Spomínam si, ako k nám Ernest chodil takmer každý večer. V januári 1990 sme ešte bývali v Petržalke. Právnici boli vtedy azda viac ako všetci ostatní nepripravení. Chytali sme nové poznatky, nové informácie, diskutovali o možných riešeniach. Boli sme si vedomí, že je potrebné vybudovať úplne nový štát s úplne novým legislatívnym poriadkom. Nikto z nás nemal vtedy zásuvky plné nápadov a pripravených návrhov. Zásuvky boli úplne prázdne.
Jeho úloha pri zmene právneho poriadku bolo obrovská. A nijako pritom nepreháňam. Stal sa podpredsedom Snemovne ľudu Federálneho zhromaždenia ČSFR. Predsedami snemovní boli dve významné intelektuálne a morálne integrálne osobnosti, Ján Sokol a Rudolf Battěk. Ernest sa dostal do prostredia, v ktorom sa nikdy predtým nepohyboval. Ale 99 percent týchto ľudí sa v práve vôbec neorientovalo. V poslaneckom klube VPN, keď to trochu preženiem, sa právu nerozumel nikto. Celý klub visel na Ernestovi.
Ernest bol zavraždený. Tieto slová však nie sú jeho apoteóza. Kvôli tej strašnej a tragickej veci, ktorá sa stala, vôbec nepreháňam. Ernest mal obrovskú intelektuálnu snahu preniknúť do problémov a pritom rovnakú fyzickú výdrž. Znamenalo to venovať sa práci 16, 18 až 20 hodín denne. Robil spravodajcu niekoľkých kľúčových ponovembrových zákonov, napríklad nového Obchodného zákonníka. V rokoch 1990 – 1991 zohral zásadnú úlohu pri vzniku nového právneho poriadku.
Jeho úloha nebola ľahká ani pri vzniku Ústavného súdu. Bol jedným z najmladších sudcov, ale za predchádzajúce dva roky si dokázal vybudovať autoritu a Ústavný súd sa mu podarilo rozbehnúť veľmi rýchlo. Pritom fungoval neuveriteľne krátko, iba 10 mesiacov. To, čo sa vtedy podarilo, je ťažko pochopiteľné. Ernest spolu s ďalšími rozhodol viaceré závažné kauzy, ktoré ovplyvnili podobu československej spoločnosti. Za všetky spomeniem posudzovanie ústavnosti lustračného zákona.
Za 10 mesiacov naštartovali prácu novej inštitúcie, získali si renomé a rozhodli niekoľko mimoriadne dôležitých sporov. Pritom od polovice roka im bolo jasné, že československý Ústavný súd, podobne ako federatívna republika, zanikne. Napriek tomu stále judikovali niekoľko dôležitých káuz. Ernest zvládol svoju úlohu odborne aj organizačne. A ešte jedna poznámka in favorem, hoci platí skôr pre českú ako slovenskú stranu. Český Ústavný súd sa od svojho vzniku v roku 1993 vždy hlásil k judikatúre Valkovho súdu. Kontinuita bola proklamovaná aj zachovaná. Valkovmu súdu sa podarilo definovať niektoré základné ústavné princípy. Definoval napríklad pojem rovnosti, ktorého sa judikatúra českého Ústavného súdu drží už 17 rokov.
Ernest bol mimoriadne praktický človek. Mal schopnosť preniknúť k podstate problému a súčasne obrovský zmysel pre fair-play a humanizmus. Tieto dve ľudské povahové črty ovplyvňovali aj jeho prístup k ústavnému právu. Veľmi dobre chápal motívy ľudského správania. K tomu sa nabaľovali poznatky.
Od roku 1990 neuveriteľne, až fanaticky študoval. Deficity vzdelania, ktoré sme všetci mali, dobiehal tvrdou prácou. Vybudoval si krásnu a veľkú právnickú knižnicu, ktorú mal vo svojej kancelárii. A okrem kníh a odborných článkov mal rád aj rozhovory. Často, keď si niečo prečítal, zavolal ľuďom, s ktorými mal pocit a potrebu o tom diskutovať.
