Piliere Obamovej prehry

Prezident, ktorý do úradu nastupoval ako stelesnenie očakávaní mnohých Američanov – a zďaleka nie len úplne vyhranených ľavicových liberálov – má prečo smútiť. Prišiel o väčšinu svojej strany v Snemovni reprezentantov a takmer aj v Senáte. O väčšinu, ktorá mu dva roky šla prakticky stále po ruke a umožňovala mu presadiť také iniciatívy, aké sú pre jeho vládnutie absolútne kľúčové. Dopad volieb však nie je iba domáci. V zahraničí zrazu získal Barack Obama imidž slabého prezidenta – a najväčšmi tým potešil Čínu. Tá si už predstavuje, že tento obrat na americkej vnútropolitickej scéne spôsobí vzostup jej vlastného postavenia na globálnej scéne. Obamova rokovacia pozícia sa aj vo svete otriasla. Ako sa mu to mohlo stať?

Rozhodne vidieť, že Spojené štáty prežili ďalšie zaujímavé a vášňami predchnuté voľby. Tak ako pred dvoma rokmi, keď prebehol boj o Biely dom, aj teraz v krajine prevládol pocit, že ide o veľa. Ale nie je to „blbá nálada“, ako sa to môže javiť z nášho brehu Atlantiku. Pravicoví voliči sa len prebrali z omráčenia po debakli v prezidentských voľbách – po debakli, ktorý si však Republikánska strana v prevažnej miere zavinila sama. Dali vedieť, že majú predstavu o smere, ktorým sa má ich krajina uberať.

Vtedy v prezidentských voľbách pôsobili republikáni bezradne a skepticky, teraz ich dva roky Obamovej administratívy inšpirovali na bojovnosť a optimizmus.

Napriek vášňam sa však prejavila známa skutočnosť, že v polovici funkčného obdobia prezidenta sa volí o niečo viac hlavou než srdcom. Voliči prehodnocujú vlastné rozhodnutie, ktorého výsledkom je človek v Oválnej pracovni. Ak majú pocit, že rozhodli dobre, potvrdia to aj voľbou do Kongresu. Ak sú inej mienky, tiež to dajú najavo svojím hlasom – a človeku v Oválnej pracovni tak obmedzia akcieschopnosť. Tak je nastavený systém americkej demokracie.

Americký Kongres sa skladá zo Snemovne reprezentantov a Senátu a každé dva roky sa jeho obsadenie obmieňa voľbami – tými pravidelnými. Nepravidelné voľby prichádzajú  do úvahy pri vyprázdnení niektorého postu.

Senát má sto členov, dvoch senátorov za každý z päťdesiatich štátov USA. A keďže funkčné obdobie senátora je až šesť rokov, každé dva roky podlieha voľbám jedna tretina z kresiel v senáte. Tak sa zabezpečuje plynulá obmena zboru.

Podstatne väčšia je Snemovňa reprezentantov, v ktorej zasadá 435 zástupcov amerického ľudu – každý zástupca reprezentuje jeden tzv. federálny volebný okrsok. Funkčné obdobie je v Snemovni reprezentantov len dva roky, pri každých kongresových voľbách sa vôli ľudu opäť podrobí každý jeden tamojší post.

Tento systém, vytvorený ako protiváha výkonnej moci, je potrebný v krajine, ktorá má úrad prezidenta so silnými právomocami. Tomu môže čeliť silný Kongres. (Senát napríklad ratifikuje medzištátne zmluvy, ale aj schvaľuje nominácie na prezidenta a Snemovňa reprezentantov volí prezidenta prostredníctvom zboru voliteľov, ale aj navrhuje zákony týkajúce sa zvyšovania daní.) Preto je každý prezident spokojný, keď má väčšinu v oboch komorách Kongresu tá jeho strana. A preto sa Barack Obama teraz obáva budúcnosti – ba mnohí jeho stranícki a názoroví kolegovia bijú na poplach, akoby sa na Ameriku mala priam zrútiť obloha.

