Kvantitatívne uvoľňovanie, ktoré sa zavádza ako označenie pre zvyšovanie peňažnej ponuky, vyvolalo vo svete i v Spojených štátoch veľké rozpaky. Nie div. Krok, ktorého riskantnosť priznávajú aj viacerí predstavitelia FED, spôsobí ďalšie zvýšenie globálnej nestability, rozhnevá svetových exportérov, a v konečnom dôsledku môže byť tým najväčším klincom v rakve dolára, ktorý v tejto podobe ovláda svetový menový systém od roku 1973.
.peniaze zo vzduchu
Počas prvého kola kvantitatívneho uvoľňovania v roku 2008 vzniklo viac ako 1,75 bilióna nových dolárov. Ohlásený mladší brat sa javí mierne podvyživený, ale nedajme sa zmiasť – jeho efekt bude oveľa výraznejší.
Prvé kolo malo za cieľ zachrániť padajúce finančné inštitúcie a nové doláre putovali výmenou za balíky toxického dlhu priamo na ich účty. Mali odtiaľ rozhýbať zamrznutý úverový trh. Americké banky však konali inak – radšej zvýšili svoje rezervy a uschovali poskytnuté zdroje na účtoch FED, kde im zarábajú malý, ale istý úrok. Necelé dva bilióny podržali bankárov a prispeli k rastu cien akcií, ale s dolárom výrazne nepohli.
Druhé kolo cieli na nezamestnanosť, ktorá sa napriek miernemu oživeniu ekonomiky stále tvrdohlavo drží štvrťstoročného maxima a spôsobuje veľkú nespokojnosť amerických voličov. FED zvolil inú techniku ako naposledy – namiesto presunu peňazí na účty bánk za ne nakúpi dlhopisy americkej vlády. Nové peniaze tak priamo pritečú do ekonomiky. Výnosy dlhopisov poklesnú a investori, ktorí by investovali do nich, využijú peniaze inak, napríklad na nákup firemných akcií. Posmelené firmy začnú viac investovať, naberať nových zamestnancov a rastom cien aktív sa zažehná aj nebezpečenstvo deflácie, ktorú Ben Bernanke opisuje ako spiaceho netvora, hroziaceho uvrhnúť USA do dlhodobej stagnácie.
Za oficiálnou logikou nového kola kvantitatívneho uvoľňovania je komplikované pozadie. Skutočným cieľom FED je najmä oslabenie dolára, podporenie exportného priemyslu a splnenie sľubu Baracka Obamu zdvojnásobiť americký vývoz v priebehu piatich rokov. Taký je plán, ale vedľajšie účinky tejto liečby zasiahnu všetkých.
.čierny Peter
Hoci sa to oficiálne nedeklaruje, tento krok je v skutočnosti zameraný hlavne proti Číne. USA i ďalšie štáty ju už roky obviňujú z umelého podhodnocovania jüanu, podliezania exportných cien a narúšania medzinárodného obchodu. Je na tom veľký kus pravdy. Čína drží jüan naviazaný na dolár v umelo podhodnotenom kurze, ktorý podporuje zadržiavaním dolárov vo svojich rezervách. Teraz musí pridať do trezorov ďalšiu veľkú kopu papierov, ak chce podržať kurz na pôvodnej úrovni.
Každý cent má dve strany a ešte aj hranu. Slabý jüan dusí americký export, ale zároveň má pre USA množstvo benefitov. Čínsky obchodný prebytok vyzerá na papieri impozantne, v skutočnosti však znamená len toľko, že čínski pracujúci posielajú svoje výrobky do sveta a obratom za to dostávajú papier. Čína nepodporuje svojich exportérov, ale amerických importérov.
