Práve to však najväčšmi priťahuje jeho voličov. Tony Blair bol bez debaty najúspešnejším lídrom labouristov, pri ktorom vyzerajú Ramsay MacDonald, Clement Attlee aj Harold Wilson ako okrajové postavičky. Jeho víťazstvo v roku 1997, ktoré labouristom prinieslo 179-kreslovú väčšinu v porovnaní so spočítanými ziskami ostatných strán, bolo bezprecedentné. V porovnaní s ním aj úspech z roku 1945 pôsobí bezzubo.
A na rodziel od Attleeho bol Tony Blair víťazom na personálnej rovine, politikom, ktorý vedel pritiahnuť bežne toryovských voličov, najmä z juhu Anglicka. Vyhral v Hove, v Hastingse, v Crawley, vo Worcesteri, v Basildone a v Harrowe – a všetky tie pozície si udržal aj v nasledujúcich dvoch voľbách.
.mohol byť ešte premiérom
Nepochybujem, že keby nebol slabošsky a azda aj veľkodušne prepustil premiérske kreslo Gordonovi Brownovi, a keby to jeho nemožní kolegovia neboli dopustili, bol by Blair dosiahol aj štvrté víťazstvo a dnes by bol stále premiérom. Kým bol lídrom labouristov, žiadne oživenie toryovcov sa konať nemohlo.
Prečo? Dôvod je prostý. Blair sa síce označuje za nového labouristu a zdôrazňuje metafyzický aj programový význam tohto termínu. No jeho inštinkty a presvedčenie z neho robia telom aj dušou toryho, hoci v istých oblastiach toryho radikálneho, akými boli aj Canning, Peel, Joe Chamberlain a Baldwin. Jeho otec bol nevlastným synom glasgowského žeriavnika z govanskej lodenice, šikovný človek, ktorý narukoval, ale mal „dobrú vojnu“, povýšili ho na majora a následne sa stal advokátom a zarytým konzervatívnym aktivistom. V roku 1964 očakával nomináciu na dlhoročne toryovské poslanecké miesto za Hexham, keď ho náhle do invalidity odsunula porážka. Keby sa bol stal toryovským poslancom, Blair by bol šiel v jeho stopách.
V Blairovom správaní a prejavoch som nikdy nenašiel ani stopu po labouristickom základe, a ani tieto memoáre nevysvetľujú, prečo k labouristom zablúdil. Nemal na to vážny dôvod. Bola to náhoda. Ja dávam prednosť donkichotskému vysvetleniu, aké uvádza jeho bývalý správca internátu vo Fettes, Eric Anderson s manželkou Poppy. Blair odjakživa vášnivo rád hral a v školskom predstavení hry Július Cézar dostal rolu Antonia, hoci ešte nepatril k starším žiakom. V tej role zažil, ako sa dalo čakať, obrovský úspech. Poppy šila kostýmy a prívržencov Bruta obliekla do modrej. Antonius a jeho muži boli v červenom. „A tak,“ hovorí Poppy, „sa stal Blair labouristom.“
Blair ma totiž vždy prekvapoval neznalosťou histórie Labouristickej strany. Odvoláva sa na svoje „politické dedičstvo“ od „Lloyda Georgea, Keynesa a Beveridgea, ako aj od Attleeho, Bevina a Keira Hardieho“. Ale to sú len povinné tance. Určite nikdy nečítal Beveridgeovu správu ani Keynesovu Všeobecnú teóriu či Budúcnosť socializmu od Tonyho Crosslanda, ktorej sa tiež rituálne ukloní. Zároveň kvetnato ďakuje Royovi Jenkinsovi ako svojmu mentorovi, no pochybujem, že niekedy dočítal jedinú z Royových kníh (možno jednu-dve čítať začal) a Jenkins, ktorého uznáva, je člen Gangu štyroch, nie kabinetný minister labouristov. Keď som sa s Blairom prvý raz stretol, prekvapilo ma, že nevedel nič o bevanizme, a v jeho memoároch sa ani raz nespomenie Nya Bevana, hoci Michael Foot si vyslúžil krátku zmienku.
