Lenže my Česi a Slováci sme museli čakať, až padne aj ten Berlínsky múr, to už je naša tradícia. Aj s Českým povstaním sme my Česi v roku 1945 počkali až do chvíle, keď bolo naozaj isté, že si Hitler prestrelil hlavu v bunkri uprostred Berlína. Dvadsiaty ôsmy október, to je taký čas, keď by sa mal človek vybrať do nejakého pekného mesta. Ísť k moru, na to to už veľmi nie je, a na hory ešte nie.
V našej rodine, teda v tom, čo ja volám rodina, sa ujal zvyk navštíviť nejaký kút v tej našej strednej Európe. Pretože aby si človek nemusel brať dovolenku, prácne zháňať lacné letenky a kupovať ich týždne či mesiace vopred, je lepšie, keď je to, takpovediac, za humnami. Ak už nie rovno v Česku, ako vlani Brno. Zo všetkých týchto „dvadsaťosmičkových“ výletov mal zatiaľ najväčší úspech výlet pred dvoma rokmi do Viedne.
Výstava van Gogha v Albertíne bola naozaj výnimočná, možno aj lepšia než to, čo sme mohli pred rokom vidieť vo van Goghovom múzeu v Amsterdame. Burčiak v Heurigen bol výborný a tamojšia neturistická „viecha“, ktorú sme po troche hľadania vo viedenskom Grazi našli, mala príjemnú vidiecku atmosféru, aj s praskajúcim drevom v kachliach. Hotel bol síce trochu predražený a nič extra, no v Belvederi bola ďalšia skvelá výstava, viedenský rezeň bol na celý tanier a parádny, rovnako ako káva so šľahačkou u Havelku, ktorá sa vo Viedni rozhodne nevolá po česky „viedenská“. A hoci som nekúpil matke nášho syna za nejakých stopäťdesiat-dvesto eur jedny úžasné biele čižmičky v obchode na rohu Graben, na Viedeň sa spomínalo ako na vrchol.
Toho roku to však skôr vyzeralo na Wroclaw či Drážďany. Hoci vo Viedni vystavovali Picassa a Michelangela, recenzie hovorili, že to žiadne úžasné výstavy nie sú, len slušný viedenský štandard. Ale potom mi volala kamarátka z turistickej kancelárie mesta Viedne, či nechcem dvadsiateho ôsmeho prísť za ich peniaze. Tomu som neodolal, vzal som syna a dvadsiateho siedmeho sme už Pendolínom mierili k Viedni. Chcel som napísať, že sme uháňali, no vo Viedni teraz prestavujú naraz hneď niekoľko nádraží, okrem toho robia konečne aj rýchlostný koridor na Břeclav, takže vlaky do Viedne chodia štyri hodiny.
Picasso a Michelangelo boli skutočne trochu slabší, ako je človek od Viedne zvyknutý, a takmer štrnásťročný Kubo tam vydržal len okolo dvoch hodín. Mariahilferstrasse ho však nesklamala, rovnako ako nesklamala ani výstavná indická reštaurácia na Burgstrasse, ktorá nás očarila už pri jednej z minulých ciest.
Druhý deň ráno sme šli na akciu, kvôli ktorej sme tu boli „zadarmo“. Na Bratislavskom prístavisku sa konala recepcia k začiatku prevádzky stredoeurópskeho serveru mycentrope.com, ktorý spoločne spúšťali štyri stredoeurópske mestá: Bratislava, Brno, Györ a Viedeň. Okrem Viedne to najvážnejšie brala Bratislava, ktorá poslala župana – účasť z Györu a Brna bola poznateľne slabšia, tak trochu zodpovedajúca postaveniu týchto miest vo svojich krajinách.
Hoci server budú prevádzkovať vo všetkých štyroch jazykových mutáciách, a ako vraveli viedenskí radní, má aj obyvateľom rakúskeho hlavného mesta prezentovať kultúrnu ponuku okolitých miest, je to predovšetkým rakúsky a viedenský projekt.
Ale nič proti tomu. Viedeň má určite pre svoj región magnetizmus. Pre Bratislavu bola Viedeň vždy bližšie ako Budapešť. Podobne to platí aj pre Brno a Györ. A to nielen z pohľadu vzdialenosti. A je dobre, keď sa ktokoľvek v Európskej únii snaží niečo tvoriť bez ohľadu na štátne hranice. Pretože jedine tým Európska únia v skutočnosti existuje. Všetko ostatné sú, obávam sa, stále len sny a predstavy. A tými sa, na rozdiel od husaciny, viedenského rezňa či guláša nik nenasýti.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.