Veľvyslancove slová navyše potvrdil prezident americkej pobočky Tatry, ktorý tiež mal byť účastníkom tohto rozhovoru. Obvinený úradník Martin Barták slová Američanov odmieta a v reakcii na kauzu si vzal neplatené voľno zo svojho súčasného postu námestníka ministra financií.
Nevedno, ako sa prípad skončí, prečo exveľvyslanec vyšiel s obvinením až po dvoch rokoch, či sa korupcia potvrdí, alebo či sa námestník z podozrení očistí. Kontext je však viac ako jeden prípad. Česká republika je premiantom v prechode od komunizmu k demokracii – a napriek tomu je v jednom rade s inými podobnými krajinami v tom, ako sú zmeny k lepšiemu ešte stále sprevádzané aj podvodmi, krádežami a podozrivo nevýhodnými dohodami. Sem-tam dôjde trpezlivosť voličom, menej často však dôjde ľuďom, ktorí sa pohybujú priamo v prostredí, kde ku korupcii dochádza. Zostáva preto často na tých zvonku, aby spoločnosť upozorňovali na veci, ktoré nie sú v poriadku – Slovensku to nedávno musel pripomenúť dokonca nórsky kráľ. Veľvyslanec Cabaniss bol iba ďalším z radu, komu jednoducho došla trpezlivosť.
Typické pre zverejňovanie korupčných obvinení je zovšeobecňovanie, ku ktorému v reakcii na tieto správy dochádza. Toto zovšeobecňovanie – kradnú všetci, každá zákazka je zlodejina, všetci zapojení sú podozriví – je demobilizujúce, či už sa týka IT tenderov, prideľovania bytov, alebo výstavby ciest. Ak to človek počúva z médií a od všetkých naokolo, zostáva mu jediné – prispôsobiť sa, často návratom k socialistickému „kto nekradne, okráda rodinu“. Takýto postoj však nevyhnutne vedie k bezmocnosti alebo k cynizmu. Vo chvíli, keď si osvojíme radikálny názor, že korupčné správanie je vlastné všetkým, ktorí naň majú príležitosť, stávame sa v súkromí spolutvorcami systému, nad ktorým sa verejne pohoršujeme.
Cesta von zo začarovaného kruhu spočíva v dvoch krokoch. Prvým je zmena paradigmy: je možné, že mnohé rozhodnutia sú spojené s korupciou, nemusia však byť také všetky – a nemusí takou byť práve tá jedna situácia, ktorej som súčasťou. Druhým krokom je to, čo urobil veľvyslanec Cabaniss: nečakať ďalších 20 rokov na novú generáciu, ktorá azda začne žiť slušnejšie. Tých našich 21 rokov od novembra 89 je dosť času na to, aby aj nám došla trpezlivosť.
Nevedno, ako sa prípad skončí, prečo exveľvyslanec vyšiel s obvinením až po dvoch rokoch, či sa korupcia potvrdí, alebo či sa námestník z podozrení očistí. Kontext je však viac ako jeden prípad. Česká republika je premiantom v prechode od komunizmu k demokracii – a napriek tomu je v jednom rade s inými podobnými krajinami v tom, ako sú zmeny k lepšiemu ešte stále sprevádzané aj podvodmi, krádežami a podozrivo nevýhodnými dohodami. Sem-tam dôjde trpezlivosť voličom, menej často však dôjde ľuďom, ktorí sa pohybujú priamo v prostredí, kde ku korupcii dochádza. Zostáva preto často na tých zvonku, aby spoločnosť upozorňovali na veci, ktoré nie sú v poriadku – Slovensku to nedávno musel pripomenúť dokonca nórsky kráľ. Veľvyslanec Cabaniss bol iba ďalším z radu, komu jednoducho došla trpezlivosť.
Typické pre zverejňovanie korupčných obvinení je zovšeobecňovanie, ku ktorému v reakcii na tieto správy dochádza. Toto zovšeobecňovanie – kradnú všetci, každá zákazka je zlodejina, všetci zapojení sú podozriví – je demobilizujúce, či už sa týka IT tenderov, prideľovania bytov, alebo výstavby ciest. Ak to človek počúva z médií a od všetkých naokolo, zostáva mu jediné – prispôsobiť sa, často návratom k socialistickému „kto nekradne, okráda rodinu“. Takýto postoj však nevyhnutne vedie k bezmocnosti alebo k cynizmu. Vo chvíli, keď si osvojíme radikálny názor, že korupčné správanie je vlastné všetkým, ktorí naň majú príležitosť, stávame sa v súkromí spolutvorcami systému, nad ktorým sa verejne pohoršujeme.
Cesta von zo začarovaného kruhu spočíva v dvoch krokoch. Prvým je zmena paradigmy: je možné, že mnohé rozhodnutia sú spojené s korupciou, nemusia však byť také všetky – a nemusí takou byť práve tá jedna situácia, ktorej som súčasťou. Druhým krokom je to, čo urobil veľvyslanec Cabaniss: nečakať ďalších 20 rokov na novú generáciu, ktorá azda začne žiť slušnejšie. Tých našich 21 rokov od novembra 89 je dosť času na to, aby aj nám došla trpezlivosť.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.