Veľkú časť utŕžených dolárov Čína posiela obratom späť do USA, kde za ne nakupuje Chryslery alebo jablkové koláče, prípadne americké vládne dlhopisy, čím výrazne prispieva k udržiavaniu Spojených štátov v chode. Momentálne je Čína druhým najväčším veriteľom USA, hneď po Japonsku, ktorému v zime predala časť amerického dlhu. Zlepšenie americkej obchodnej bilancie s Čínou pomôže exportnému priemyslu, ale zhorší možnosti financovania mamutieho dlhu. Čína by mohla nakupovať americké výrobky, ale načo by to robila, keď americký dlh predstavoval lepšiu ponuku.
Táto americko-čínska hra je globálnym problémom. Okrem zhoršenia postavenia exportérov spôsobí opatrenie FED preliatie časti kapitálu z amerického trhu do iných krajín. Viaceré z nich pritom zažívajú slušný rast. Ceny nehnuteľností v Hongkongu si za rok a pol pripísali 50 percent. Austrália a India začiatkom novembra zvýšili úrokovú mieru a pribrzďujú rozbehnutú ekonomiku. Náhly prílev horúceho kapitálu môže spôsobiť rast inflácie a špekulatívnych bublín. Brazília, Thajsko, Južná Kórea a ďalší zareagovali priamou intervenciou voči svojej vlastnej mene alebo aspoň kapitálovými reštrikciami. Ďalšie krajiny sú pripravené tak urobiť. Najmä Japonsko, ktoré sa viackrát pokúsilo dostať zo stagnácie zvyšovaním peňažnej ponuky, je najhorúcejším kandidátom dať odvetný úder v podobe ďalšieho oslabenia vlastnej meny.
Súčasná inflácia v USA sa vďaka nízkym nákladom na bývanie pohybuje tesne nad nulou. Podľa Bernankeho a niekoľkých ďalších ekonómov je to veľmi nebezpečné. A to pritom niektoré základné komodity ako cukor alebo mäso atakujú historické maximá. Rozvojové krajiny nie sú nadšené, ale v USA potraviny tvoria len 14 percent bežných výdavkov a tak ani rast ich cien nepredstavuje kritický problém. Tým je 1,75 trilióna dolárov spred dvoch rokov, ktoré akoby zabudnuté odpočívajú v rezervách bánk v USA aj po celom svete, čakajúc na svoj deň, keď sa začnú dostávať do obehu v USA. FED bude potom musieť preukázať veľké schopnosti v odčerpávaní prebytočnej likvidity z prvého aj druhého uvoľňovania.
Nahrávanie inflácii na smeč je už také zjavné, že mnohí odborníci v tom vidia plán USA zbaviť sa svojho obrovského dlhu. Jednoducho ho vysokou infláciou, alebo dokonca rovno menovou reformou znížia na rozumnejšiu úroveň. Držitelia dolárových rezerv a amerického dlhu by by si tak za svoje dlhoročné dodávanie výrobkov americkým spotrebiteľom mohli tými papierikmi akurát utrieť slzy. Najmä najväčší veritelia USA začali aktívne predávať americké dlhopisy a nakupovať iné aktíva. Čína predala časť dlhu Japoncom a pomerne nenápadne sa stala piatym najväčším držiteľom zlata na svete. Spolu s ropnými emirátmi a ďalšími krajinami nakupujú nerastné ložiská či ťažobné spoločnosti, aby posunuli dolárového Čierneho Petra ďalej.
Inflácia nie je jednoduchým riešením ani pre USA. Je možné ňou na chvíľu zaskočiť trhy a znížiť dlh, no reakciou by bolo rýchle zvýšenie rizikových prirážok na nový dlh až jeho úplné zamrznutie, čo si USA so svojím desaťpercentným ročným deficitom nemôžu dovoliť.
.koniec dolára?
