Zmysluplné regulácie?

O to viac energie venujú tvorbe nových pravidiel, ktoré údajne majú zamedziť to, aby sa situácia z konca roku 2008 v takej podobe zopakovala. Otázka je, či sa to podarí, a či v skutočnosti dôsledky novej regulácie nebudú celkom iné, než aké jej autori zamýšľajú. 

Za príčinu problémov, do ktorých sa dostala svetová ekonomika, sa považuje privysoké riziko, ktoré na seba banky vzali pri nákupe niektorých finančných aktív. Treba však vidieť, že takto nadmerne rizikovo sa zďaleka nesprávali všetky banky,  všeobecne tie zo strednej Európy zotrvávali pri tradičnom bankovníctve. Je vo všeobecnom záujme, aby banky neboli ohrozené bankrotom pre neopatrné investovanie. Zároveň by sa mali sprísniť požiadavky na likviditu (vo forme peňazí alebo bezpečných dlhopisov), ktorú by banky mali byť nútené držať na svojich účtoch, aby sa nestalo, že vinou nedostupnosti peňazí na trhu sa ocitnú v platobnej neschopnosti – to bol aj prípad Lehman Brothers, ktorá nemala problémy so stratovými investíciami, 

Riešenie je zjavné – banky by nemali špekulovať, ale mali by sa venovať tomu, prečo vznikli. Mali by byť sprostredkovateľmi medzi tými, ktorí majú peniaze navyše a tými, ktorí peniaze potrebujú. Teda banky majú prijímať vklady a dávať úvery, najlepšie veľa malých vkladov a veľa malých úverov – aby neboli závislé od jedného vkladateľa, ktorý môže svoj vklad z banky zobrať, či od jedného veriteľa, ktorý môže mať problémy dostáť svojim záväzkom. To je tradičné bankovníctvo.

Ako by mal nový regulačný rámec fungovať? Banky budú na podnikanie potrebovať viac vlastného kapitálu. Na to, aby mohli poskytovať úvery či nakupovať dlhopisy, nestačí totiž mať dosť peňazí od klientov, potrebujú kryť istú časť vlastnými zdrojmi, teda majetkom akcionárov. Tento predpis slúži na to, aby prípadné straty z nevrátených úverov či nesplatených dlhopisov, ktoré prevýšia zisk banky z iných obchodov, nešli na vrub vkladateľov, ale v prvom rade akcionárov banky (tí o vložený kapitál prídu). Už dnes takýto predpis platí, a množstvo potrebného kapitálu sa líši od toho, či kryje úver, alebo dlhopis, aký typ úveru a komu banka poskytuje.

Ak sa zopakuje situácia s nedostatkom likvidity zo záveru roku 2008, banky by mali byť lepšie pripravené jej čeliť. Reguluje sa, koľko likvidity banka musí držať v hotovosti alebo v  cenných papieroch rýchlo zameniteľných na hotovosť. Opäť platí, že objem potrebnej hotovosti sa odvodzuje od objemu prijatých vkladov, a percento závisí od druhu vkladov – či sú to vklady od firiem, od občanov, alebo prípadne emisie vlastných dlhopisov.

Vyzerá to celé logicky a správne. Ak prikážeme bankám, že na požičiavanie úverov musia mať viac kapitálu ako doteraz, budú postupovať opatrnejšie. Vkladatelia tiež budú menej ohrození, že im v prípade paniky na trhu banka nebude schopná vyplatiť vklady. Ako to však býva, diabol je ukrytý v detailoch.

Podľa súčasných návrhov regulačného rámca budú z hľadiska kapitálových požiadaviek dôležité ratingy tých, ktorí si berú úver či emitujú dlhopisy. Čím lepší rating, tým menej kapitálu je potrebné držať (v pomere k výške úveru). A tu práve prichádza k prvému problému – veľká väčšina firiem, ktoré pôsobia napríklad na našom trhu, nemajú pridelený nijaký rating od niektorej z veľkých ratingových agentúr, a to celkom jednoducho preto, že sú príliš malé, pod ich rozlišovacou schopnosťou. Podľa dnešných ratingov a faktu, že dlhopisy krajín eurozóny ECB akceptuje ako zábezpeku bez ohľadu na ich aktuálny rating, to vyzerá takto: na to, aby banka požičala malej firme na Slovensku, ktorú dobre pozná a s ktorou má obchodný vzťah desať či pätnásť rokov (ale táto firma nemá rating), potrebuje desaťkrát viac kapitálu ako na to, aby si kúpila grécke dlhopisy...

Druhý paradox vzniká pri úsilí o ochranu vkladateľov predpismi o požiadavkách na likviditu. Keďže najviac treba chrániť drobných vkladateľov, požiadavky na likviditu sú najprísnejšie pri retailových vkladoch. Držanie likvidity je však drahé, čím viac jej banka drží, tým má vyššie náklady. Najpostihnutejšími budú veľké retailové banky, najmenej postihnuté budú banky investičného typu, ktoré nijaké primárne vklady od občanov či malých firiem nemajú.

Nuž, najjednoduchší a najziskovejší biznis model bankovníctva v budúcnosti teda bude investičná banka s minimom primárnych vkladov, ktorá nakupuje vládne dlhopisy (a vyberá si tie s najvyššou rizikovou maržou, lebo riziko je v skutočnosti kryté eurovalom). To sa, uznáte sami, príliš na tradičné bankovníctvo neponáša.

Otázka znie, či je toto len nezamýšľaný dôsledok regulácií, prijímaných v úprimnom rozhorčení nad tým, že finančné trhy nefungujú tak, ako by si politici predstavovali. Nie je skutočným zámerom prijať také regulačné mechanizmy, ktoré banky prinútia nakupovať štátne dlhopisy, aj keď by to pre ne nebolo na voľnom trhu výhodné? Nie je za rečami o úsilí ochrániť daňového poplatníka predtým, aby platil straty súkromných bánk, skrytý zámer odstrániť už aj tak slabo fungujúci limit, ktorý pri narábaní s verejnými prostriedkami vlády a parlamenty majú? Lebo aj keď v prípade Grécka nastúpila neskoro, neochota ďalej financovať zadlžujúcu sa krajinu určite prinútila politikov, a nielen tých gréckych, robiť veci, ktoré by inak nerobili a ktoré ich urobia nepopulárnymi.