Ernest je nenahraditeľný. Nevidím okolo seba nikoho, kto by mal v sebe takú neuveriteľnú vytrvalosť. Nikoho, kto by s takým zápalom išiel do akéhokoľvek zápasu a konfliktu, keď verí, že to je fér a správna vec. Nikoho. Je nenahraditeľný.
Autor je profesor práva a sudca českého Ústavného súdu
Jeho úloha pri zmene právneho poriadku bolo obrovská. A nijako pritom nepreháňam. Stal sa podpredsedom Snemovne ľudu Federálneho zhromaždenia ČSFR. Predsedami snemovní boli dve významné intelektuálne a morálne integrálne osobnosti, Ján Sokol a Rudolf Battěk. Ernest sa dostal do prostredia, v ktorom sa nikdy predtým nepohyboval. Ale 99 percent týchto ľudí sa v práve vôbec neorientovalo. V poslaneckom klube VPN, keď to trochu preženiem, sa právu nerozumel nikto. Celý klub visel na Ernestovi.
Ernest bol zavraždený. Tieto slová však nie sú jeho apoteóza. Kvôli tej strašnej a tragickej veci, ktorá sa stala, vôbec nepreháňam. Ernest mal obrovskú intelektuálnu snahu preniknúť do problémov a pritom rovnakú fyzickú výdrž. Znamenalo to venovať sa práci 16, 18 až 20 hodín denne. Robil spravodajcu niekoľkých kľúčových ponovembrových zákonov, napríklad nového Obchodného zákonníka. V rokoch 1990 – 1991 zohral zásadnú úlohu pri vzniku nového právneho poriadku.
Jeho úloha nebola ľahká ani pri vzniku Ústavného súdu. Bol jedným z najmladších sudcov, ale za predchádzajúce dva roky si dokázal vybudovať autoritu a Ústavný súd sa mu podarilo rozbehnúť veľmi rýchlo. Pritom fungoval neuveriteľne krátko, iba 10 mesiacov. To, čo sa vtedy podarilo, je ťažko pochopiteľné. Ernest spolu s ďalšími rozhodol viaceré závažné kauzy, ktoré ovplyvnili podobu československej spoločnosti. Za všetky spomeniem posudzovanie ústavnosti lustračného zákona.
Za 10 mesiacov naštartovali prácu novej inštitúcie, získali si renomé a rozhodli niekoľko mimoriadne dôležitých sporov. Pritom od polovice roka im bolo jasné, že československý Ústavný súd, podobne ako federatívna republika, zanikne. Napriek tomu stále judikovali niekoľko dôležitých káuz. Ernest zvládol svoju úlohu odborne aj organizačne. A ešte jedna poznámka in favorem, hoci platí skôr pre českú ako slovenskú stranu. Český Ústavný súd sa od svojho vzniku v roku 1993 vždy hlásil k judikatúre Valkovho súdu. Kontinuita bola proklamovaná aj zachovaná. Valkovmu súdu sa podarilo definovať niektoré základné ústavné princípy. Definoval napríklad pojem rovnosti, ktorého sa judikatúra českého Ústavného súdu drží už 17 rokov.
Ernest bol mimoriadne praktický človek. Mal schopnosť preniknúť k podstate problému a súčasne obrovský zmysel pre fair-play a humanizmus. Tieto dve ľudské povahové črty ovplyvňovali aj jeho prístup k ústavnému právu. Veľmi dobre chápal motívy ľudského správania. K tomu sa nabaľovali poznatky.
Od roku 1990 neuveriteľne, až fanaticky študoval. Deficity vzdelania, ktoré sme všetci mali, dobiehal tvrdou prácou. Vybudoval si krásnu a veľkú právnickú knižnicu, ktorú mal vo svojej kancelárii. A okrem kníh a odborných článkov mal rád aj rozhovory. Často, keď si niečo prečítal, zavolal ľuďom, s ktorými mal pocit a potrebu o tom diskutovať.
Ernest je nenahraditeľný. Nevidím okolo seba nikoho, kto by mal v sebe takú neuveriteľnú vytrvalosť. Nikoho, kto by s takým zápalom išiel do akéhokoľvek zápasu a konfliktu, keď verí, že to je fér a správna vec. Nikoho. Je nenahraditeľný.
Autor je profesor práva a sudca českého Ústavného súdu
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.