Priateľ

Vždy, keď zomrú ľudia, ktorých mám rád, ťažko sa s tým zmierujem, hoci viem, že smrť nie je koniec. Vždy znovu mám pocit, že človek by zomierať nemal, že je niečo v povahe života a vzťahov, čo volá po večnosti. Že nie je možné, ak sme s niekým priatelia, aby sme nimi prestali byť len preto, že jeho telo už nefunguje.
Ale ty, Ernest, si nezomrel, teba nám zavraždili. A s tým sa zmieriť nedá. Nedá a nemá.
Ale nedá sa o tom ani veľmi písať.
Všetci múdri ľudia dnes vravia, ako veľmi tu bude chýbať tvoj pohľad na Ústavu a zákony. Majú úplnú pravdu. Slovensko nemá druhého Valka s jeho celoživotným snom o novej ústave, jeho rozhľadom, skúsenosťou, ochotou a pracovitosťou. Komu budú teraz všetci novinári volať? Kto bude teraz pravicových politikov korigovať a brzdiť, keď navrhnú zákon, ktorý sa bije s Ústavou? Nikto nevie. Ale mne už týždeň najviac chýba niečo úplne iné.
Ty.
Tvoj smiech, Erni, keď sme si hovorili vtipy. Tvoje postrehy o niektorých politikoch. Tvoje smutné oči, keď si občas vravel, ako ťa niektorí priatelia podrazili. Tvoja spokojnosť, keď si otvoril svoju kanceláriu a všetkým nám ju hrdo ukazoval. Tvoje nekonečné monológy o ústavnosti, ktoré som nevládal sledovať, a drzo som ich prerušoval. Tvoje hlboké zdesenie, keď sme preberali opakujúce sa porušovanie zákonov v tejto krajine. Tvoja chlapčenská pýcha, keď si mi ukazoval činkáreň a stromy v tvojej záhrade. Tvoje dobré srdce, ukryté v tele karatistu.
A potom naše sobotné nakupovanie. Už nepríde SMS „Ideme do obchodu?“ Od teba viem, ktoré treščie „játra“ sú najlepšie. Dôležité? Veľmi dôležité, hoci nie pre tie „játra“.
Ale hlavne si nezvyknem, že sa skončilo naše každotýždenné vysedávanie v jednej reštaurácii, a potom v jednej kaviarni, kde sme s Petrom Zajacom, Ferom Mikloškom, Lojzom Rakúsom, Egonom Gálom, Vladom Palkom Fedorom Gálom a Martinom Mojžišom trávili dlhé hodiny len tak. Spolu. Oni veľa hovorili, a hovorili väčšinou múdro, my dvaja sme skôr mlčali a veľa sme sa smiali. Od radosti, že tam sme. Boli to moje najkrajšie piatky, Erni.
Ale teraz si zastrelený. A ja neviem, čo si počať.
Neviem.
Keď idem autom okolo tvojho právnického domu, keď idem okolo tých dvoch reštaurácií, keď toto píšem, stále. Plačeme teraz všetci, čo sme to vždy skrývali. Keď som telefonoval tvojmu veľkému právnickému vzoru, Palkovi Hollanderovi, preskakoval mu od žiaľu hlas, až sme museli skončiť. Keď sme vo štvrtok v Lampe o tebe hovorili, Peter Zajac povedal také krásne, jemné, mäkké veci, aké som od neho ešte nikdy nepočul. Lojzo Rakús povedal, prečo ťa volal Bratček. Fedor Gál sa veľmi, veľmi hneval na tých, čo ti to urobili. Fero Mikloško hovoril o tvojej štedrosti a nebi a napísal nádhernú, citlivú úvahu o tvojej smrti. A Ivan Trimaj, ktorého si si tak veľmi vážil, povedal v priamom prenose, že si stále tu, s nami, s ním. Že on, starý muž, to jasne cíti.
Ešte nevyšlo najavo, kto ti to urobil. Ale to najdôležitejšie už najavo vyšlo. Nikdy sme si to takto nepovedali, na to sme asi boli príliš hrdí chlapci z mestských dvorov. Ale teraz ti to všetci mlčky hovoríme.
Idem teraz rovno do tej našej kaviarne, lebo je piatok večer. Náš piatok večer. Budeme tam všetci. Aj ty?
Ahoj Erničko.