Dolár a euro maskujú slabosť

Krv napokon netiekla, no veľavravná je skutočnosť, že sa svetoví štátnici navzájom potrebovali vrúcne uistiť o svojom „ozajstnom priateľstve“ (Obama smerom k Merkelovej a Chu Ťin-tchaovi), či „duchu spolupráce“ (Merkelová smerom k Obamovi). Sympatickým signálom zo Soulu je aspoň verbálna prísaha politických lídrov na slobodný obchod, ktorá má byť spečatená pokusom uzavrieť konečne rokovania z Dohy. Pre Európsku úniu by to znamenalo, že by sa možno konečne pohlo s kontroverznou Spoločnou poľnohospodárskou politikou, ktorá má neblahé dopady na farmárov v rozvojových krajinách, kým Európanom prináša vyššie ceny potravín. Štátnici sa tiež pokúšali svet uistiť, že hrozba menových vojen je zažehnaná a aj krajiny ako Čína by mali v budúcnosti mať menu s kurzom, ktorý bude reflektovať trhové nálady.

Už väčšie rozpaky vzbudzuje načrtnuté riešenie problému nerovnováh medzi dovozom a vývozom, čo trápi viacero zúčastnených krajín. Politici sa na summite dohodli, že ministri financií vypracujú rozsiahly katalóg kritérií, ktoré by mali prispieť k riešeniu nerovnováh v svetovom obchode. Z G-20 by sa tak v budúcnosti mohol stať akýsi zárodok neformálnej svetovej hospodárskej vlády, čo je funkcia, ktorú tejto platforme mnohí pripisujú už dnes. Je však zrejme naivné myslieť si, že takéto „riaditeľstvo zemegule“ by mohlo fungovať omnoho efektívnejšie ako kedysi sovietska plánovacia komisia.

Svetový menový systém prežíva svoju zaťažkávaciu skúšku. Debaty o jeho reformovaní prestávajú byť doménou akademikov, aj keď účastníci summitu v Soule sa tejto téme podrobnejšie nevenovali. O tom, že nás v blízkej budúcnosti možno čakajú prevratné historické zmeny, svedčí niekoľko signálov. Jedna vec sú štrukturálne problémy americkej ekonomiky, ktorú zrejme nezachránia ani Bernankeho helikoptéry, pripravené zhadzovať na ľudí čerstvo vytlačenú hotovosť. Hnutie Tea Party, volajúce po šetrení, môže veľmi rýchlo stratiť na sile, keď si jeho členovia uvedomia, že abstraktné heslá o fiškálnej zodpovednosti sa zrazu menia na konkrétne škrty v oblastiach, kde to ľudia pocítia na vlastných peňaženkách. Pritom bez radikálneho zoštíhlenia federálnej vlády sa Ameriku naštartovať nepodarí. Ak si dnes prezident Svetovej banky dovolí nahlas uvažovať o nejakej forme zlatého štandardu, svedčí to minimálne o istej úzkosti menových autorít. V týchto kruhoch sa doteraz považovalo za znak ignorancie vyjadrovať sa o zlate inak ako o „barbarskom relikte“, nevhodnom kryť moderný menový systém. Vláde v Pekingu a ďalším veľkým hráčom sa však myšlienka nového menového systému, v ktorom by istú rolu zohrávalo aj zlato, páči. Časy amerického dolára ako rezervnej meny môžu byť zrátané.

Keby dolár stratil svoje výsadné postavenie, logicky by to malo do popredia posunúť euro. Niektorí „Európania z povolania“ sa už nato hádam aj tešia. Lenže eurozóna má vlastné problémy. Ukázal to aj posledný summit v Bruseli, kde sa mali dohodnúť nové rozpočtové pravidlá. Euro dnes pôsobí ako lešenie, ktoré je príliš vysoké a rozkývané, a tak k nemu chcú euroelity rýchlo pristaviť budovu, ktorá by ho podopierala. Keď teraz Íri využijú euroval, môže sa to ešte ukázať ako šťastná prezieravosť. Ďalší v poradí (Portugalsko a Španielsko) môžu už totiž so sebou strhnúť aj celé euro...

O relatívnych posunoch v hospodárskych ťažiskách sveta svedčí aj posilnenie rozhodovacej váhy krajín ako Čína, India a Brazília v Medzinárodnom menovom fonde. Podľa nemeckej kancelárky tento krok unisono privítali všetci účastníci summitu G-20 – nielen tí noví, ale aj staré etablované ekonomiky. Na druhej strane, čo iné im zostáva?