V tomto roku sa teda volila celá Snemovňa reprezentantov a tretina Senátu. Doteraz mala v oboch komorách Kongresu väčšinu Demokratická strana, čo poskytovalo silnú základňu pre prezidenta Obamu. Po voľbách sa Senát síce neprestal formálne pokladať za doménu demokratov, ale ich väčšina v ňom je chabá – 51 istých kresiel pre demokratov, 46 pre republikánov, tri boli ešte deň po voľbách nerozhodné.

A Snemovňa reprezentantov? Zo 435 kresiel získali 235 istých republikáni. Demokratom zostalo 184 istých zástupcov, zvyšných 16 kresiel zostávalo nerozhodnutých. Nech by však dopadla tá šestnástka akokoľvek, Snemovňa reprezentantov je už väčšinovo republikánska.

Skrátka, voľby, ktoré mnohé médiá otvorene označovali ako „referendum o Obamovi“, sa pre Obamovu stranu neskončili dobre. Príčin je niekoľko a s trochou hyperboly sa dajú označiť ako „piliere Obamovej prehry“.

Jedným pilierom je ekonomická kríza. O nej pri rozoberaní debaklu demokratov hovorili svetové médiá azda najčastejšie. Niektoré komentáre vyvolávali dojem, akoby boli Američania volili s pohľadom upretým len a len do svojej čoraz tenšej peňaženky. Naozaj porazila Obamu ekonomická kríza? Nielen ona.

Ekonomická kríza sa začala v roku 2007 a naplno sa prejavila v roku 2008. To už Američania vážne pocítili explóziu realitnej bubliny, taký dramatický pokles cien nehnuteľností, že vážne rozvrátil životy veľkej časti obyvateľov. Či už museli predávať svoje príbytky – a mali problém predať ich za akú-takú slušnú cenu –, alebo im strechu nad hlavou vzala banka, keď nestíhali splácať hypotéku; či už prišli o prácu, alebo museli v zamestnaní prijať radikálny pokles príjmov, koniec pohodlného života na úver ich zasiahol ako blesk.

Barack Obama ako kandidát na prezidentský úrad však nevystupoval predovšetkým ako líder, ktorý vyvedie krajinu z ekonomickej krízy. V začiatkoch svojej kampane sa sústreďoval na celkom iné témy: kritika Bushovej administratívy, vojenské angažmán v Iraku, imidž Ameriky, terorizmus, znechutenie z antiamerikanizmu vo svete. A, samozrejme, razil aj tému menšín, ich povznesenia a ich hrdosti. Obama začas tápal, kým sa témy ekonomickej krízy chopil tak, aby v kampani pred voľbami ponúkol argumenty i riešenia.

Po zvolení sa Obama musel s ekonomickou krízou pasovať a urobil to v rámci možností svojho svetonázoru – ktorým je podľa všetkého presvedčenie, že silný štát musí prísť občanovi na pomoc.

Odrazom tohto presvedčenia sa stal Obamov balíček ekonomických stimulov. Ukázal sa však príliš drahý a neefektívny, navyše vyvolal pohoršenie, pretože k štátnym peniazom, ktoré mali ekonomiku oživiť, sa dostali aj firmy, ktoré sa nezodpovednosťou na vzniku krízy podieľali. (Nehovoriac už o tom, že krízu nezodpovednosťou odštartoval štát, ktorý nútil firmy, aby požičiavali pod cenu – nech má každý vlastné bývanie, aj ten, ktorý si to nemôže dovoliť.)

Druhým odrazom Obamovho etatistického presvedčenia je jeho takzvaná reforma zdravotníctva, opäť drahá a opäť s veľmi pochybnou efektívnosťou. Už nazvať tieto zmeny reformou je absurdné – v skutočnosti je to regres, lebo v mene starostlivosti o občanov zavádza prvky štátneho zdravotného systému do krajiny, ktorá sa na ne dosiaľ pozerala len cez hranice do Kanady (a prijímala kanadských pacientov, ktorí sa vo svojom oficiálne humánnom a v skutočnosti zle fungujúcom zdravotníctve nemohli dočkať lekárskych výkonov).

