Zbytočné zákony o podpore

Existuje viacero príkladov zbytočných zákonov, prostredníctvom ktorých, a to nielen počas Ficovej vlády, boli zavedené nie práve nevyhnutné dotácie pre rôzne subjekty, či schválené kompetencie pre rôzne agentúry a organizácie, ktoré prežívajú najmä z peňazí zo štátneho rozpočtu. Dva z nich sa týkajú kompetencií, ktorými od začiatku novembra disponuje ministerstvo dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja.

Prvým príkladom je zákon o podpore regionálneho rozvoja, v dnešnej podobe platný od roku 2009, prostredníctvom ktorého bol počas Ficovej vlády uzákonený dotačný mechanizmus pre integrovanú sieť regionálnych rozvojových agentúr (RRA) a euroregióny. Keď bola sieť agentúr v roku 2000 vytvorená, predpokladalo sa, že bude slúžiť ako podpora pre samosprávy. Úlohy, ktoré plnia RRA, sú však dnes len duplicitné k tým, ktoré samospráva zvláda prostredníctvom svojich zamestnancov a agentúr, či v spolupráci so súkromnými konzultačnými spoločnosťami. Štát tak zbytočne dotuje takmer päťdesiat agentúr, ktoré by mali svoju opodstatnenosť potvrdiť v konkurenčnom boji s ostatnými subjektmi na trhu. Podporovaných je aj 11 euroregiónov, teda slovenské časti týchto cezhraničných združení, ktoré dostávajú podporu od štátu už od roku 2002. Ak zoberieme do úvahy, že euroregióny majú možnosť čerpať na cezhraničnú spoluprácu zdroje z eurofondov, ich dotovanie zo štátneho rozpočtu je zbytočnou duplicitou.

Nemenej zbytočnou komplikáciou spôsobovanou zákonom o podpore regionálneho rozvoja je i vynucovanie plánovania na úrovni miestnej a krajskej samosprávy prostredníctvom programov hospodárskeho a sociálneho rozvoja, ktoré na centrálnej úrovni dopĺňa národná stratégia regionálneho rozvoja. Navyše, budúci rok by mal byť zriadený Metodický inštitút pre rozvoj regiónov, a je tu i snaha o zavedenie štátneho fondu na podporu regionálneho rozvoja. Asi je zbytočné dodávať, že kompetencia v oblasti regionálneho rozvoja v decentralizovanom štáte vôbec nepatrí na úroveň ústrednej vlády.

S ďalším zákonom o podpore, tentoraz cestovného ruchu, vyrukovala Ficova vláda začiatkom roka 2010 a parlament ho za všeobecného nezáujmu poslancov (v rozprave počas troch čítaní vystúpila len Magda Vášáryová) schválil v marci hlasmi vtedajšej koalície. Dnešnej vládnej koalícii treba pripomenúť, že vtedajší opoziční poslanci SDKÚ, KDH, SMK i jej odídenci do MOST-HÍD, s výnimkou troch poslancov za SDKÚ (Markovič, Pataky a Slafkovský), zaň nehlasovali. 

Podľa tohto zákona, ktorý by mal platiť od januára 2011, vznikne hierarchická štruktúra krajských a oblastných organizácií cestovného ruchu, ktoré budú dotované zo štátneho rozpočtu. Oblastné organizácie by mali zakladať obce v spolupráci s podnikateľmi, pričom ich úlohou by mal byť marketing a propagácia cestovného ruchu, organizovanie podujatí, tvorba koncepcií a ďalšie márnosti. Štát má prosto dojem, že kvalita služieb v cestovnom ruchu sa u nás pozdvihne vďaka plánovaniu a dotáciám. Nevraviac o tom, že ak sa po našich rozbitých štátnych či samosprávnych cestách pokúšate dopraviť napríklad do našich národných parkov, máte o „zážitok“ postarané. Problém je niekde inde. Kým bude mať štát pocit, že sa musí do všetkého starať, menej verejných zdrojov ostáva na skutočné priority.

Možno namietnuť, že podnikanie v oblasti cestovného ruchu je len jednou z mnohých podôb podnikania a zo strany štátu nie je dôvod podporovať subjekty, ktoré sa dobrovoľne rozhodli podnikať v tejto oblasti, podobne, ako nie je dôvod selektívne podporovať podnikateľov v iných oblastiach. Lenže čo na to naša tzv. pravicová vláda? 

Zrušením dotačných schém v spomínaných zákonoch by naša verejná správa ušetrila síce približne len 15 miliónov eur ročne, úsporu ďalších miliónov by však mohlo znamenať zrušenie celých zmienených zákonov. Neustála povinná tvorba, aktualizácia a vyhodnocovanie koncepcií, plánov a programov rozvoja všetkého možného (a často i dosť nemožného) na oboch úrovniach samosprávy a štátu totiž takisto predstavuje nemalé náklady.