Mne napríklad vôbec neprekáža, že sa vláda občas na niečom nevie zhodnúť a koriguje aj samu seba. A čo je na tom? Je dôkazom stability poslušnosť vodcovi, hraná jednota, hra na neomylnosť? Nemyslím si. Národnosocialistický jednotný šík predchádzajúceho obdobia bol oveľa desivejší. Ale aj napriek tomu, a aj keď sa snažím dostatočne obrniť, už mi to začína pekne liezť na nervy. Kresťanským demokratom v Trenčíne napríklad neprekáža to, čo prekáža im samým na republikovej úrovni a Remiáš- Neremiáš, šup s HZDS do predvolebnej koalície. Tomu sa vraví vývoj. Občiansky klub v nejakej bratislavskej časti paktuje s SNS. Akože občiansky princíp s akože národným ruka v ruke. Takto by sa dalo pokračovať donekonečna. Na ministerstve kultúry sedí kandidát liberálnej strany, ktorý chce najnovšie zasahovať do projektu európskeho hlavného mesta kultúry, do ktorého ho nič nie je. Ak chcel Daniel Krajcer ovplyvňovať podobu tohto projektu, mohol sa angažovať, prihlásiť svoju verziu, predložiť ju, obhájiť a hotovo. Určite by to dokázal. Mohol tam navrhnúť aj pokuty pre inojazyčných občanov, aj povinné spievanie hymny každý deň vo víťaznom meste, aj všeličo z jeho peknej agendy. Mal tú možnosť, tak ako každý. Nepredložil, nevyhral, ale najnovšie sa spamätal a je ochotný obetovať sa, aby to tí truľkovia, ktorí to nejakým nedopatrením dokázali, nepokazili. Asi sa musí pekelne nudiť, alebo objavil v sebe takú silnú kultúrnu genialitu, že treba, aby bol všade. Vždy som si myslel, že minister kultúry by mal iba vytvárať podmienky, nič viac. Nie ju vymýšľať, nie ju organizovať, nie vstupovať do fungujúcich vecí. No, asi liberálne chápanie slova minister nezodpovedá mojim predstavám. Nevadí. Treba trénovať, v budúcnosti nás ešte určite čaká mnoho rozčarovaní.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.