New York Márie Modrovichovej

Chrám po tom, ako Anuška rozliala na koľajnice električky slnečnicový olej († Gaudí), roky zotrvával v stave budúcej perspektívy – raz bude dokončený, nedá sa povedať, kedy to bude. Perspektívne nebolo ani tak dokončenie stavby, skôr perspektíva samotná sa stala pojmom a sto rokov dávala Barcelončanom pocit istoty. Sagrada Família ako symbol naplniteľného, ale nenaplneného kuriózne infiltrovala aj reč miestnych, pre ktorých zosobňovala takú ďalekú budúcnosť, že sa človek ani nenamáha si ju predstaviť. „Keď bude hotová Sagrada Família“ neznamenalo len slovenské ironické „keď naprší a uschne,“ výrok v sebe obsahoval hlbší podtext. Desaťročia prítomné žeriavy a lešenia sa stali vždyprítomnou realitou, normou. Každý Barcelončan však stále túžil po tom, dožiť sa dokončenia Gaudího opusu, preto v sebe nekonečnosť projektu obsahovala aj prvky nesmrteľnosti. Doteraz sa stále čakalo – umieranie sa odkladalo – zrazu dofrčí pápež, vysvätí, na kostole sa síce stále robí, ale dátum finišu začína byť ozaj na dosah.
Barcelončania sú zaskočení. Stavenisko, v rôznych fázach konštrukcie fungujúce pre rôzne generácie ako slimačím tempom sa meniace kulisy dejín, sa prehuplo z nedokonavého vidu do dokonavého.
Interiér kostola, ktorému som sa vždy vyhýbala práve  pre ohyzdnosť lešení, ma tiež zaskočil svojou (takmer?) finálnou podobou. Gotickou monumentálnosťou prepojenou s krehkými a über-modernými (v skutočnosti absolútne mimozemskými) citáciami prírody, ako ich u Gaudího síce poznáme, ale predsa… Prechádzate sa po hlavnej lodi medzi vysočiznými stĺpmi ako v lese – stratení vlastnému egu a zároveň úplne spojení so Všetkým – a hore, nad vežami chrámu, sa spokojne smeje Antoni, že ste sa lapili do jeho presne vyrátanej hry svetiel.
Dátum dokončenia sa iste ešte posunie, ale v podstate je nezadržateľne blízko. Nekonečnosť sa sťahuje z ulíc Barcelony dnu – domov – podľa plánu pána architekta.