.obdivovateľ Margaret Thatcherovej
Ľudia, ku ktorým ho to ťahá, sú zväčša toryovia, niekedy aj prekvapujúce osobnosti. Vo svojej knihe uvádza dlhú a dojímavú chválu Nevilla Chamberlaina a jeho úsilie o mier, inšpirovanú čítaním Chamberlainových denníkov, do ktorých sa zahĺbil, keď v knižnici vidieckeho sídla premiérov Chequers nenašiel nič lepšie. Nekonečne obdivoval Margaret Thatcherovú a keby bol šiel v otcových stopách a stal sa toryovským poslancom, bol by aj jej prirodzeným nástupcom. Mám doma originál karikatúry Petra Brooksa, ktorá ilustruje práve tento moment. Voči Thatcherovej má Blair jedinú výhradu: podľa neho nezvládla problém s Heseltinom (ktorý sa podobal jeho vlastnému problému s Brownom). Podľa neho mala spraviť Heseltina svojím nástupcom. Chápem jeho obdiv k Heseltinovi, sebe podobnému politikovi s vynikajúcimi prezentačnými schopnosťami a bez pevného presvedčenia. Blair však nepochopil, že Thatcherová pokladala Heseltina a jeho ambície za potenciálne sebadeštrutkívne, a preto sa ho zbavila – nuž a Blair sa nezbavil deštruktívne egocentrického Browna. Thatcherovej voľba, John Major, bol síce slabý a nevýrazný politik, no aspoň vyhral tie voľby, ktoré by bol Heseltine nepochybne prehral, a v tom prípade by bola história, aj tá Blairova, celkom iná.
.láska k poriadku a dobré spôsoby
Blairov inštinktívny konzervativizmus sa prejavuje rôznym spôsobom. Napríklad pri jeho dobrých spôsoboch. Má najlepšie spôsoby medzi politickými lídrami, s ktorými som sa stretol u nás či v zahraničí. A ja náhodou verím, že spôsoby sú dôležité – v teologickom zmysle sú vonkajším prejavom vnútornej milosti. Vychádzajú – a v Blairovom prípade určite – z hlbokej lásky k poriadku, ktorú opätovne potvrdzujú jeho memoáre. Ak niečo nenávidí, tak akékoľvek kriminálne správanie. Ak existuje na okupáciu Iraku a Afganistanu ešte iný dôvod okrem tých, ktoré uvádza, je to fakt, že obe spoločnosti pokladal za neusporiadané, ohrozujúce svojich občanov, svojich priamych susedov a svet. Chcel ich zmeniť na usporiadané a neškodné, a tak si na plecia nabral úlohu, ktorá bola nad jeho sily – a azda aj nad sily každého človeka.
Ďalší inštinktívny postoj, ktorý súvisel s láskou k poriadku, bol jeho obdiv k Spojeným štátom, k ich slobode, dynamike a populistickej politike. S jeho schopnosťou osloviť široké vrstvy ľudí a s minimálnymi ideologickými záťažami by z Blaira mohol byť prvotriedny americký politik a obdivuhodný prezident.
Veľmi dobre vychádzal s oboma americkými prezidentmi, s ktorými rokoval, mal ich rád a obdivoval ich. Tvrdí, že Bill Clinton vedel obdivuhodne komunikovať s obyčajnými ľuďmi. Dodáva, že o niečo také sa aj on usiloval, „no ako politik sa musím skloniť pred majstrom“. A ešte: „Mal všetko. Jeho spôsoby občas zatienili jeho vysoký intelekt, no mal neuveriteľné analytické schopnosti, úprimne sa zaujímal o politickú diskusiu... a stále pátral po nových myšlienkach.“ Alebo: „Clintonovou silnou politickou stránkou bola nekonečná schopnosť fascinácie. Fascinovali ho aj tí najmenej fascinujúci ľudia, pretože bol stále ochotný učiť sa od nich.“
Obdivoval aj Busha, ale z iného dôvodu: pre jeho rozhodnosť lídra. Zo všetkých lídrov, ktorých stretol, hodnotil za túto črtu Busha najvyššie, a tiež za morálnu integritu a odvahu. Vo svojich memoároch Busha viackrát opisuje a zdá sa mi, že ho dokonale vystihol. Nepriateľský postoj k Bushovi, na ktorý narazil vo vlastnej strane, mu bol záhadou a považoval ho za iracionálny. Môžem dosvedčiť, že jeho sympatie k Bushovi boli opätované.
Je naozaj zvláštne, že Blair, tá záhadná postava, sa prejavuje najjasnejšie, keď uvádza dôvody, prečo má rád istých ľudí. Najmä vtedy, keď ich má rád akosi neochotne. Výstižným príkladom je princezná Anne. Keď boli Blairovci prvý raz v Balmorale, oslovovala premiérovu manželku „pani Blairová“. Nevyhnutne to vyvolalo zdvorilú žiadosť: „Prosím, volajte ma Cherie,“ a za tou nutne nasledovalo: „Lepšie sa mi pozdáva pani Blairová“. Samozrejme, princezná nemala v úmysle dovoliť premiérovej manželke, aby ju volala Anne, čo by bol nutný dôsledok dôvernejšieho oslovenia, hoci Blair to zo zdvorilosti nespomína. Zato píše: „Vždy som mal Anne rád, hoci pochybujem, že aj ona mala rada mňa či, presnejšie, bol som jej ľahostajný.“
Anne je presne ako jej otec. Ľudia si myslia, že princ Philip nedbá, čo si o ňom kto myslí, a majú pravdu. Anne je taká istá. Je aká je a ak sa vám to nepáči, môžete ísť kade ľahšie. Sám tú vlastnosť nemám, ale u druhých ju obdivujem.