Podobné opatrenia krízu, samozrejme, nezmierňujú. Navyše v radoch voličov vyvolávajú podozrenie. Voliči sa pýtajú, kde štát na takéto kroky vezme peniaze, a dráždi ich, že všetko napokon zaplatia oni. Hoci kríza sa „oficiálne“ podľa Národného úradu pre ekonomický výskum, skončila v roku 2009, domácnosti ju stále cítia a nemajú chuť odovzdávať štátu čoraz viac z toho mála, čo im zostalo.

Pre Baracka Obamu bolo ešte horšie to, že Američania postupne nadobudli dojem, akoby sa prezident o ich „prízemné“ problémy zaujímal podstatne menej, než o svoje abstraktné témy, ako je stav klímy, vzťahy s moslimami či svetový mier. V tom prezidentovi veľmi nepomohla ani Nobelova cena za mier – vyzeral pri jej prijímaní ako človek, ktorý sa chce zapáčiť cudzine, ale pre „svojich“ robí príliš málo. Možno mal niekto Barackovi Obamovi poradiť, že s exotickým príbehom sa dajú vyhrať voľby, potom však už treba pracovať na tom, aby jeho imidž nepôsobil tak vzdialene a bežnému Američanovi nepripadal cudzo.

Pacifisti mu ešte pri príležitosti Nobelovej ceny vykričali, že ani len tie vojny v Afganistane a Iraku sa mu nepodarilo napriek sľubom ukončiť. Realisti vedia, že ukončenie tých nešťastných vojen by bolo ťažkým bremenom pre akúkoľvek administratívu. Rozhodne by ho však lepšie zvládla taká, ktorá by sa do Washingtonu nedostala aj vďaka hlasom pacifistov.

Významným pilierom Obamovej prehry boli popri ekonomike hodnoty. Ako kandidát na prezidenta totiž predstavoval nové nádeje. Pravdaže, formulované vágne, ale o to patetickejšie – tak to už v kampaniach býva. Postavil sa do roly akéhosi „poststraníckeho“ kandidáta, ktorý bude konštruktívne spolupracovať aj s politickými oponentmi. Dojal svojím príbehom a vytvoril očakávania, že odteraz bude celá Amerika lepšia aj morálnejšia – stačí, ak si zvolí prvého „nebieleho“ prezidenta. Obama vtedy nemohol nevyhrať – najmä keď mu republikáni neboli schopní nájsť zdatného súpera.

Lenže po kampani prišla prezidentská realita. Veľká časť amerických voličov vyjadrila v týchto kongresových voľbách nespokojnosť s tým, že krajina sa posúva k etatizmu a kolektivizmu, že štát siaha ľuďom na čoraz viac zarobených peňazí a vzďaľuje sa od koreňov zakotvených vo svojej ústave. Vytráca sa duch „otcov zakladateľov“, ktorí založili Úniu na rešpekte k slobode jednotlivca, nie na slepej úcte k molochovi – štátu.

A mnohí voliči prišli hlasovať aj proti tomu, ako dnes v USA funguje systém dvoch hlavných politických strán. Čoraz širší stredný prúd v oboch stranách vyzeral pomaly takmer rovnako u republikánov aj u demokratov. Konzervatívni voliči, znechutení týmto vývojom, teraz preto podporili kandidátov, ktorých odobrilo hnutie Tea Party, masový politický prúd bojujúci za konštitucionalizmus, fiskálnu zodpovednosť a oživenie ducha slobody.

Boli to zaujímavé voľby a šlo v nich o veľa. Až to chvíľami vyznievalo pateticky a pripomínalo masové okiadzanie Baracka Obamu pred prezidentskými voľbami – a aj krátko po nich. Skeptickej autorke tohto článku by sa nad tým žiadalo mávnuť rukou – veď reči o zmene zneli ešte nedávno a aha, kam viedli!

Povzbudivo však pôsobí, že tentoraz sa Amerika nepriklonila väčšinovo ku kolektivistickým hodnotám, ale k tomu, čo je v jej základoch zdravé. Voliči neocenili odvahu na sociálne inžinierstvo a štátne experimenty, ktorých dôsledkom je okliešťovanie slobody. Ocenili odvahu na návrat k slobode. Na začiatok to stačí. Stačí to aj na slušné pokračovanie?