Hneď na začiatku musím povedať, že túto knihu nie som schopný „objektívne zhodnotiť”. Zuzana je už dlho – fakt dlho: viac než dvadsať rokov – moja priateľka a keďže ide o knihu značne autobiografickú, mnohé z nej som pri čítaní vnímal (aj) ako dokumentárny film, v ktorom vystupovali skutočné postavy. Z toho istého dôvodu však o tejto knižke písať chcem.
Bon voyage čiže Šťastnú cestu. To hovoríme vtedy, keď sa niekto blízky vydáva niekam, kde to môže byť vzrušujúce a krásne, ale tak trochu sa obávame, že na ceste môže zažiť aj nepríjemné komplikácie. Prajeme jemu alebo jej šťastie, lebo vieme, že nie je samozrejmosťou. Nech je cesta šťastná a jej cieľ radosťou.
Johana v Zuzaninej knihe to prianie veľmi potrebuje, lebo jej cesta sa príliš šťastne nezačína. „Malá smrť.” To je prvá veta, prvé dve slová knihy. „Koho z nás dvoch si vyberieš?” pýtajú sa malej Johany rodičia, lebo sa práve rozchádzajú. Ťažká voľba. A to je len začiatok. Po ťažkej voľbe sa začína cesta. Prvá z viacerých ciest.
Johanina cesta vedie z detského úkrytu v skrini cez krajiny intenzívneho milovania a extatickej radosti až po bolestivé drámy rozchodu s tým, ktorého milovala. Napriek tomu sa prianie šťastnej cesty neminulo účinkom. V Johaninom živote sú deti, a teda nepatetická, no o to silnejšia, hlbšia radosť. V Johaninom živote sú dvaja starší bratia a matka. Aj keď sú dvaja z troch na invalidnom vozíčku, vytvárajú nenápadné šťastie Johaninho života. V Johaninom živote sú kamaráti a – hoci stále neopravil dierku na záchodovej rúre – nakoniec aj Boh.
Zuzana Mojžišová píše o Johaninej ceste tak ako rozpráva. A rozpráva tak ako žije. Preto je Bon voyage knihou na jeden hlt. Ako šikovná scenáristka (lebo to je Zuzanino, zatiaľ neveľmi využité povolanie) nezaťažuje čitateľa dlhými úvahami. Radšej má dialóg. Skutočný, drsný, zemitý a preto presný a pravdivý dialóg. Ešte aj v snoch, ktoré sa jej snívajú, či v citáciách svojich vlastných písačiek, je úsporná a výstižná. Neštylizuje sa, len rozpráva. Prirodzený, uveriteľný a presne triafajúci jazyk Zuzaninej knižky je v kontexte súčasnej slovenskej literatúry (o filme ani nehovoriac) skutočne výnimočný.
Bon voyage je nenápadná knižka, v ktorej ide o veľké veci. Láska, zrada, materstvo, priateľstvo. Všetko naplno a intenzívne. A v tom všetkom odvaha krýčať krok za krokom, hoci často netušiac, čo kráčajúceho čaká za najbližšiou zákrutou. A k tomu ešte sarkastický humor, vlastný ľuďom, ktorí sami seba nevnímajú ako stred vesmíru.
Bon voyage nie je generačný ani spoločenský román. Zuzana Mojžišová nechce za každú cenu vytvárať „vysoké umenie”, neskúma hĺbky ľudskej duše. Alebo skúma? Veď, nakoniec, je niečo dôležitejšie, divokejšie, nebezpečnejšie a silnejšie ako láska?
„Pane Bože, ďakujem ti,” modlila sa Johana, „že mám mamu, že mám bratov, že mám kamarátov, že uplietli pevnú sieť, cez ktorú nemožno prepadnúť na dno.” Prosté a skutočné. V Zuzaninej knihe aj v Johaninom živote. Bon voyage, Johana! Šťastnú cestu, Zuzana!
Zuzana Mojžišová: Bon voyage, Artforum, 2010.
Bon voyage čiže Šťastnú cestu. To hovoríme vtedy, keď sa niekto blízky vydáva niekam, kde to môže byť vzrušujúce a krásne, ale tak trochu sa obávame, že na ceste môže zažiť aj nepríjemné komplikácie. Prajeme jemu alebo jej šťastie, lebo vieme, že nie je samozrejmosťou. Nech je cesta šťastná a jej cieľ radosťou.
Johana v Zuzaninej knihe to prianie veľmi potrebuje, lebo jej cesta sa príliš šťastne nezačína. „Malá smrť.” To je prvá veta, prvé dve slová knihy. „Koho z nás dvoch si vyberieš?” pýtajú sa malej Johany rodičia, lebo sa práve rozchádzajú. Ťažká voľba. A to je len začiatok. Po ťažkej voľbe sa začína cesta. Prvá z viacerých ciest.
Johanina cesta vedie z detského úkrytu v skrini cez krajiny intenzívneho milovania a extatickej radosti až po bolestivé drámy rozchodu s tým, ktorého milovala. Napriek tomu sa prianie šťastnej cesty neminulo účinkom. V Johaninom živote sú deti, a teda nepatetická, no o to silnejšia, hlbšia radosť. V Johaninom živote sú dvaja starší bratia a matka. Aj keď sú dvaja z troch na invalidnom vozíčku, vytvárajú nenápadné šťastie Johaninho života. V Johaninom živote sú kamaráti a – hoci stále neopravil dierku na záchodovej rúre – nakoniec aj Boh.
Zuzana Mojžišová píše o Johaninej ceste tak ako rozpráva. A rozpráva tak ako žije. Preto je Bon voyage knihou na jeden hlt. Ako šikovná scenáristka (lebo to je Zuzanino, zatiaľ neveľmi využité povolanie) nezaťažuje čitateľa dlhými úvahami. Radšej má dialóg. Skutočný, drsný, zemitý a preto presný a pravdivý dialóg. Ešte aj v snoch, ktoré sa jej snívajú, či v citáciách svojich vlastných písačiek, je úsporná a výstižná. Neštylizuje sa, len rozpráva. Prirodzený, uveriteľný a presne triafajúci jazyk Zuzaninej knižky je v kontexte súčasnej slovenskej literatúry (o filme ani nehovoriac) skutočne výnimočný.
Bon voyage je nenápadná knižka, v ktorej ide o veľké veci. Láska, zrada, materstvo, priateľstvo. Všetko naplno a intenzívne. A v tom všetkom odvaha krýčať krok za krokom, hoci často netušiac, čo kráčajúceho čaká za najbližšiou zákrutou. A k tomu ešte sarkastický humor, vlastný ľuďom, ktorí sami seba nevnímajú ako stred vesmíru.
Bon voyage nie je generačný ani spoločenský román. Zuzana Mojžišová nechce za každú cenu vytvárať „vysoké umenie”, neskúma hĺbky ľudskej duše. Alebo skúma? Veď, nakoniec, je niečo dôležitejšie, divokejšie, nebezpečnejšie a silnejšie ako láska?
„Pane Bože, ďakujem ti,” modlila sa Johana, „že mám mamu, že mám bratov, že mám kamarátov, že uplietli pevnú sieť, cez ktorú nemožno prepadnúť na dno.” Prosté a skutočné. V Zuzaninej knihe aj v Johaninom živote. Bon voyage, Johana! Šťastnú cestu, Zuzana!
Zuzana Mojžišová: Bon voyage, Artforum, 2010.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.