.čo ešte urobí Blair pre Britániu?
Blair má rovnaký pocit z Ruperta Murdocha a mňa v jeho memoároch okrem iného dojala aj celkom nesformulovaná túžba byť ako človek omnoho bezohľadnejší než je. Blair však bezohľadnosti nie je schopný. Neviem si ho predstaviť, tak ako Lloyda Georgea, ako vrčí na kolegu: „Do polnoci nech otrčí pazúry!“ Alebo ako Churchilla pri pochodovaní po pracovni a mrmlaní: „Všetci musia pocítiť moju moc.“ Kritika, ktorú viackrát vysloví na adresu otrasného Gordona Browna, vytvára dojem ničivého rozsudku, no aj tak si nevie pomôcť a koriguje ju vetami o Brownovej inteligencii, úprimnosti, idealizme a podobne. V dávnejších časoch by bol Blair sotva schopný podpisovať rozsudky smrti. Jeho úsmev je neškodný.
Napokon to však ešte môže byť pozitívum. Blairova púť, ako ju sám nazval, sa neskončila. Ešte stále je mladistvý, plný sily a zdravia, nezlomený optimista. Nedopustil sa toho omylu, že by sa dal uväzniť v tej obielenej hrobke, ktorou je Snemovňa lordov, ani v eunuchovskom háreme bruselskej byrokracie. Britský politický systém mieri do nezmapovaných vôd. Ak, ako sa nazdávam, sa onedlho rozdelia aj liberálni demokrati, aj labouristi, Blair by mohol zjednotiť a viesť tie rozumnejšie časti z oboch strán. Stali sa už aj zvláštnejšie veci. V ére koalícií disponuje Blair najlepšími danosťami na to, aby bol prirodzeným, inštinktívnym a šťastným koaličným lídrom, bez bremena presvedčenia i nepriateľov. Pre túto krajinu má stále veľkú hodnotu a ja len dúfam, že táto krajina ho ešte jedného dňa využije.
A na rodziel od Attleeho bol Tony Blair víťazom na personálnej rovine, politikom, ktorý vedel pritiahnuť bežne toryovských voličov, najmä z juhu Anglicka. Vyhral v Hove, v Hastingse, v Crawley, vo Worcesteri, v Basildone a v Harrowe – a všetky tie pozície si udržal aj v nasledujúcich dvoch voľbách.
.mohol byť ešte premiérom
Nepochybujem, že keby nebol slabošsky a azda aj veľkodušne prepustil premiérske kreslo Gordonovi Brownovi, a keby to jeho nemožní kolegovia neboli dopustili, bol by Blair dosiahol aj štvrté víťazstvo a dnes by bol stále premiérom. Kým bol lídrom labouristov, žiadne oživenie toryovcov sa konať nemohlo.
Prečo? Dôvod je prostý. Blair sa síce označuje za nového labouristu a zdôrazňuje metafyzický aj programový význam tohto termínu. No jeho inštinkty a presvedčenie z neho robia telom aj dušou toryho, hoci v istých oblastiach toryho radikálneho, akými boli aj Canning, Peel, Joe Chamberlain a Baldwin. Jeho otec bol nevlastným synom glasgowského žeriavnika z govanskej lodenice, šikovný človek, ktorý narukoval, ale mal „dobrú vojnu“, povýšili ho na majora a následne sa stal advokátom a zarytým konzervatívnym aktivistom. V roku 1964 očakával nomináciu na dlhoročne toryovské poslanecké miesto za Hexham, keď ho náhle do invalidity odsunula porážka. Keby sa bol stal toryovským poslancom, Blair by bol šiel v jeho stopách.
