Srbská vina

Tadičove slová ľútosti a ospravedlnenia sú najnovšie v sérii vzájomných gest, vyslovovaných medzi predstaviteľmi bývalých juhoslovanských štátov v reakcii na zločiny, páchané na všetkých stranách počas rozpadu Juhoslávie. Tadič spolu s chorvátskym prezidentom Ivo Josipovičom vzdali úctu aj dvadsiatke Srbov, zabitých krátko po vukovarskom masakre chorvátskymi jednotkami o pár kilomentrov ďalej. Bosniansky predstaviteľ Bakir Izetbegovič sa nedávno ospravedlnil všetkým nevinným obetiam, zabitým počas vojen bosnianskymi vojakmi (teda v prvom rade bosnianskym Srbom a Chorvátom). Chorvátsky prezident sa dokonca ospravedlnil za historicky oveľa dávnejšie zločiny, spáchané na Srboch počas II. svetovej vojny v chorvátskom koncentračnom tábore Jasenovac. A Srbi sa na rôznych úrovniach, od parlamentných vyhlásení po slová politických predstaviteľov, pred časom ospravedlnili za zločiny spáchané počas bosnianskej vojny v Sarajeve a v Srebrenici, dvoch najstrašnejších symboloch balkánskych vojen v 90. rokoch – bosnianska vojna si vyžiadala takmer stotisíc obetí, najviac na strane bosnianskych Moslimov. 

Od Daytonského mieru, ktorý ukončil vojnu v Bosne, uplynulo už 15 rokov, od vojny v Kosove (kde nerovný súboj medzi kosovskými povstalcami a civilistami a srbskou armádou zastavilo až bombardovanie NATO) 11 rokov. Mnohí kľúčoví aktéri týchto vojen sú mŕtvi, predovšetkým srbský prezident Slobodan Miloševič a chorvátsky prezident Franjo Tudjman. V Haagu bol zriadený tribunál pre zločiny v bývalej Juhoslávii, a podarilo sa v ňom odsúdiť viaceré „menšie ryby“, predovšetkým dozorcov zo srbských koncentračných táborov, ale aj vojakov na všetkých stranách, a podarilo sa začať proces s politickým vodcom bosnianskych Srbov Radovanom Karadžičom. Všetky balkánske krajiny by chceli vstúpiť do Európskej únie, a to spolu s generačnou zmenou umožňuje takúto sériu ospravedlnení na viacerých stranách. Ako však pripomína Nenad Pejič zo Slobodnej Európy, tie najdôležitejšie, srbské ospravedlnenia, ešte stále v sebe nesú dôsledne vyslovované drobné „ale“. Ospravedlnenie za srbské zločiny vo Vukovare bolo vyslovené jedným dychom s položením vencov k srbským obetiam chorvátskych zločinov. Rezolúcia srbského parlamentu o genocíde voči bosnianskym Moslimom v Srebrenici je ihneď „vyvážená“ ďalšou rezolúciou, ktorá odsudzuje zločiny spáchané proti Srbom. A srbská reprezentácia stále hrá svoju „politickú hru“ voči srbskej časti Bosny a necháva si dvierka otvorené pre prípadné odtrhnutie srbskej časti Bosny rovnako, ako sa nevzdáva (oveľa nereálnejšej) nádeje na to, že sa jej podarí získať späť Kosovo. Srbsko stále nemá svojho Willyho Brandta, pripomína Pejič nemeckého kancelára, ktorý robil začiatkom 70. rokov kľúčové kroky a gestá zmierenia voči nemeckým susedom. 

Pejičova analógia s Nemeckom je užitočná. Krátko po II. svetovej vojne napísal filozof Karl Jaspers svoju Otázku viny, v ktorej sa vyrovnáva s nemeckou vinou za vojnové hrôzy. Jaspers rozlíšil kriminálnu vinu (jej nositeľ sa zodpovedá súdu), politickú vinu (jej nositeľ sa zodpovedá víťazovi a hrozí mu strata vplyvu), morálnu vinu (jej nositeľ sa zodpovedá vlastnému svedomiu) a metafyzickú vinu (jej nositeľ sa zodpovedá Bohu). Podľa Jaspersa iba niektorí Nemci niesli za vojnu kriminálnu vinu, no drvivá väčšina z nich niesla ostatné tri viny – politickú, morálnu a metafyzickú, pretože  Nemecko vojnu začalo a nieslo za ňu najväčšiu zodpovednosť, väčšina Nemcov režim podporovala alebo aspoň tolerovala a nečinne sa prizerala, keď štát páchal zločiny. Až takéto „jaspersovské“ priznanie viny umožňuje pýtať sa aj na iné zločiny, napríklad na tie, ktoré na Nemcoch po vojne páchali tí, ktorí násilne vyháňali nemecké obyvateľstvo z oblastí, kde predtým stáročia sídlilo. 

Aj Tadičovo gesto ospravedlnenia a jeho veniec, položený k pamätníku pri Vukovare, má však svoju cenu, hoci zatiaľ nemá „jaspersovskú“ hĺbku. Žijeme v nedokonalom svete, a v ňom robíme nedokonalé pokusy o nápravu toho, čo bolo horšie ako iba nedokonalé.