Dosť bolo zmeny

Porážka demokratov, ktorí boli vyprášení zo  Snemovne reprezentantov a v Senáte len tak-tak uhájili tesnú väčšinu, totiž oslabuje Baracka Obamu a jeho agendu celoplošne a symbolicky citeľnejšie, než napríklad známa prehra Clintona v roku 1994. Kým vtedy, v „gingrichovskej revolúcii”, išlo prioritne o postavenie alternatívy s veľmi rozsiahlym konzervatívnym programom, tentoraz republikáni zvíťazili jednoduchým sľubom zastavenia Obamovej „zmeny”,  Dá sa povedať, že sila odmietnutia demokratov v týchto voľbách je priamo úmerná vyhranenosti prezidentského programu, s ktorým Obama vyhral pred dvoma rokmi, predstavujúceho až akúsi „prestavbu” americkej spoločnosti smerom k európskym modelom zaopatrovacieho štátu. 

Fakt, že voliči potrestali najmä obamovskú reformu zdravotníctva, zväčšovanie štátu, „socializáciu” bankových strát, „nalieváreň”  peňazí do ekonomiky, a vôbec, snahu o „neamerickú” reguláciu rôznych oblastí života, zďaleka neznamená, že republikáni vlastnia ucelenú ideu, ako reagovať na nové výzvy v ekonomike i spoločnosti. To je zásadný rozdiel oproti roku 1994. Ak John Boehner, nový (pravdepodobný) líder väčšiny v dolnej komore, hovorí, že „začneme škrtením výdavkov namiesto zvyšovania, zmenšením vlády namiesto zväčšovania a reformou spôsobu fungovania Kongresu,” tak tým vlastne pomenoval najvyššieho spoločného menovateľa víťazov. Ten republikánom stačí na to, aby blokovali prezidentove nápady,  ale vlastné zákony už presadiť nevedia. Ale ak s ničím rozumným neprídu, môže sa naplniť veštba niektorých analytikov, že v role „kazisvetov” nová väčšina v Snemovni poslúži Obamovi ako alibi, za ktoré sa môže ďalšie dva roky ukrývať… A potom vyhrať druhý mandát. 

Aj so zreteľom na známu Obamovu stratégiu, ktorou bolo zabezpečiť priechodnosť zákonov Kongresom tak, že ich posielal „otvorené” lobistom, ktorí si ich dotvárali podľa svojho (napríklad regulácia bánk, záchrana automobiliek), vážna otázka znie, do akej miery je táto nová vlna republikánov, ktorá dostáva nečakanú šancu už dva roky po Bushovi, odolná a pripravená vyhovieť volaniu voličov po väčšej transparentnosti politiky. O tomto dopyte je aj historický prienik hnutia Tea Party a bude zaujímavé sledovať, ako sa jeho víťazní a dobrí kandidáti, Rand Paul z Kentucky či Marco Rubio z Floridy, dokážu odlíšiť a pohybovať v prostredí „Washingtonu”, ktoré tak kritizovali. 

Znalci hovoria, že kľúčové bude, či prezident a Kongres budú viesť dialóg alebo vojnu.  Aj skôr, ako prídu odpovede, je však jasné, že Obamove agendy doma i vo svete sú zásadne oslabené. Európu čaká na jednej strane vytriezvenie z očarenia.  Napríklad na klimatickú konferenciu do Cancúnu  škoda vycestovať ani nie preto, že Obama ignoroval európskych emisárov už v Kodani, ale preto, že s novým Kongresom USA opúšťajú celý „otepľovací” proces.  Na druhej strane Merkelová (i Cameron) už nebudú pod tlakom, že rušia keynesiánsky konsenzus  o zvyšovaní verejných výdavkov v čase krízy, keďže Obama týmito voľbami prišiel o mandát aj schopnosť pokračovať v tejto politike. A platí aj to, že hoci sa republikáni pozerajú na Európu s veľkou skepsou, strata parlamentnej pôdy pre Obamovu politiku preferencií vzťahov s Ruskom bude posunom, ktorý špeciálne strednej Európe nemôže škodiť.