V Blairovom správaní a prejavoch som nikdy nenašiel ani stopu po labouristickom základe, a ani tieto memoáre nevysvetľujú, prečo k labouristom zablúdil. Nemal na to vážny dôvod. Bola to náhoda. Ja dávam prednosť donkichotskému vysvetleniu, aké uvádza jeho bývalý správca internátu vo Fettes, Eric Anderson s manželkou Poppy. Blair odjakživa vášnivo rád hral a v školskom predstavení hry Július Cézar dostal rolu Antonia, hoci ešte nepatril k starším žiakom. V tej role zažil, ako sa dalo čakať, obrovský úspech. Poppy šila kostýmy a prívržencov Bruta obliekla do modrej. Antonius a jeho muži boli v červenom. „A tak,“ hovorí Poppy, „sa stal Blair labouristom.“
Blair ma totiž vždy prekvapoval neznalosťou histórie Labouristickej strany. Odvoláva sa na svoje „politické dedičstvo“ od „Lloyda Georgea, Keynesa a Beveridgea, ako aj od Attleeho, Bevina a Keira Hardieho“. Ale to sú len povinné tance. Určite nikdy nečítal Beveridgeovu správu ani Keynesovu Všeobecnú teóriu či Budúcnosť socializmu od Tonyho Crosslanda, ktorej sa tiež rituálne ukloní. Zároveň kvetnato ďakuje Royovi Jenkinsovi ako svojmu mentorovi, no pochybujem, že niekedy dočítal jedinú z Royových kníh (možno jednu-dve čítať začal) a Jenkins, ktorého uznáva, je člen Gangu štyroch, nie kabinetný minister labouristov. Keď som sa s Blairom prvý raz stretol, prekvapilo ma, že nevedel nič o bevanizme, a v jeho memoároch sa ani raz nespomenie Nya Bevana, hoci Michael Foot si vyslúžil krátku zmienku.
.obdivovateľ Margaret Thatcherovej
Ľudia, ku ktorým ho to ťahá, sú zväčša toryovia, niekedy aj prekvapujúce osobnosti. Vo svojej knihe uvádza dlhú a dojímavú chválu Nevilla Chamberlaina a jeho úsilie o mier, inšpirovanú čítaním Chamberlainových denníkov, do ktorých sa zahĺbil, keď v knižnici vidieckeho sídla premiérov Chequers nenašiel nič lepšie. Nekonečne obdivoval Margaret Thatcherovú a keby bol šiel v otcových stopách a stal sa toryovským poslancom, bol by aj jej prirodzeným nástupcom. Mám doma originál karikatúry Petra Brooksa, ktorá ilustruje práve tento moment. Voči Thatcherovej má Blair jedinú výhradu: podľa neho nezvládla problém s Heseltinom (ktorý sa podobal jeho vlastnému problému s Brownom). Podľa neho mala spraviť Heseltina svojím nástupcom. Chápem jeho obdiv k Heseltinovi, sebe podobnému politikovi s vynikajúcimi prezentačnými schopnosťami a bez pevného presvedčenia. Blair však nepochopil, že Thatcherová pokladala Heseltina a jeho ambície za potenciálne sebadeštrutkívne, a preto sa ho zbavila – nuž a Blair sa nezbavil deštruktívne egocentrického Browna. Thatcherovej voľba, John Major, bol síce slabý a nevýrazný politik, no aspoň vyhral tie voľby, ktoré by bol Heseltine nepochybne prehral, a v tom prípade by bola história, aj tá Blairova, celkom iná.
.láska k poriadku a dobré spôsoby
Blairov inštinktívny konzervativizmus sa prejavuje rôznym spôsobom. Napríklad pri jeho dobrých spôsoboch. Má najlepšie spôsoby medzi politickými lídrami, s ktorými som sa stretol u nás či v zahraničí. A ja náhodou verím, že spôsoby sú dôležité – v teologickom zmysle sú vonkajším prejavom vnútornej milosti. Vychádzajú – a v Blairovom prípade určite – z hlbokej lásky k poriadku, ktorú opätovne potvrdzujú jeho memoáre. Ak niečo nenávidí, tak akékoľvek kriminálne správanie. Ak existuje na okupáciu Iraku a Afganistanu ešte iný dôvod okrem tých, ktoré uvádza, je to fakt, že obe spoločnosti pokladal za neusporiadané, ohrozujúce svojich občanov, svojich priamych susedov a svet. Chcel ich zmeniť na usporiadané a neškodné, a tak si na plecia nabral úlohu, ktorá bola nad jeho sily – a azda aj nad sily každého človeka.
Ďalší inštinktívny postoj, ktorý súvisel s láskou k poriadku, bol jeho obdiv k Spojeným štátom, k ich slobode, dynamike a populistickej politike. S jeho schopnosťou osloviť široké vrstvy ľudí a s minimálnymi ideologickými záťažami by z Blaira mohol byť prvotriedny americký politik a obdivuhodný prezident.
