Na jar roku 1990, po prvých slobodných voľbách, sme sa obaja ocitli na jednej politickej lodi VPN vo federálnom parlamente a tam mi prvýkrát vysvetlil zrozumiteľne (!) dôležitosť a hĺbku práva, najmä toho ústavného. Kto tam vtedy nebol, nemá predstavu, ako intenzívne tie dva roky pracoval. Dovtedy som vysvetľoval veci zväčša ja jemu – na tréningoch karate. Áno, Ernest bol karatista, a nie hocijaký. A niekedy robil aj, nech mi odpustí, problémy.
Raz, ešte niekedy v prvej polovici 70. rokov, sme sa kvôli nemu zišli ako „porota starších“ a rozhodli sme sa potrestať ho. Ešte ako mladý študent práva si totiž privyrábal ako „stráž“ pri vchode do ktoréhosi vysokoškolského klubového zariadenia a prišiel do ručného konfliktu s akýmisi opitými silákmi, ktorí chceli za každú cenu dnu. Ernest sa rozhodol, že ich tam nevpustí – bola to jeho práca. Napadli ho a on im jednoducho naložil a tí sa potom cítili ukrivdení a sťažovali sa. A tak sme zasadli, chvíľu veľmi dôležito moralizovali nad neprimeraným použitím násilia (nedbajúc na jeho právnické reči o ochrane telesnej integrity), a potom ho z karatistického klubu vylúčili. Asi tak na tri mesiace, po ktorých sme usúdili, že sa už vlastne polepšil a prijali ho späť. Doteraz mi je pri tej spomienke smiešne, akí dôležití sme boli. Aj Ernestovi to bolo potom po celý život smiešne a dával tú historku vždy k dobru, keď sme ako karatisti niečo spolu oslavovali.
Karatisti (aspoň teda tí, ku ktorým patril Ernest i ja) sú komunita, ktorá drží pospolu a má istú prirodzenú hierarchiu. Ernest v tej hierarchii patril celkom navrch, hoci toho už v čase svojej politickej a právnickej kariéry veľa nenatrénoval (cvičiť však neprestal nikdy). Dostal sa tam, lebo bol jedným z tých, ktorých (sme) všetci rešpektovali. Ten rešpekt si za tie roky získal priateľstvom, lojalitou a veľkodušnosťou. V tom stanovil ťažko dosiahnuteľný štandard. Nikdy a nikomu z nás neodmietol pomôcť, ak vedel ako, a nikdy za to nič nečakal. Vždy sa staral o druhých. A kedykoľvek sa objavil v telocvični v kimone, všetci sa potešili. Patril tam – k nám. Nech už máme akékoľvek romantické predstavy, karate samotné nemá moc meniť ľudí na lojálnych a veľkorysých. Ba ani na dobrých. Ani Ernesta Valka nie. On medzi karatistov taký už prišiel a taký aj zostal.
Keď pred tromi rokmi prišiel o život náš priateľ Jano Langoš, Ernest Valko patril medzi prvých, ktorí začali rozmýšľať o tom, ako zachovať jeho pamiatku. Nakoniec z toho vzišla nadácia a každoročná Cena Jána Langoša. Ak po strate Ernesta Valka nezačnú premýšľať o spôsobe, akým si ho pripomínať, politici či právnici, karatisti začnú určite.
A ešte čosi za tú „porotu starších“: Dodatočne nám Ernest, prosím, odpusť ten smiešny verdikt. Ja viem, že ti hneď vtedy nebol smiešny a určite si mal aj vtedy pravdu – ako potom vždy v právnych sporoch, v ktorých išlo o zmysel pre spravodlivosť. Autor je poslanec NR SR.
Raz, ešte niekedy v prvej polovici 70. rokov, sme sa kvôli nemu zišli ako „porota starších“ a rozhodli sme sa potrestať ho. Ešte ako mladý študent práva si totiž privyrábal ako „stráž“ pri vchode do ktoréhosi vysokoškolského klubového zariadenia a prišiel do ručného konfliktu s akýmisi opitými silákmi, ktorí chceli za každú cenu dnu. Ernest sa rozhodol, že ich tam nevpustí – bola to jeho práca. Napadli ho a on im jednoducho naložil a tí sa potom cítili ukrivdení a sťažovali sa. A tak sme zasadli, chvíľu veľmi dôležito moralizovali nad neprimeraným použitím násilia (nedbajúc na jeho právnické reči o ochrane telesnej integrity), a potom ho z karatistického klubu vylúčili. Asi tak na tri mesiace, po ktorých sme usúdili, že sa už vlastne polepšil a prijali ho späť. Doteraz mi je pri tej spomienke smiešne, akí dôležití sme boli. Aj Ernestovi to bolo potom po celý život smiešne a dával tú historku vždy k dobru, keď sme ako karatisti niečo spolu oslavovali.
Karatisti (aspoň teda tí, ku ktorým patril Ernest i ja) sú komunita, ktorá drží pospolu a má istú prirodzenú hierarchiu. Ernest v tej hierarchii patril celkom navrch, hoci toho už v čase svojej politickej a právnickej kariéry veľa nenatrénoval (cvičiť však neprestal nikdy). Dostal sa tam, lebo bol jedným z tých, ktorých (sme) všetci rešpektovali. Ten rešpekt si za tie roky získal priateľstvom, lojalitou a veľkodušnosťou. V tom stanovil ťažko dosiahnuteľný štandard. Nikdy a nikomu z nás neodmietol pomôcť, ak vedel ako, a nikdy za to nič nečakal. Vždy sa staral o druhých. A kedykoľvek sa objavil v telocvični v kimone, všetci sa potešili. Patril tam – k nám. Nech už máme akékoľvek romantické predstavy, karate samotné nemá moc meniť ľudí na lojálnych a veľkorysých. Ba ani na dobrých. Ani Ernesta Valka nie. On medzi karatistov taký už prišiel a taký aj zostal.
Keď pred tromi rokmi prišiel o život náš priateľ Jano Langoš, Ernest Valko patril medzi prvých, ktorí začali rozmýšľať o tom, ako zachovať jeho pamiatku. Nakoniec z toho vzišla nadácia a každoročná Cena Jána Langoša. Ak po strate Ernesta Valka nezačnú premýšľať o spôsobe, akým si ho pripomínať, politici či právnici, karatisti začnú určite.
A ešte čosi za tú „porotu starších“: Dodatočne nám Ernest, prosím, odpusť ten smiešny verdikt. Ja viem, že ti hneď vtedy nebol smiešny a určite si mal aj vtedy pravdu – ako potom vždy v právnych sporoch, v ktorých išlo o zmysel pre spravodlivosť. Autor je poslanec NR SR.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.