenie sochy bolo také mocenské a stranícke fakle osvecovali Hrad tak hrozivo, že každý, komu ide o poctivejšie Slovensko, očakával po voľbách rýchlu nápravu. Neprišla. Richard Sulík síce zriadil komisiu, a tá síce odporučila sochu premiestniť, ale predseda parlamentu to neurobil. Nie je teraz podstatné, či podľahol vlastnému strachu, vlastnému nacionalizmu, alebo vlastnému ministrovi kultúry. Podstatné je, že koalícia tento spor o poctivý pohľad na naše dejiny jasne prehrala.
Spor o jazykový zákon je podobný. Bolo jasné, prečo Fico so Slotom a Mečiarom ten zákon pripravili tak, aby bol postrachom našich Maďarov. Predošlá koalícia z nacionalizmu žila, preto bolo logické, že do zákona vsunula aj pokuty. Ale od novej koalície sa očakávala zmena. O to viac, že jej súčasťou je Most. Lenže tri slovenské strany pokuty v jazykovom zákone ponechávajú. A znovu – nie je dôležité, či SDKÚ, KDH a SaS podľahli strachu z voličov, vlastnému nacionalizmu, alebo len ministrovi kultúry. Dôležité je, že aj druhý symbolický spor o charakter krajiny táto koalícia prehrala.
Aj spor o vlastenecký zákon je ako cez „kopirák“. Pred voľbami krik opozície, že Fico a jeho kumpáni tým zákonom krivia pojem vlastenectvo a ničia prirodzenú hrdosť detí na vlastný štát. A po voľbách? Len OKS a zopár jednotlivcov z ostatných strán navrhlo zmenu zákona, ale tá neprešla. A tak prišla už tretia prehra v symbolickom spore o lepšie Slovensko.
Dzurinda je najvypuklejší problém tejto koalície, takže jeho víťazstvo na sneme SDKÚ a odsunutie voľby generálneho prokurátora sú iba oddialením konfliktu, ktorý čaká Ivetu Radičovú, ak chce šéfovať funkčnej vláde. Ale hlavný problém tejto vládnej zostavy je hlbší než jeden skazený šéf strany.
Skutočný problém tejto koalície stojí takto: Prijme napokon Ficovu predstavu Slovenska, alebo ešte pohľadá vlastnú?
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.