Veľmi dobre vychádzal s oboma americkými prezidentmi, s ktorými rokoval, mal ich rád a obdivoval ich. Tvrdí, že Bill Clinton vedel obdivuhodne komunikovať s obyčajnými ľuďmi. Dodáva, že o niečo také sa aj on usiloval, „no ako politik sa musím skloniť pred majstrom“. A ešte: „Mal všetko. Jeho spôsoby občas zatienili jeho vysoký intelekt, no mal neuveriteľné analytické schopnosti, úprimne sa zaujímal o politickú diskusiu... a stále pátral po nových myšlienkach.“ Alebo: „Clintonovou silnou politickou stránkou bola nekonečná schopnosť fascinácie. Fascinovali ho aj tí najmenej fascinujúci ľudia, pretože bol stále ochotný učiť sa od nich.“
Obdivoval aj Busha, ale z iného dôvodu: pre jeho rozhodnosť lídra. Zo všetkých lídrov, ktorých stretol, hodnotil za túto črtu Busha najvyššie, a tiež za morálnu integritu a odvahu. Vo svojich memoároch Busha viackrát opisuje a zdá sa mi, že ho dokonale vystihol. Nepriateľský postoj k Bushovi, na ktorý narazil vo vlastnej strane, mu bol záhadou a považoval ho za iracionálny. Môžem dosvedčiť, že jeho sympatie k Bushovi boli opätované.
Je naozaj zvláštne, že Blair, tá záhadná postava, sa prejavuje najjasnejšie, keď uvádza dôvody, prečo má rád istých ľudí. Najmä vtedy, keď ich má rád akosi neochotne. Výstižným príkladom je princezná Anne. Keď boli Blairovci prvý raz v Balmorale, oslovovala premiérovu manželku „pani Blairová“. Nevyhnutne to vyvolalo zdvorilú žiadosť: „Prosím, volajte ma Cherie,“ a za tou nutne nasledovalo: „Lepšie sa mi pozdáva pani Blairová“. Samozrejme, princezná nemala v úmysle dovoliť premiérovej manželke, aby ju volala Anne, čo by bol nutný dôsledok dôvernejšieho oslovenia, hoci Blair to zo zdvorilosti nespomína. Zato píše: „Vždy som mal Anne rád, hoci pochybujem, že aj ona mala rada mňa či, presnejšie, bol som jej ľahostajný.“
Anne je presne ako jej otec. Ľudia si myslia, že princ Philip nedbá, čo si o ňom kto myslí, a majú pravdu. Anne je taká istá. Je aká je a ak sa vám to nepáči, môžete ísť kade ľahšie. Sám tú vlastnosť nemám, ale u druhých ju obdivujem.
.čo ešte urobí Blair pre Britániu?
Blair má rovnaký pocit z Ruperta Murdocha a mňa v jeho memoároch okrem iného dojala aj celkom nesformulovaná túžba byť ako človek omnoho bezohľadnejší než je. Blair však bezohľadnosti nie je schopný. Neviem si ho predstaviť, tak ako Lloyda Georgea, ako vrčí na kolegu: „Do polnoci nech otrčí pazúry!“ Alebo ako Churchilla pri pochodovaní po pracovni a mrmlaní: „Všetci musia pocítiť moju moc.“ Kritika, ktorú viackrát vysloví na adresu otrasného Gordona Browna, vytvára dojem ničivého rozsudku, no aj tak si nevie pomôcť a koriguje ju vetami o Brownovej inteligencii, úprimnosti, idealizme a podobne. V dávnejších časoch by bol Blair sotva schopný podpisovať rozsudky smrti. Jeho úsmev je neškodný.
Napokon to však ešte môže byť pozitívum. Blairova púť, ako ju sám nazval, sa neskončila. Ešte stále je mladistvý, plný sily a zdravia, nezlomený optimista. Nedopustil sa toho omylu, že by sa dal uväzniť v tej obielenej hrobke, ktorou je Snemovňa lordov, ani v eunuchovskom háreme bruselskej byrokracie. Britský politický systém mieri do nezmapovaných vôd. Ak, ako sa nazdávam, sa onedlho rozdelia aj liberálni demokrati, aj labouristi, Blair by mohol zjednotiť a viesť tie rozumnejšie časti z oboch strán. Stali sa už aj zvláštnejšie veci. V ére koalícií disponuje Blair najlepšími danosťami na to, aby bol prirodzeným, inštinktívnym a šťastným koaličným lídrom, bez bremena presvedčenia i nepriateľov. Pre túto krajinu má stále veľkú hodnotu a ja len dúfam, že táto krajina ho ešte jedného dňa využije.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.