Globálna obchodná situácia pripomína Európu krátko pred sarajevským atentátom. Proti sebe stoja USA a Čína, jeden potrebuje druhého a ani jednému sa to nepáči. USA obviňujú Čínu z menovej manipulácie, zatiaľ čo Čína považuje kvantitatívne uvoľňovanie za oficiálny signál na menovú vojnu. Väčšina štátov na čele s chudokrvným Japonskom je pripravená zapojiť sa. Európa, ťahaná nemeckým exportom, vyzýva na zmierenie. Po bojisku sa pohybujú dolárové rezervy, ktoré sú dvakrát vyššie ako všetky ostatné menové rezervy dokopy. Čaká v nich 1,75 bilióna a ďalšie stovky miliárd sú na ceste. Snaha byť lacnejší ako sused môže viesť k sérii devalvácií a v katastrofickej verzii až ku kolapsu menového systému, prepadu medzinárodného obchodu a vysokej inflácii.
Samotný FED musí čeliť kritike najmä doma. Republikánsky Kongres, osviežený členmi Tea Party, sa bude snažiť blokovať ďalšie snahy FED. Jeho najväčší nepriateľ, kongresman Ron Paul, je v poradí na miesto predsedu výboru, ktorý naň dohliada. Ani samotný FED nie je vo svojom rozhodnutí jednotný. Thomas Hoenig, prezident jednej z rezervných bánk, nazval kvantitatívne uvoľňovanie inflačným a destabilizujúcim. Hlasoval proti. Aj ďalší oficiálni predstavitelia FED prejavili obavy.
Svet si uvedomil, že dolár už nie je pevným bodom vo vesmíre. Krajiny začínajú hľadať náhrady v podobe komodít či iných aktív a uzatvárajú dohody o vzájomnom účtovaní v národných menách, ako nedávno Čína s Tureckom. Ústup dolára z pozície svetovej rezervnej meny môže zabrať niekoľko rokov, ale je neodvratný. Dlhoročná, štátom dotovaná spotreba si vyžiadala bolestivú reštrukturalizáciu americkej ekonomiky a zúfalé snahy urýchliť ju tlačením peňazí môžu ľahko zmeniť ústup na pád. Svet zatiaľ diskutuje o novej podobe menového systému. Sarkozy by ho najradšej vo francúzskom štýle poriadne zreguloval, kým prezident Svetovej banky tvrdí, že nadišiel čas prestať ignorovať zlato. Voľba papiera nie je víťazným ťahom pre nikoho.
Autor pracuje ako online marketingový špecialista a tvorí blog EcoNoir.sk
.peniaze zo vzduchu
Počas prvého kola kvantitatívneho uvoľňovania v roku 2008 vzniklo viac ako 1,75 bilióna nových dolárov. Ohlásený mladší brat sa javí mierne podvyživený, ale nedajme sa zmiasť – jeho efekt bude oveľa výraznejší.
Prvé kolo malo za cieľ zachrániť padajúce finančné inštitúcie a nové doláre putovali výmenou za balíky toxického dlhu priamo na ich účty. Mali odtiaľ rozhýbať zamrznutý úverový trh. Americké banky však konali inak – radšej zvýšili svoje rezervy a uschovali poskytnuté zdroje na účtoch FED, kde im zarábajú malý, ale istý úrok. Necelé dva bilióny podržali bankárov a prispeli k rastu cien akcií, ale s dolárom výrazne nepohli.
Druhé kolo cieli na nezamestnanosť, ktorá sa napriek miernemu oživeniu ekonomiky stále tvrdohlavo drží štvrťstoročného maxima a spôsobuje veľkú nespokojnosť amerických voličov. FED zvolil inú techniku ako naposledy – namiesto presunu peňazí na účty bánk za ne nakúpi dlhopisy americkej vlády. Nové peniaze tak priamo pritečú do ekonomiky. Výnosy dlhopisov poklesnú a investori, ktorí by investovali do nich, využijú peniaze inak, napríklad na nákup firemných akcií. Posmelené firmy začnú viac investovať, naberať nových zamestnancov a rastom cien aktív sa zažehná aj nebezpečenstvo deflácie, ktorú Ben Bernanke opisuje ako spiaceho netvora, hroziaceho uvrhnúť USA do dlhodobej stagnácie.
Za oficiálnou logikou nového kola kvantitatívneho uvoľňovania je komplikované pozadie. Skutočným cieľom FED je najmä oslabenie dolára, podporenie exportného priemyslu a splnenie sľubu Baracka Obamu zdvojnásobiť americký vývoz v priebehu piatich rokov. Taký je plán, ale vedľajšie účinky tejto liečby zasiahnu všetkých.
.čierny Peter
Hoci sa to oficiálne nedeklaruje, tento krok je v skutočnosti zameraný hlavne proti Číne. USA i ďalšie štáty ju už roky obviňujú z umelého podhodnocovania jüanu, podliezania exportných cien a narúšania medzinárodného obchodu. Je na tom veľký kus pravdy. Čína drží jüan naviazaný na dolár v umelo podhodnotenom kurze, ktorý podporuje zadržiavaním dolárov vo svojich rezervách. Teraz musí pridať do trezorov ďalšiu veľkú kopu papierov, ak chce podržať kurz na pôvodnej úrovni.
Každý cent má dve strany a ešte aj hranu. Slabý jüan dusí americký export, ale zároveň má pre USA množstvo benefitov. Čínsky obchodný prebytok vyzerá na papieri impozantne, v skutočnosti však znamená len toľko, že čínski pracujúci posielajú svoje výrobky do sveta a obratom za to dostávajú papier. Čína nepodporuje svojich exportérov, ale amerických importérov.
Veľkú časť utŕžených dolárov Čína posiela obratom späť do USA, kde za ne nakupuje Chryslery alebo jablkové koláče, prípadne americké vládne dlhopisy, čím výrazne prispieva k udržiavaniu Spojených štátov v chode. Momentálne je Čína druhým najväčším veriteľom USA, hneď po Japonsku, ktorému v zime predala časť amerického dlhu. Zlepšenie americkej obchodnej bilancie s Čínou pomôže exportnému priemyslu, ale zhorší možnosti financovania mamutieho dlhu. Čína by mohla nakupovať americké výrobky, ale načo by to robila, keď americký dlh predstavoval lepšiu ponuku.
Táto americko-čínska hra je globálnym problémom. Okrem zhoršenia postavenia exportérov spôsobí opatrenie FED preliatie časti kapitálu z amerického trhu do iných krajín. Viaceré z nich pritom zažívajú slušný rast. Ceny nehnuteľností v Hongkongu si za rok a pol pripísali 50 percent. Austrália a India začiatkom novembra zvýšili úrokovú mieru a pribrzďujú rozbehnutú ekonomiku. Náhly prílev horúceho kapitálu môže spôsobiť rast inflácie a špekulatívnych bublín. Brazília, Thajsko, Južná Kórea a ďalší zareagovali priamou intervenciou voči svojej vlastnej mene alebo aspoň kapitálovými reštrikciami. Ďalšie krajiny sú pripravené tak urobiť. Najmä Japonsko, ktoré sa viackrát pokúsilo dostať zo stagnácie zvyšovaním peňažnej ponuky, je najhorúcejším kandidátom dať odvetný úder v podobe ďalšieho oslabenia vlastnej meny.
Súčasná inflácia v USA sa vďaka nízkym nákladom na bývanie pohybuje tesne nad nulou. Podľa Bernankeho a niekoľkých ďalších ekonómov je to veľmi nebezpečné. A to pritom niektoré základné komodity ako cukor alebo mäso atakujú historické maximá. Rozvojové krajiny nie sú nadšené, ale v USA potraviny tvoria len 14 percent bežných výdavkov a tak ani rast ich cien nepredstavuje kritický problém. Tým je 1,75 trilióna dolárov spred dvoch rokov, ktoré akoby zabudnuté odpočívajú v rezervách bánk v USA aj po celom svete, čakajúc na svoj deň, keď sa začnú dostávať do obehu v USA. FED bude potom musieť preukázať veľké schopnosti v odčerpávaní prebytočnej likvidity z prvého aj druhého uvoľňovania.
Nahrávanie inflácii na smeč je už také zjavné, že mnohí odborníci v tom vidia plán USA zbaviť sa svojho obrovského dlhu. Jednoducho ho vysokou infláciou, alebo dokonca rovno menovou reformou znížia na rozumnejšiu úroveň. Držitelia dolárových rezerv a amerického dlhu by by si tak za svoje dlhoročné dodávanie výrobkov americkým spotrebiteľom mohli tými papierikmi akurát utrieť slzy. Najmä najväčší veritelia USA začali aktívne predávať americké dlhopisy a nakupovať iné aktíva. Čína predala časť dlhu Japoncom a pomerne nenápadne sa stala piatym najväčším držiteľom zlata na svete. Spolu s ropnými emirátmi a ďalšími krajinami nakupujú nerastné ložiská či ťažobné spoločnosti, aby posunuli dolárového Čierneho Petra ďalej.
Inflácia nie je jednoduchým riešením ani pre USA. Je možné ňou na chvíľu zaskočiť trhy a znížiť dlh, no reakciou by bolo rýchle zvýšenie rizikových prirážok na nový dlh až jeho úplné zamrznutie, čo si USA so svojím desaťpercentným ročným deficitom nemôžu dovoliť.
.koniec dolára?
Globálna obchodná situácia pripomína Európu krátko pred sarajevským atentátom. Proti sebe stoja USA a Čína, jeden potrebuje druhého a ani jednému sa to nepáči. USA obviňujú Čínu z menovej manipulácie, zatiaľ čo Čína považuje kvantitatívne uvoľňovanie za oficiálny signál na menovú vojnu. Väčšina štátov na čele s chudokrvným Japonskom je pripravená zapojiť sa. Európa, ťahaná nemeckým exportom, vyzýva na zmierenie. Po bojisku sa pohybujú dolárové rezervy, ktoré sú dvakrát vyššie ako všetky ostatné menové rezervy dokopy. Čaká v nich 1,75 bilióna a ďalšie stovky miliárd sú na ceste. Snaha byť lacnejší ako sused môže viesť k sérii devalvácií a v katastrofickej verzii až ku kolapsu menového systému, prepadu medzinárodného obchodu a vysokej inflácii.
Samotný FED musí čeliť kritike najmä doma. Republikánsky Kongres, osviežený členmi Tea Party, sa bude snažiť blokovať ďalšie snahy FED. Jeho najväčší nepriateľ, kongresman Ron Paul, je v poradí na miesto predsedu výboru, ktorý naň dohliada. Ani samotný FED nie je vo svojom rozhodnutí jednotný. Thomas Hoenig, prezident jednej z rezervných bánk, nazval kvantitatívne uvoľňovanie inflačným a destabilizujúcim. Hlasoval proti. Aj ďalší oficiálni predstavitelia FED prejavili obavy.
Svet si uvedomil, že dolár už nie je pevným bodom vo vesmíre. Krajiny začínajú hľadať náhrady v podobe komodít či iných aktív a uzatvárajú dohody o vzájomnom účtovaní v národných menách, ako nedávno Čína s Tureckom. Ústup dolára z pozície svetovej rezervnej meny môže zabrať niekoľko rokov, ale je neodvratný. Dlhoročná, štátom dotovaná spotreba si vyžiadala bolestivú reštrukturalizáciu americkej ekonomiky a zúfalé snahy urýchliť ju tlačením peňazí môžu ľahko zmeniť ústup na pád. Svet zatiaľ diskutuje o novej podobe menového systému. Sarkozy by ho najradšej vo francúzskom štýle poriadne zreguloval, kým prezident Svetovej banky tvrdí, že nadišiel čas prestať ignorovať zlato. Voľba papiera nie je víťazným ťahom pre nikoho.
Autor pracuje ako online marketingový špecialista a tvorí blog EcoNoir.sk
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.